4.Kapitola
Tereza nedokázala pochopiť, prečo
som si vybrala muža a nie ženu. Sama mi nedávno odporúčala svoju
psychoterapeutku. Ja som však zo zásady chcela ísť k niekomu inému. Muž ma
pochopí lepšie. Možno mi vysvetlí, prečo sa okolo mňa dejú isté veci. Poskytne
mi iný pohľad na to, prečo môjmu manželovi odrazu preplo a opustil ma.
Dávid mal poradňu v Petržalke, no aj tak to bolo pešo ďaleko.
Odporučil mi ho terapeut, ku ktorému sme kedysi chodievali s Máriom do manželskej poradne. Bol vysoký hádam aj dva metre a hoci nebol krásavec,
niečo do seba mal.
Keď som k nemu prvýkrát prišla,
ponúkol ma čajom a usadil na malý gauč oproti sebe. Považujem sa za veľmi
otvorenú osobu. Zvyčajne mi nerobí najmenší problém vytárať o sebe
čokoľvek komukoľvek. Voči Dávidovi som však pociťovala akýsi rešpekt. Keď som
začala hovoriť o tom, čo ma trápi, uvedomila som si, že sa snažím
vykresliť samu seba v lepšom svetle.
„Čo vás ku mne privádza?“ začal úplne
obligátnou otázkou.
Zamrvila som sa a odpila si z vody.
„Je to vlastne také klišé,“ povedala som priamo. „Manžel ma opustil
kvôli inej žene.“
„Nikdy to nie je klišé. Každý pár je
originálny, rieši vlastné problémy. Zvonku to môže vyzerať ako úplne klasický
scenár. Je to však trochu zložitejšie.“
Dávid bol múdry. Musel byť. Veď vyštudoval
nielen psychológiu, ale mal aj akýsi špeciálny psychoterapeutický výcvik
v Spojených štátoch. Navyše sa špecializoval aj na čítanie z tváre.
Na základe mimických vrások a celkového výrazu dokázal o človeku veľa
povedať. Spoznal manipulátora a klamára. Vraj ľudia, ktorí majú malé uši,
úzku hornú peru a hranatú sánku, majú tendenciu klamať. Tí, ktorí majú
takzvanú delegačnú vrásku medzi očami, dokážu ľudí zmanipulovať
k dosiahnutiu svojho cieľa. Fascinoval ma. Keď som odchádzala
z prvého sedenia, až som sa zľakla. Čo ak sa naňho snažím zapôsobiť, pretože
ma priťahuje?
„A práve preto si mala chodiť radšej
k mojej psychoterapeutke,“ našla Tereza príležitosť, ako mi vytmaviť, že
som odignorovala jej odporúčania.
„Je to moja voľba, Teri. Musím sa vyrovnať
so stratou. Rozvod je vlastne rovnaká strata ako smrť partnera,“ predniesla som
múdro, čo som sa dozvedela na sedení.
Tereza namietala: „Nesúhlasím. Je to niečo
celkom iné. Keď ti zomrie partner, je to nezvratné. To hádam vieš. A nie
je to jeho vina. Nemôžeš sa naňho hnevať. Je vlastne hrdina. Pamätáš si
o ňom iba to dobré. Zatiaľ čo chlap, ktorý ťa opustí pre inú, je obyčajný
zbabelec a sráč.“
„Z tohto hľadiska áno,“ súhlasila som. „Ale
strata je to rovnaká. To, že človek, ktorý ťa opustil, stále žije a má sa
dobre po boku inej ženy, ťa dokáže do značnej miery rozhodiť. A spomienka
naňho nebledne, pretože ho stále stretávaš. Neopustil svet, len tvoj svet.“
„Kruté, však?“ skonštatovala Tereza.
Poznala to až príliš dobre.
„Kruté a smutné zároveň,“ doplnila
som.
„A ako celé to sedenie vyzeralo?“ opýtala
sa ma.
„Nuž, povedala som mu o svojej
situácii. O Máriovi a o rozvode. O jeho milenke. O tom, ako
mám strach z budúcnosti. Z toho, že to sama nebudem zvládať. Ako sa
snažím za každú cenu zoznámiť s iným mužom, ktorý, ak ma aj nezachráni,
aspoň bude kráčať popri mne. Vo dvojici sa predsa ide životom ľahšie.“
Tereza neprestávala vyzvedať: „A dozvedela
si sa o sebe niečo, čo si predtým nevedela?“
Zamyslela som sa. „Jedna informácia ma
vlastne celkom potešila. Povedal mi, že na to, v akej ťažkej životnej
situácii sa nachádzam, pôsobím celkom vyrovnane.“
Tereza vyzerala pobavene: „Ha-ha! Tak to by
si mala otrieskať o hlavu tvojmu budúcemu bývalému. Ten predsa
v liste súdu fantazíroval o tvojej duševnej nerovnováhe.“.
„Mário sa nesmie dozvedieť, že chodím
psychoterapeutovi. Vieš, že by to okamžite použil proti mne. Obvinil by ma z toho,
že som psychicky labilná,“ vysvetľovala som jej.
„Ale veď to tvrdí už teraz,“ oponovala.
„Vlastne áno. V každom prípade si však
neželám, aby vedel o tom, že sa chodím k niekomu žalovať.“
„Tak si dávaj pozor, aby ťa neodhalil. Kam
si povedala, že ideš, keď si bola preč?“
Uškrnula som sa: „Vyhovorila som sa na
bedminton. Dokonca som si zbalila aj tenisky a tepláky. Nie je to hrozné,
aby som musela takto kamuflovať veci, na ktoré mám legálne právo?“
„To teda je. V tvojej situácii máš
nárok vyhľadať pomoc odborníka.“
„Ale aj tak, Mário sa o tom nesmie dozvedieť,“
trvala som na svojom.
„Jasné, ale dám ti tip. Vždy pred príchodom domov trochu navlhči tričko, ktoré si akože použila na bedmintonovom kurte. Bude
vyzerať ako spotené, a tak ti skôr uverí, že si bola športovať.“
„Robíš si asi zo mňa žarty, však?“
„Poznáš ma.“
Poznala som ju dosť dobre na to, aby som
vedela odhaliť akékoľvek odtiene irónie a sarkazmu.
Samozrejme, sa o tom dozvedel. Pýtate
sa ako? Úplne podlým spôsobom. Hrabal sa mi v kabelke ako vždy,
a vyhrabal faktúru. Informáciu o tom, čo objavil, na mňa však
nevybalil hneď. Nechával si ju na neskôr. Ja som však vedela, že vie. Za tie
roky ho už poznám. Čítam v ňom ako v otvorenej knihe. Okrem toho,
doklad o zaplatení vrátil na iné miesto v kabelke.
Tereza nechápavo krútila hlavou: „Prečo si
nedávaš pozor na svoje veci? Dobre vieš, že sa ti vo všetkom prehrabáva.“
Nemala som energiu vysvetľovať jej, že som
predsa doma a nevidím dôvod, prečo by som si mala zamykať vlastnú kabelku.
Vari nemám právo na súkromie? Však už to dlho nepotrvá, rozvedú nás. Mário ma
vyplatí, kúpim si byt a odsťahujem sa. Ako však ukázali najbližšie dni,
moje a jeho predstavy o najbližšej budúcnosti sa vôbec nezhodovali.
„Po rozvode by jeden z nás mal ísť
bývať preč,“ povedal mi sčista-jasna.
Výnimočne
som neprotestovala: „S tým súhlasím. Tiež sa mi nepozdáva myšlienka, že budeme
ako rozvedení žiť v jednej domácnosti. To sme sa nemuseli ani rozvádzať.“
„Práve preto som sa chcel s tebou dohodnúť, ako to spravíme,“
povedal zmierlivo.
„Navrhni niečo.“
„Som ochotný sa s tebou majetkovo
vyrovnať.“
„V poriadku,“ povedala som, no
v skutočnosti som mu v duchu nadávala do imbecilov, ktorí sa
nadraďujú len z pozície peňazí. Akože je ochotný? On je predsa povinný.
Som jeho manželka. A porodila som mu dve deti. Nič iné mu neostáva.
„Dám ti osemdesiatpäť tisíc,“ povedal a na tvári mal veľkorysý
výraz.
Vytreštila som naňho oči : „Robíš
si srandu?“
Nepochopil môj údiv a vážne sa spýtal:
„Tebe sa to vari máli? Nič si do tohto bytu nepriniesla. Neprispela si ani
jedným eurom,“ Mário vyzeral byť pohoršený. Čo za materialistku si to zobral za
ženu?
„Nie
je ti hlúpe vysloviť niečo také? Akože nepriniesla? Vyše štyroch rokov sa doma
starám o naše deti!“ snažila som sa otvoriť mu oči a vydupať si
nejakú pozíciu.
„Predtým si si ale mohla niečo ušetriť.“
„Mohla, no a čo? Bral si si ma vari
pre majetok? Nie sme v Indii. Nevesta nemusí mať veno.“
„Prečo nesúhlasíš s mojou ponukou?“
nechápal.
„Ako sa môžeš tak hlúpo pýtať? Čo si asi
tak v Bratislave kúpim za osemdesiatpäť tisíc eur? Ani garsónku!“
„Ale máš slušný základ. Môžeš si vziať
hypotéku.“
„Kto dá hypotéku rozvedenej matke dvoch
detí, ktorá začne pracovať až o dva mesiace, tri mesiace bude
v skúšobnej dobe a pracovnú zmluvu má na dobu určitú?“
„Tak budeš musieť počkať a dovtedy si
niečo prenajať.“
„A za čo si prenajmem? Kto mi čo prenajme?
Matka s dvoma malými deťmi je ešte aj pre prenajímateľov hotová pohroma.
V prípade, že by neplatila, nemôžu ju ani s pokojným svedomím
vyraziť! Malé deti sú pre majiteľov bytov nežiaducejšie ako domáce zvieratá.“
Mário sa zachmúril a povedal: „Tak si
vezmeme byt do prenájmu a budeme sa v ňom po mesiaci striedať.“
Uvažovala som, či to myslí vážne Na moje
zdesenie to tak skutočne myslel.
„S nikým sa v žiadnom byte striedať nebudem! Zabudni! Ani sa
odtiaľto nepohnem!“
Môj budúci exmanžel pohoršene krútil
hlavou: „Že ja som bol taký sprostý a oženil sa s tebou! Mohol som ti
teraz pekne len pobaliť igelitky predo dvere a mať pokoj.“
Toto už bolo na mňa moc. Vedela som, že
pred rozvodom pôjde do tuhého, ale zároveň som dúfala v to, že si zachováme
zvyšky slušnosti a zdravého rozumu.
Zvolala som s opovrhnutím: „Ty si
mi pekný charakter! Ako toto vôbec môžeš vysloviť? Že ti to nie je hlúpe! Tak
ja ti poviem, prečo si si ma zobral, keď si už nespomínaš. Zobral si si ma
preto, lebo sme spolu čakali naše dieťa. Ak by si to nebol urobil, ani by som
ti nepriznala otcovstvo.“
„Tomu verím, toho by si ty bola schopná,“
odfrkol.
„Tak vidíš. Vravím ti, že na liste
vlastníctva sme zapísaní obaja rovným dielom. Nikam z bytu neodídem,“
rozhodla som sa neustúpiť.
„To nie je fér! Celé to tu je moje! Ja som drel na úkor svojho zdravia,
nejedol som a nespával!“
„Ach, ty si ale chúďatko!“ ironizovala som.
„Hovoríš, akoby si pracoval na ropných vrtoch a nie v kancelárii. Tak
si mal ísť na materskú namiesto mňa!“
„Ty všetko berieš automaticky. Sama si
nikdy poriadne nepracovala, vždy si sa flákala v zamestnaní
a poberala plat za ničnerobenie.“
„Zato ty si toho mal toľko, že si si našiel
čas aj na milenku!“
„Neuvidíš odo mňa ani cent! Odídeš
s holým zadkom, ako si aj prišla!“
„Hovor si, čo chceš. Z bytu ma dostaneš
jedine dymovnicou. Alebo slzným plynom!“
Moje posledné dramatické slová zrejme
zanechali silný dojem, pretože v ten večer mi už dal pokoj a odišiel.
Na druhý deň sa pokúšal vyhrážať sa tým, ako ma nakoniec k odchodu doženie
tým, že ma bude psychicky terorizovať. Ja som mu však povedala iba jedno:
„Nie
je to nič nové, terorizuješ ma už dlho. Zvykla som si. Okrem toho, radšej sa
budem roky súdiť o majetok a bývať si tu v pokoji naďalej, ako prikývnuť
na tvoju nevýhodnú ponuku.“
„Uvedom si, že vysúdiš ešte menej, ako ti
ponúkam. Do tohto bytu som vložil prostriedky, ktoré som nadobudol ešte pred
svadbou a viem to dokázať. Prídeš skrátka.“
Nemala som silu hádať sa s ním, a preto
som rezignovala: „Dokazuj si, čo chceš. Iba to svedčí o tvojom charaktere.
Risknem to a ak aj o tri roky dostanem menej, ako mi teraz ponúkaš,
aspoň sa nebudem musieť dlhú dobu nikam sťahovať. Môj ctený zadok sa neodlepí
z tohto gauča. A nech rozhodne súd, kto si čo zaslúži.“
Mário pochopil, že som silný súper
a tak nakoniec pristal na to, že mi dá stodvadsať tisíc. Fajn, pomyslela
som si. Škoda toho trápneho naťahovania. Začnem si hľadať byt v tejto
hodnote.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára