15. 11. 2018

Petra Hederová - Tak si ho nechaj! (4)


4.Kapitola

Tereza nedokázala pochopiť, prečo som si vybrala muža a nie ženu. Sama mi nedávno odporúčala svoju psychoterapeutku. Ja som však zo zásady chcela ísť k niekomu inému. Muž ma pochopí lepšie. Možno mi vysvetlí, prečo sa okolo mňa dejú isté veci. Poskytne mi iný pohľad na to, prečo môjmu manželovi odrazu preplo a opustil ma.
    Dávid mal poradňu v Petržalke, no aj tak to bolo pešo ďaleko. Odporučil mi ho terapeut, ku ktorému sme kedysi chodievali s Máriom do manželskej poradne. Bol vysoký hádam aj dva metre a hoci nebol krásavec, niečo do seba mal.
                Keď som k nemu prvýkrát prišla, ponúkol ma čajom a usadil na malý gauč oproti sebe. Považujem sa za veľmi otvorenú osobu. Zvyčajne mi nerobí najmenší problém vytárať o sebe čokoľvek komukoľvek. Voči Dávidovi som však pociťovala akýsi rešpekt. Keď som začala hovoriť o tom, čo ma trápi, uvedomila som si, že sa snažím vykresliť samu seba v lepšom svetle.
                „Čo vás ku mne privádza?“ začal úplne obligátnou otázkou.
    Zamrvila som sa a odpila si z vody.
    „Je to vlastne také klišé,“ povedala som priamo. „Manžel ma opustil kvôli inej žene.“
                „Nikdy to nie je klišé. Každý pár je originálny, rieši vlastné problémy. Zvonku to môže vyzerať ako úplne klasický scenár. Je to však trochu zložitejšie.“
                Dávid bol múdry. Musel byť. Veď vyštudoval nielen psychológiu, ale mal aj akýsi špeciálny psychoterapeutický výcvik v Spojených štátoch. Navyše sa špecializoval aj na čítanie z tváre. Na základe mimických vrások a celkového výrazu dokázal o človeku veľa povedať. Spoznal manipulátora a klamára. Vraj ľudia, ktorí majú malé uši, úzku hornú peru a hranatú sánku, majú tendenciu klamať. Tí, ktorí majú takzvanú delegačnú vrásku medzi očami, dokážu ľudí zmanipulovať k dosiahnutiu svojho cieľa. Fascinoval ma. Keď som odchádzala z prvého sedenia, až som sa zľakla. Čo ak sa naňho snažím zapôsobiť, pretože ma priťahuje?
                „A práve preto si mala chodiť radšej k mojej psychoterapeutke,“ našla Tereza príležitosť, ako mi vytmaviť, že som odignorovala jej odporúčania.
                „Je to moja voľba, Teri. Musím sa vyrovnať so stratou. Rozvod je vlastne rovnaká strata ako smrť partnera,“ predniesla som múdro, čo som sa dozvedela na sedení.
                Tereza namietala: „Nesúhlasím. Je to niečo celkom iné. Keď ti zomrie partner, je to nezvratné. To hádam vieš. A nie je to jeho vina. Nemôžeš sa naňho hnevať. Je vlastne hrdina. Pamätáš si o ňom iba to dobré. Zatiaľ čo chlap, ktorý ťa opustí pre inú, je obyčajný zbabelec a sráč.“
                „Z tohto hľadiska áno,“ súhlasila som. „Ale strata je to rovnaká. To, že človek, ktorý ťa opustil, stále žije a má sa dobre po boku inej ženy, ťa dokáže do značnej miery rozhodiť. A spomienka naňho nebledne, pretože ho stále stretávaš. Neopustil svet, len tvoj svet.“
                „Kruté, však?“ skonštatovala Tereza. Poznala to až príliš dobre.
                „Kruté a smutné zároveň,“ doplnila som.
                „A ako celé to sedenie vyzeralo?“ opýtala sa ma.
                „Nuž, povedala som mu o svojej situácii. O Máriovi a o rozvode. O jeho milenke. O tom, ako mám strach z budúcnosti. Z toho, že to sama nebudem zvládať. Ako sa snažím za každú cenu zoznámiť s iným mužom, ktorý, ak ma aj nezachráni, aspoň bude kráčať popri mne. Vo dvojici sa predsa ide životom ľahšie.“
                Tereza neprestávala vyzvedať: „A dozvedela si sa o sebe niečo, čo si predtým nevedela?“
                Zamyslela som sa. „Jedna informácia ma vlastne celkom potešila. Povedal mi, že na to, v akej ťažkej životnej situácii sa nachádzam, pôsobím celkom vyrovnane.“
                Tereza vyzerala pobavene: „Ha-ha! Tak to by si mala otrieskať o hlavu tvojmu budúcemu bývalému. Ten predsa v liste súdu fantazíroval o tvojej duševnej nerovnováhe.“.
                „Mário sa nesmie dozvedieť, že chodím psychoterapeutovi. Vieš, že by to okamžite použil proti mne. Obvinil by ma z toho, že som psychicky labilná,“ vysvetľovala som jej.
                „Ale veď to tvrdí už teraz,“ oponovala.
                „Vlastne áno. V každom prípade si však neželám, aby vedel o tom, že sa chodím k niekomu žalovať.“
                „Tak si dávaj pozor, aby ťa neodhalil. Kam si povedala, že ideš, keď si bola preč?“
                Uškrnula som sa: „Vyhovorila som sa na bedminton. Dokonca som si zbalila aj tenisky a tepláky. Nie je to hrozné, aby som musela takto kamuflovať veci, na ktoré mám legálne právo?“
                „To teda je. V tvojej situácii máš nárok vyhľadať pomoc odborníka.“
                „Ale aj tak, Mário sa o tom nesmie dozvedieť,“ trvala som na svojom.
                „Jasné, ale dám ti tip. Vždy pred príchodom domov trochu navlhči tričko, ktoré si akože použila na bedmintonovom kurte. Bude vyzerať ako spotené, a tak ti skôr uverí, že si bola športovať.“
                „Robíš si asi zo mňa žarty, však?“
                „Poznáš ma.“
                Poznala som ju dosť dobre na to, aby som vedela odhaliť akékoľvek odtiene irónie a sarkazmu.
                Samozrejme, sa o tom dozvedel. Pýtate sa ako? Úplne podlým spôsobom. Hrabal sa mi v kabelke ako vždy, a vyhrabal faktúru. Informáciu o tom, čo objavil, na mňa však nevybalil hneď. Nechával si ju na neskôr. Ja som však vedela, že vie. Za tie roky ho už poznám. Čítam v ňom ako v otvorenej knihe. Okrem toho, doklad o zaplatení vrátil na iné miesto v kabelke.
                Tereza nechápavo krútila hlavou: „Prečo si nedávaš pozor na svoje veci? Dobre vieš, že sa ti vo všetkom prehrabáva.“
                Nemala som energiu vysvetľovať jej, že som predsa doma a nevidím dôvod, prečo by som si mala zamykať vlastnú kabelku. Vari nemám právo na súkromie? Však už to dlho nepotrvá, rozvedú nás. Mário ma vyplatí, kúpim si byt a odsťahujem sa. Ako však ukázali najbližšie dni, moje a jeho predstavy o najbližšej budúcnosti sa vôbec nezhodovali.
                „Po rozvode by jeden z nás mal ísť bývať preč,“ povedal mi sčista-jasna.
            Výnimočne som neprotestovala: „S tým súhlasím. Tiež sa mi nepozdáva myšlienka, že budeme ako rozvedení žiť v jednej domácnosti. To sme sa nemuseli ani rozvádzať.“
    „Práve preto som sa chcel s tebou dohodnúť, ako to spravíme,“ povedal zmierlivo.
                „Navrhni niečo.“
                „Som ochotný sa s tebou majetkovo vyrovnať.“
                „V poriadku,“ povedala som, no v skutočnosti som mu v duchu nadávala do imbecilov, ktorí sa nadraďujú len z pozície peňazí. Akože je ochotný? On je predsa povinný. Som jeho manželka. A porodila som mu dve deti. Nič iné mu neostáva.
    „Dám ti osemdesiatpäť tisíc,“ povedal a na tvári mal veľkorysý výraz.
    Vytreštila som naňho oči : „Robíš si srandu?“
                Nepochopil môj údiv a vážne sa spýtal: „Tebe sa to vari máli? Nič si do tohto bytu nepriniesla. Neprispela si ani jedným eurom,“ Mário vyzeral byť pohoršený. Čo za materialistku si to zobral za ženu?
                „Nie je ti hlúpe vysloviť niečo také? Akože nepriniesla? Vyše štyroch rokov sa doma starám o naše deti!“ snažila som sa otvoriť mu oči a vydupať si nejakú pozíciu.
                „Predtým si si ale mohla niečo ušetriť.“
                „Mohla, no a čo? Bral si si ma vari pre majetok? Nie sme v Indii. Nevesta nemusí mať veno.“
                „Prečo nesúhlasíš s mojou ponukou?“ nechápal.
                „Ako sa môžeš tak hlúpo pýtať? Čo si asi tak v Bratislave kúpim za osemdesiatpäť tisíc eur? Ani garsónku!“
                „Ale máš slušný základ. Môžeš si vziať hypotéku.“
                „Kto dá hypotéku rozvedenej matke dvoch detí, ktorá začne pracovať až o dva mesiace, tri mesiace bude v skúšobnej dobe a pracovnú zmluvu má na dobu určitú?“
                „Tak budeš musieť počkať a dovtedy si niečo prenajať.“
                „A za čo si prenajmem? Kto mi čo prenajme? Matka s dvoma malými deťmi je ešte aj pre prenajímateľov hotová pohroma. V prípade, že by neplatila, nemôžu ju ani s pokojným svedomím vyraziť! Malé deti sú pre majiteľov bytov nežiaducejšie ako domáce zvieratá.“
                Mário sa zachmúril a povedal: „Tak si vezmeme byt do prenájmu a budeme sa v ňom po mesiaci striedať.“
                Uvažovala som, či to myslí vážne Na moje zdesenie to tak skutočne myslel.
    „S nikým sa v žiadnom byte striedať nebudem! Zabudni! Ani sa odtiaľto nepohnem!
                Môj budúci exmanžel pohoršene krútil hlavou: „Že ja som bol taký sprostý a oženil sa s tebou! Mohol som ti teraz pekne len pobaliť igelitky predo dvere a mať pokoj.“
                Toto už bolo na mňa moc. Vedela som, že pred rozvodom pôjde do tuhého, ale zároveň som dúfala v to, že si zachováme zvyšky slušnosti a zdravého rozumu.
    Zvolala som s opovrhnutím: „Ty si mi pekný charakter! Ako toto vôbec môžeš vysloviť? Že ti to nie je hlúpe! Tak ja ti poviem, prečo si si ma zobral, keď si už nespomínaš. Zobral si si ma preto, lebo sme spolu čakali naše dieťa. Ak by si to nebol urobil, ani by som ti nepriznala otcovstvo.“
                „Tomu verím, toho by si ty bola schopná,“ odfrkol.
                „Tak vidíš. Vravím ti, že na liste vlastníctva sme zapísaní obaja rovným dielom. Nikam z bytu neodídem,“ rozhodla som sa neustúpiť.
    „To nie je fér! Celé to tu je moje! Ja som drel na úkor svojho zdravia, nejedol som a nespával!“
                „Ach, ty si ale chúďatko!“ ironizovala som. „Hovoríš, akoby si pracoval na ropných vrtoch a nie v kancelárii. Tak si mal ísť na materskú namiesto mňa!“
                „Ty všetko berieš automaticky. Sama si nikdy poriadne nepracovala, vždy si sa flákala v zamestnaní a poberala plat za ničnerobenie.“
                „Zato ty si toho mal toľko, že si si našiel čas aj na milenku!“
                „Neuvidíš odo mňa ani cent! Odídeš s holým zadkom, ako si aj prišla!“
                „Hovor si, čo chceš. Z bytu ma dostaneš jedine dymovnicou. Alebo slzným plynom!“
                 Moje posledné dramatické slová zrejme zanechali silný dojem, pretože v ten večer mi už dal pokoj a odišiel. Na druhý deň sa pokúšal vyhrážať sa tým, ako ma nakoniec k odchodu doženie tým, že ma bude psychicky terorizovať. Ja som mu však povedala iba jedno:
                „Nie je to nič nové, terorizuješ ma už dlho. Zvykla som si. Okrem toho, radšej sa budem roky súdiť o majetok a bývať si tu v pokoji naďalej, ako prikývnuť na tvoju nevýhodnú ponuku.“
                „Uvedom si, že vysúdiš ešte menej, ako ti ponúkam. Do tohto bytu som vložil prostriedky, ktoré som nadobudol ešte pred svadbou a viem to dokázať. Prídeš skrátka.“
                Nemala som silu hádať sa s ním, a preto som rezignovala: „Dokazuj si, čo chceš. Iba to svedčí o tvojom charaktere. Risknem to a ak aj o tri roky dostanem menej, ako mi teraz ponúkaš, aspoň sa nebudem musieť dlhú dobu nikam sťahovať. Môj ctený zadok sa neodlepí z tohto gauča. A nech rozhodne súd, kto si čo zaslúži.“
                Mário pochopil, že som silný súper a tak nakoniec pristal na to, že mi dá stodvadsať tisíc. Fajn, pomyslela som si. Škoda toho trápneho naťahovania. Začnem si hľadať byt v tejto hodnote.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára