3. Kapitola
S
Gáborom sme takto komunikovali dva dni. Neverili by ste, ale keď sa chce, v
dnešnej dobe sa dá dorozumieť aj s niekým, kto nehovorí žiadnym cudzím jazykom.
Táto doba je jednoducho pokroková.
Po dvoch dňoch romantického dopisovania sa
ma Gábor zrazu spýtal: Aký vek si ochotná
u muža akceptovať?
Zdá sa mi, že nerozumiem jeho otázke: Ako to myslíš? Máš tridsaťdva, však?
Nie, mám štyridsať, odpovie on.
Zostávam v pomykove. Prezerám si jeho
fotografie. Chlap na nich v žiadnom prípade nemá štyridsať rokov. Pýtam sa ho: Sú to tvoje skutočné fotografie?
Nie,
odpovedá.
Slovo naštvaná je prislabé na to, aby
vyjadrilo moje pocity. Ani nasraná nie je dostatočne silné. Povedala by som, že
ma ide ma rozdrapiť od jedu.
Ty si
použil falošné fotky? pýtam sa, hoci odpoveď už poznám.
O pár sekúnd čítam jeho nelogické
vysvetlenie: Vy ženy ste tiež falošné,
preto mám právo používať falošné fotografie.
A bolo po romániku. Nemala som chuť
dopisovať si s chlapíkom v strednom veku, ktorý ani len nevie po anglicky.
Nehovoriac o tom, ako asi tak môže v skutočnosti vyzerať. Nemala som v pláne
zisťovať o ňom viac a na istý čas som dokonca na internetové známosti
zanevrela. Nie však na dostatočne dlhý čas. Škoda.
Gábor bol ojedinelý prípad. Klamár, ktorý
si stiahol na internete fotky modela. Balamutil ženy, hoci jeho motivácia bola
nejasná. Po tom, ako sa priznal, žiadna nemohla pokračovať v komunikácii. Klamstvo
hneď na začiatku neveští nič dobré. Najlepšie je zabudnúť naňho.
Na Tinderi naozaj existovali skutoční
krásavci a bolo ich tu požehnane. Gábor bol síce falošný, ostatní však boli
praví. Mali mnoho ďalších fotografií na instagrame, ktoré som si vedela
vyhľadať. K tým reálnym patril aj Jakub z Moravského Krumlova.
Bol to naozaj výstavný kus. Tmavý, výrazný
typ, so svalstvom vysekaným do dokonalých tvarov. Jeho snehobiele tesáky sa na
mňa provokatívne usmievali z fotografie a na krku mal zavesený akýsi talizman.
Vyzeral ako zub zvieraťa.
Keď som Tereze poslala jeho fotku, iba sa
zasmiala. Jakub totiž vyzeral ako skutočný „striedač“ žien. Ja som si však
povedala: čo ak sa mýlim? Čo ak tak iba pôsobí, ale inak je fajn?
„To iste,“ povedala mi Tereza posmešne.
„Toto bude jednoznačne rodinný typ“.
„Nikdy nevieš,“ namietla som a ona sa len
zaškerila. Musela som vyzerať ako úplná naivka. Mne sa však nechcelo bezdôvodne
rozlúčiť sa s ním a len tak ho vymazať zo spojení. Nebudem vari diskriminovať
chlapa kvôli dokonalému zovňajšku. Dali sme si vzájomný „like“, no on viac
nereagoval. Nevadí, pošlem mu aspoň úsmev.
Poslala som iba jedného jediného
zdržanlivého smajlíka.
A on napísal: Ahoj.
Tak predsa nejaká reakcia. Ahoj Jakub, pozdravila
som.
Ako
sa máš? spýtal sa nekreatívne.
Ak odpoviem, že dobre, môžeme to rovno
zabaliť.
Preto som sa pokúsila o rozvitú vetu: Celkom fajn, ale je mi zima. Ty sa máš ako?
Nebolo to bohvieaké vtipné ani originálne, viem.
On však reagoval: Mne tiež, ale dobre kúrim. Vlastne napísal, že dobre topí. Lebo v
češtine nekúria, ale topia. A ja som sa tiež topila pri pozeraní jeho
fotografií. Naša konverzácia sa uberala práve smerom k nim. Zaujímalo ma, čím
sa vlastne živí. Bola som rada, že sa môžeme baviť chvíľu o ňom a nie o mne.
Môj život sa mi v poslednom čase naozaj nezdal príliš zábavný.
Ty lovíš
zvieratá? opýtala som sa,
i keď už z fotografií bolo jasné, že je to tak. Dokonca tam mal priamo uvedené,
že lov a rybolov sú jeho záľubami. Ne jednej fotografii drží rybu minimálne
rovnako veľkú ako on sám. Vyzerá ako Poseidon, boh morí. Ale to mu samozrejme
povedať nemôžem. Už teraz si istotne o sebe dosť myslí. Takému narcisovi snáď
nebudem ešte masírovať ego. Zvrátim preto konverzáciu smerom k rybe.
Bývam
pri jazere a vždy je tu veľa rybárov. Sú to však skôr dôchodcovia a také
veľryby, ako máš ty na fotkách, nelovia. Kde žijú také tvory? Na Slovensku ich
nemáme.
Chcela som ešte dodať, že ani takí chlapi
ako on tu voľne nežijú, ale zahryzla som si do jazyka. Teda skôr do prsta. Veď
konverzácia bola písomná.
Tieto
úlovky sú zo Španielska, ale u vás v Dunaji určite tiež plávajú podobné.
Nepýtajte sa, čo som tým vypisovaním
sledovala. Sama to neviem. Občas rada snívam. Aj teraz som snívala o tom, ako
keby som mala šestnásť, že stretnem princa na bielom koni, ktorý bude aspoň
krásny a dokonalý vzhľadom. A bude si myslieť to isté o mne. Ďalšie vlastnosti
ma pre túto chvíľu netrápili. Nebolo to tým, že by som si nebola vedomá mojich
skutočných potrieb. Samozrejme som chápala, že môj partner má byť zrelý,
inteligentný, tolerantný, duchovne vyspelý a materiálne sebestačný. Že to má
byť partner nielen ku mne, ale aj a najmä k mojím malým deťom. A že ho
nestretnem na internete, ale, ak ho vôbec niekedy stretnem, bude to skôr v
práci alebo možno na ulici. Bude to na pohľad normálny človek. Žiadny
metrosexuálny fitnesák z internetu. Skôr „tatkovský“ typ, ktorý už sám nejaké
to dieťa vychoval. Ale nemohla som vari aspoň snívať? Cítila som, že mám na to
právo. Určite mám, po tom všetkom, čo som musela prežiť. A tak som bez výčitiek
pokračovala. Vetou o rybolove a druhoch žijúcich v Dunaji náš čet skončil.
Obnovili sme ho na ďalší deň.
Prajem
pekné ráno. Ja som včera zaspal. Ako si sa vyspinkala?
Ó, on používa zdrobneniny. Aké milé! Taký
silný a taký nežný! Odpovedám takmer okamžite: Dobré ráno, Jakub. Niet divu, že si zaspal, bolo dosť neskoro. Celkom
som sa vyspala. Túto noc iba so psom, deti neboli doma. Máme slovenského
kopova.
Ako dobre, pomyslím si. Je rybár a poľovník
a ja mám poľovného psa. Aspoň vizážou, ako som už spomínala. Predsa máme
spoločnú tému na rozhovor. Jakub sa však témy pes nechytil. Namiesto toho
napísal: Ja som spal výborne, ako
bábätko.
Tereza bola názoru, že ak by aj z úplne
záhadných dôvodov nebolo hlavnou Jakubovou záľubou lámanie ženských sŕdc,
určite nie je vhodným partnerom pre mňa.
„Inteligenčne to asi nebude bohviečo,“
povedala.
„Prečo si to myslíš?“ namietala som. „V
profile má uvedenú akúsi Mendelovu univerzitu v Brne.“
„Vysoká škola nič neznamená. Dnes ju má už
hocaký dement.“
Podozrievala som ju, že mi tak trochu
nedopraje. Len som nevedela nájsť dôvod, prečo. Veď aj ona niekoho má. Síce nás
stále nezoznámila, ale vyzerala spokojne. Predsa ju dobre poznám.
Dni pomaly ubiehali. S Jakubom sme si už
vymenili aj telefónne čísla, aby sme si mohli písať cez whatsapp. Naša
konverzácia bola viac ako stručná a obmedzovala sa len na pár zbytočných fráz.
O to pestrejší však bol obrazový materiál, ktorý sme si vymieňali.
Zvykol sa fotiť v šatni po cvičení, lebo
jeho svaly po záťaži nadobúdali priam nadpozemské tvary. Raz sa odfotil aj pri
upratovaní do pol pása vyzlečený. S metlou v ruke. Pod snímkou bola otázka:
Potrebuješ upratať?
Inokedy mi poslal vzdušný bozk zo
zasneženého lesa. Spoločne s rakúskym známym lovili zver. Zabíjanie zvierat mi
nepríde sexi, to vôbec nie. Mne je tých živých tvorov nesmierne ľúto. Lov na ne
by som najradšej zakázala. Jakub však nebol žiaden pytliak, ale oficiálny
poľovník. Predpokladala som, že zver neloví len tak z roztopaše, ale len
špeciálne určených prípadoch. Zabezpečuje tým rovnováhu v prírode, aby sa
niektoré zvery nepremnožili, a podobne. Neodvážila som sa ho však na to spýtať.
Možno sa to neskôr dozviem.
Na ľavom tricepsi mal vytetovaný šíp.
Zistila som to z fotografií, ktoré posielal v polohe ležmo na posteli. Nie,
nikdy som ho nevidela nahého. Mal svoje hranice a na najodvážnejšej fotografii,
ktorú som od neho dostala, mal oblečené trenírky.
Dovoľujem si tvrdiť, že keby akákoľvek
zdravá žena na prechádzke prírodou stretla takéhoto poľovníka, vyvolalo by to u
nej isté fyzikálne zmeny. Minimálne by sa jej zatočila hlava alebo rozbúchalo
srdce. Aby ste si vedeli predstaviť, o čom tu píšem, uvediem pre ilustráciu
opis profilovej fotografie Jakuba na facebooku.
Predstavte si niečo ako brezový háj. Pre
tých, čo netušia, ako taký háj vyzerá, vizualizujte si redší les. Stromy v ňom
majú bielu kôru typickú pre brezu bielu. A pomedzi tie stromy si vykračuje
mladý, asi tridsaťročný muž so svojim psom. Má na sebe hnedé nohavice s
kapsami, hnedú bundu a na hlave baretku, všetko zladené tón v tóne. Pravú ruku
má ležérne vloženú vo vrecku nohavíc, v ľavej drží hlaveň poľovníckej pušky.
Zrak má upretý do zeme a sa krku sa mu hompáľa ďalekohľad. Vyzerá akoby nešiel
po lese, ale po prehliadkovom móle. Skutočne pôsobivé. A sa vám to také nezdá,
asi nemáte dobrú predstavivosť.
Nech už Jakub vyzeral akokoľvek dobre, naše
virtuálne priateľstvo nenapredovalo. Práve naopak, stagnovalo. Písali sme si už
takmer dva týždne, keď som si uvedomila, že o ňom vlastne nič neviem. A ani sa
tak skoro nič nedozviem.
Moje snívanie o princovi z brezového hája
narúšali obavy z blížiacej sa tvrdej reality. Čoskoro budem rozvedená matka
dvoch malých detí s novou prácou. Možno by som mala prestať riešiť hlúposti a
začať sa na to pripravovať. Musím byť hlavne psychicky v pohode. Rozhodla som sa
preto, že začnem navštevovať psychoterapeuta.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára