10. Kapitola
V žilách
mi kolovala ohromná sebaistota. Cítila som taký silný príval energie, že ma
máločo dokázalo rozhádzať. Paradoxne si na mne Mário stále žiadnu zmenu
nevšimol. Bol ticho. Vôbec nerýpal, na nič sa nepýtal a ja som to
pripisovala tomu, že si nechce robiť problémy pred rozvodom. Bolo v jeho
záujme, aby celá vec prebehla v tichosti, aby sa ma konečne zbavil
a najmä, aby dostal deti do striedavej starostlivosti.
Nebolo mi však jasné, prečo stále
nepredložil na podpis rodičovskú dohodu. Veď na základe nej by sme súdu
uľahčili rozhodnutie, čo bude s naším pokazeným manželstvom a deťmi.
Rozhodla som sa, že sa ho nebudem na nič
pýtať a trpezlivo počkám. Hlavu som mala tak či tak zahltenú myšlienkami
na Olivera a na to, ako si budeme spolu ďalej nažívať.
„Aspoň to stojí za to?“ spýtala sa Tereza
pochybovačne.
„Myslíš v posteli?“ žiadala som
spresnenie.
„Jedine, veď iné ani nerobíte.“
Zatvárila som sa urazene: „Zatiaľ nerobíme,
ale všetko má svoj čas.“
„Neodúvaj sa toľko,“ hundrala Tereza.
„Dobre, dobre. Nuž, nie je zlý.“
Moje hodnotenie sa jej nepozdávalo.
„Tak to si ho teda vyzdvihla!“ uškrnula sa.
„Je aspoň taký dobrý ako Mário?“
„Ako ich môžeš porovnávať? Veď
s Máriom sme si svoje čísla nacvičovali celé roky. Oliver je oproti nemu
v nevýhode. Nepozná moje telo tak dokonale.“
„Znie to, akoby ti nestíhal.“
„To si povedala ty.“
„Tak to vysvetli!“
„Dobre,“ zamyslela som sa. „No... ja
neviem. Nie je to ešte úplne vychytané. Celý ten náš sex.“
„Vyklop to! O čo ide?“ naliehala
Tereza. „Existujú len dva druhy problémov. Buď nič nevydrží, alebo má malého.“
Napadlo mi, že ešte môže byť aj tretí
problém, s erekciou, ale nechcela som spomínať na človeka, s ktorým
som v minulosti chodila. Preto som túto myšlienku zahnala. Potrebovala som
zastaviť Terezine otázky.
„Nebudem o tom hovoriť. Robili sme to
predsa iba trikrát. Nie je spravodlivé hneď ho odsúdiť.“
„Ale prosím ťa!“ rýpala ďalej. „Neklam si!
Snáď vo svojom veku vieš zhodnotiť dobrého milenca?“
„Sex
nie je všetko.“
Tereza sa nezdržala smiechu.
„To vravíš ty, čo si si hľadala milenca?“
„Chcem od neho viac než to. Vidím potenciál
na to, aby sme boli spolu.“
„Viktória, nebuď mimo! Veď sa k sebe
vôbec nehodíte!“
„Ako to myslíš, nehodíme?“
„No nehodíte. Ty máš v sebe oheň,
sexepíl. Pozri naňho. Vyzerá ako dieťa. Akoby ani nemal tridsaťjeden ale
dvadsať. Mal on vôbec nejaký dlhodobý vzťah?“
„Čo sú to za otázky? Záleží na tom?“
Neskutočne ma týmto rozhovorom iritovala. O čo
jej došľaka ide? Veď predsa má toho svojho Juraja. Ešte som ho síce stále
nevidela a ani mi o ňom príliš neporozprávala. Tvrdí však, že si
úplne sadli. Tak prečo mne muža nedopraje?
„Miluje ma,“ vyhlásila som triumfálne.
„To ti povedal?“ spýtala sa, akoby sa
zdráhala uveriť mi.
„Áno, minule.“
„A pri akej príležitosti? Vieš, že ak to
vyslovil pred sexom, počas neho alebo bezprostredne po ňom, nemôžeš to brať
vážne?“
„Nie, nebolo to tak. Povedal mi to na lúke
medzi ovcami, držiac ma za pás a pozerajúc mi pri tom do očí.“
„Zvláštne,“ povedala Tereza a mňa to
už naozaj naštvalo.
„Tereza, myslela som, že sme kamarátky,
a teda že si navzájom prajeme.“
„Jasné, že ti prajem.“
„A o čo ti teraz ide?“
„Zdá sa mi zvláštne, že takto zmenil
názor.“
„Nezmenil názor, možno to spočiatku bral
nezáväzne, ale časom to prehodnotil.“
„Na základe čoho, prosím ťa?“
„Chceš vari povedať, že nie som dosť dobrá
na to, aby sa do mňa dokázal muž zamilovať?“
„Neurážaj sa toľko,“ povedala zmierlivo.
„Mám ťa rada a chcem, aby si bola opatrná.“
„Opatrná? Veď ak by ma chcel zavraždiť,
urobil by to hneď po prvom rande. Alebo nie? Čo iné by mi asi tak mohol?“
„Čokoľvek. Ľudia sú rôzni.“
„Myslíš, že je sobášny podvodník? Tak to
by bol u mňa na zlej adrese. Veď ja nič nevlastním.“
„No zatiaľ nie, ale čoskoro sa budete
majetkovo vyrovnávať.“
„Tak toto už je na mňa moc. Robíš
z toho úplnú detektívku. Teraz budem kvôli tebe podozrievavá.“
Pristihla som sa, že nad tým akosi začínam
rozmýšľať. Môže v tom byť nejaký háčik? Je pravda, že sa do mňa zamiloval?
Musím sa s ním o tom najbližšie nenápadne porozprávať. Nenápadne
preto, aby sa nenaľakal, že naňho vyvíjam nátlak. Muži sú plaché stvorenia,
ľahko sa vystrašia, keď nadobudnú pocit, že na nich žena poľuje. Potom berú
nohy na plecia. Sú však vraj zároveň aj lovci, a preto by sme lovenie mali
nechať na nich. Lovci ako ten
Jakub z Moravy. V duchu som sa pousmiala nad predstavou fitnesáka
v poľovníckom odeve. Na rozdiel od neho bol Oliver suchý ako trieska
a mal výraz dieťaťa. Vôbec mi to nevadilo. Akoby som ani nemala žiadny
vyhranený vkus, čo sa mužov týkalo.
Nech už bol aký chcel, povedal, že ma
miluje. A ja som už len kvôli tomu začala cítiť to isté k nemu.
Naše stretnutia naberali na frekvencii a intenzite. Zdalo sa mi, že
aj náš intímny život sa pomaly zlepšuje. Nikdy som o tom nechcela hovoriť
s Terezou a vlastne vôbec s nikým. Bolo mi to trápne a aj
tak by to nič neriešilo. Tereza, Veronika, ani nikto iný v okolí nebol
sexuológom a ani psychológom. Skúsila som to načrtnúť Dávidovi pri jednom
sedení, no nakoniec sa to celé zahovorilo. Asi som nebola schopná otvorene o tom
rozprávať. Pritom ma to celý čas znepokojovalo a ťažilo. S Oliverom
sme si nikdy v posteli príliš nesadli. Problém bol v tom, že nikdy
dostatočne dlho nevydržal. No naposledy sa mi zdalo, že sa zlepšil. Hoci
som pri tom stopky nepoužívala, bola by som odprisahala, že áno. Prvé číslo sme
už nekončievali po dvoch minútach, ale možno i po piatich. To som,
samozrejme, Tereze povedať nemohla. Rovnako ako ja, mala na milenca isté
nároky. S týmto časovým údajom by nebola schopná stotožniť sa. Možno by sa
mi aj smiala. No a čo, viem upustiť z nárokov, pokiaľ sú nedostatky
kompenzované inými kvalitami.
A okrem toho pri milovaní nepoužívam ani pravítko. Ba dokonca ani
krajčírsky meter. Prišlo by mi nedôstojné, zisťovať rozmery svojho partnera,
a to i v prípade, že by mnou lomcovala neskutočná zvedavosť či
pochybnosti. Možno nepatril medzi tých, na ktorých bola príroda mimoriadne
štedrá. Videla som to už voľným okom od prvého razu, čo stál predo mnou nahý.
Povedala som si, že na tom predsa nezáleží. Život nie je o fyzickej rozkoši.
Dospela som do veku, kedy by som mala vedieť oceniť iné mužské kvality než
práve tu jednu jedinú.
Okrem toho bol postupom času menej
submisívny. Jeho krehkému vzhľadu síce dominancia príliš nesvedčala, no aj tak
by som ocenila, keby aspoň občas vzal opraty pevne do rúk. Naposledy sa začal
snažiť. Videla som to. Stále síce nebol schopný schmatnúť ma a hodiť
o gauč (to
bol už predsa len vyšší level), bolo však badať isté zlepšenie. Sem-tam do mňa
bojazlivo štuchol, aby mi naznačil, kam mám ísť a čo by odo mňa očakával.
Začala som od neho dostávať darčeky.
Najskôr to bol prívesok v tvare srdca
z chirurgickej ocele. Všemožne som sa snažila zistiť, z akého
materiálu je vyrobený. Ako vieme, v dnešnej dobe ekonomickej neistoty nie
je úplne od veci mať doma nejaké tie drahé kovy. V čase núdze sa dajú
použiť ako platidlo. Chirurgickou oceľou by som síce nezaplatila ani za krajec
chleba, ako sa však hovorí, darovanému koňovi na zuby nehľaď. Preto som sa
odhliadnuc od materiálu darčeka tešila.
Potom som dostala kvietok v kvetináči,
ktorého názov som nepoznala. Snažila som sa všemožne oň snažila starať, aby mi
nezvädol, ako väčšina flóry v našom byte. Nepomohlo to. O pár dní som
už vyhadzovala rastlinku v hnilobnom stave rozkladu. Zrejme som to prehnala
so zalievaním. Ani prílišná starostlivosť zjavne nie je najlepšou metódou, ako
uchovať lásku a jej plody.
Tretím darčekom mi vyrazil dych.
V jeden bežný pondelňajší večer sme
sa, ako obyčajne, váľali pred televízorom na gauči v jeho obývačke. Vtom
sa Oliver prudko postavil. Za chrbtom niečo držal. Podal mi ruku, aby mi
pomohol postaviť sa. Vážne sa mi zahľadel do očí.
„Viki, už onedlho budeš slobodná.“
Hm, slobodná. Znelo to priam pozitívne.
Akoby moja získaná sloboda ani nebola výsledkom totálneho krachu manželstva
s dvomi malými deťmi. Akoby som ju dostala darom a mala by som sa za
to Máriovi ešte aj poďakovať. V každom prípade to znelo lepšie, ako keby
mi povedal, že budem onedlho rozvedená.
„Dúfam, že nás rozvedú na prvom pojednávaní
a že sa to nebude naťahovať najbližšieho pol roka,“ povedala som dúfajúc,
že týmito slovami nezničím čaro prítomného okamihu.
„Ak sa dohodnete, rozvedú vás. Ale ak sa
s ním aj nedohodneš, budem to akceptovať. Počkám na teba aj pol roka
a potom...“
„Áno?“
Zahľadel sa mi do očí: „Viki, celý život som
hľadal ženu ako ty. Viem, že som najskôr tvrdil, že náš vzťah beriem iba ako
úlet. Že ti neponúkam žiadnu perspektívu a rátam s tým, že keď si
nájdeš niekoho, kto ti dá viac, opustíš ma. Ale potom sa vo mne niečo zmenilo.
Uvedomil som si, aká si výnimočná a že mi vlastne vôbec nevadí, že máš
o pár rokov viac a dve deti. Je pravda, že by som chcel vlastné
dieťa, ale to nakoniec môžeme mať spolu, alebo nie? Jednoducho som si uvedomil,
že ťa milujem. Preto sa ťa teraz pýtam: vezmeš si ma, keď budeš voľná?“
Cítila som sa víťazoslávne. Presne takto sa
to odohrávalo v mojich myšlienkach, keď som sa občas zasnívala. Status
rozvedenej ženy som mala v pláne skôr či neskôr zmeniť.
„Áno, samozrejme si ťa vezmem. Milujem ťa!“
vykríkla som.
Tie slová zo mňa vyleteli tak prudko,
akoby som sa bála, že ak ich nevyslovím týmto spôsobom, zostanú zakliesnené
niekde v mojom hrdle. A to som si predsa nemohla dovoliť. Kde by som
naša takéhoto mladého, perspektívneho muža, ktorý by bol ochotný žiť so mnou,
ba čo viac, vziať si ma i za ženu, napriek tomu, že už nie som najmladšia
a mám dve deti? Okrem toho sa nepatrí neodpovedať s nadšením, ak sa
vás niekto opýta, či si ho vezmete. Každá žena, ktorá má v sebe zrnko
empatie, by toto nikdy neurobila. Viete, koľko úsilia a stresu chlapa
stojí vysloviť túto otázku? A čo by to spravilo s jeho egom, ak by
ste odpovedali záporne? Dokonca aj keď vás zmietajú tie najhoršie pochybnosti,
nespravte to tomu chudákovi a odpovedzte áno. Nie je to predsa právne
záväzné. Svoje rozhodnutie môžete v najbližších týždňoch prehodnotiť.
Hlavne mu to nepovedzte v tej čarovnej chvíli, keď tu pred vami kľačí
s prsteňom v ruke ako taký ponížený služobník.
Oliver nekľačal, stál predo mnou. Ale tento
malý nedostatok som bola ochotná prehliadnuť. Uvedomila som si, že ma ešte
žiaden muž takto romanticky nepožiadal o ruku. Keď sme sa brali
s Máriom, bola som v šiestom mesiaci tehotenstva a manželstvo
sme uzavreli na základe racionálnej úvahy o tom, čo nám oficiálny zväzok
prinesie. A ešte kvôli Máriovej obave z toho, že by som mu nemusela
priznať otcovstvo. Už od začiatku medzi nami vládla nedôvera a snažili sme
sa jeden s druhým vybabrať, ako sa len dalo.
„Bude dobré, keď sa deti narodia do
kompletnej rodiny,“ vysvetľoval Mário všetkým svoje rozhodnutie vziať si ma za
ženu.
Už v tej dobe som si uvedomovala, že
to nevyznievalo ako správny dôvod na to, aby sa dvaja sobášili. Radšej som to
však nekomentovala. Čo ak by si to náhodou rozmyslel? Vydávať som sa chcela,
ako každá aspoň v minimálnej miere romanticky založená žena. Preto som len
trpezlivo s rastúcim bruchom čakala na ten veľký deň, kedy si ma otec
mojich detí vezme a budeme žiť šťastne, až kým nepomrieme.
A teraz sa mi ten pocit budúceho
šťastia na dosah akoby vrátil. Kdesi v útrobách môjho tela mi plávalo
tisíc nadšených rybičiek. Nemo otvárali ústa, akoby chceli povedať: Bude
svadba! Bude, bude, ale kedy? Bolo mi to vlastne jedno. Hlavne, že som už
zasnúbená.
Otvorila som malú škatuľku a vybrala z
nej prsteň z bieleho zlata. Bol na ňom malý kamienok, asi zirkón. Počula
som, že diamanty sa osádzajú iným spôsobom. Nevadí. Nie sme v Hollywoode,
aby sme sa s kamarátkami predbiehali, kto dostal väčší kameň.
Oliver mi ho navliekol na prstenník. Sedel
ako uliaty.
„Ty si trafil moju presnú veľkosť! Ako si
mohol vedieť, že mám také drobné prsty?“
„Mám dobrý odhad.“
„Tak to si ma naozaj šokoval. Môj ex mi
kúpil oveľa väčší prsteň, a potom ho dával zmenšovať. Čo by si urobil,
keby bol malý?“
„Neviem, nad tým som nerozmýšľal. Mám ťa
v oku.“
„Ja teba zase v srdci,“ vyriekla som
romanticky a už som sa v duchu tešila, ako to rozpoviem Tereze.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára