9. Kapitola
Od
toho dňa sme sa stretávali pravidelne. Rada by som povedala, že sme spolu
začali chodiť, no nebola by to celkom pravda. Ak by som mala nazvať veci
pravými menami, stali sme sa milencami. Už nikdy potom som neucítila tú podivnú
chuť krvi v jeho ústach ako pri prvom bozku.
Oliver býval v trojizbovom byte jednej
petržalskej novostavby. Mala som to k nemu naozaj blízko. Zvládla by som
k nemu dobehnúť aj v prípade, že by mi Mário zabavil auto. Býval, čo
by kameňom dohodil. Dokrivkala by som k nemu aj o barlách alebo doskackala
na jednej nohe. Dalo sa k nemu zabehnúť i v nepriaznivom počasí
a v časovej tiesni. Považovala som to za obrovskú výhodu nášho
vzťahu.
Chodievala som k nemu dvakrát za
týždeň. Prišla som večer a odišla ráno. Mário sa nestaral. Mal svoju
frajerku a slobodu na dosah. Odrazu si nič nevšímal a na nič sa
nepýtal.
S Oliverom sme sedávali pred
televízorom v obývačke jeho zvláštne dispozične riešeného bytu (nechápem,
kto navrhuje pôdorysy v novostavbách, pretože sú úplne nepraktické) a
popíjali víno. Červené, lebo z bieleho mal kyselinu. Zvyčajne objednal aj
niečo na zahryznutie. Pizzu alebo suši. Aby sme mali čo konzumovať
v prestávkach medzi milovaním. Bolo mi s ním dobre, nenudili sme sa.
Postupne som o ňom zistila základné fakty. Vedela som, kde žije jeho brat
i rodičia. Že má jednu neter a jedného synovca. Že sa
v najbližšej dobe ženiť nechystá, ale jeden nikdy nevie. Pri tejto vete sa
vždy na mňa významne pozrel a ja som sa v duchu potešila. Možno ku
mne začína niečo cítiť. V skutočnosti som však vedela, že platí to, čo mi
povedal: náš vzťah berie iba ako úlet. Dáme si navzájom, čo si dať môžeme, ale
perspektívne nech s ním radšej nepočítam. Ocenila som teda aspoň to, že je
úprimný a nevodí ma za nos.
Ráno sme sa vedľa seba prebúdzali nahí,
unavení a lepkaví. Hneď po precitnutí sa naše opuchnuté nevyspaté oči
stretli. Bol to moment, keď sme si spomenuli na akrobatické cvičenia
z noci a začali sme sa smiať. Nebol však priestor na ďalšie vylihovanie.
Čas tlačil, ponáhľala som sa domov za deťmi.
Tereza mi vravela, že mi to stačiť nebude.
Postupne sa naňho namotám a budem chcieť viac. Vedela som, že má pravdu.
Aj tak som sa však snažila sama seba presvedčiť, že situáciu zvládam.
„Nemôžem sa pozerať na to, ako sa strmhlav
rútiš do záhuby,“ povedala a ja som sa tvárila, že sa na tom výborne
zabávam.
„Nepreháňaj. Som už veľká a viem sa
o seba postarať.“
„Aspoň ten sex stojí za to?“ vyzvedala sa.
„Samozrejme,“ povedala som, no v mojom
hlase bolo cítiť akési zaváhanie. „Všetko je v najlepšom poriadku. Je
mladý, výkonný a baví ho to so mnou. Aj sa vždy super porozprávame. Nie je
to len o tom, že by sme sa spolu vyspali. Minule sme si dokonca objednali
cez donáškovú službu večeru. Myslím, že ma má úprimne rád. Určite sa čoskoro do
mňa zamiluje.“
Tereza sa uškrnula: „Si presvedčivá ako
reklama na teleshopingu.“
„To znamená, že dosť. Pozri, koľko ľudí
kupuje ich výrobky,“ snažila som sa byť vtipná.
„Áno, toľko ti tlačia do hlavy
o výhodách produktu, až tomu uveríš.“
„Nebuď negativistická!“ okríkla som ju.
„Prečo by sa nemohol do mňa zamilovať?“
„Lebo si o päť rokov staršia
a máš dve deti. To on nehľadá.“
„Možno nie, ale explicitne to nevyjadril.“
Tereza to nevzdávala a odrádzala ma
ďalej: „Si smiešna. Veď je to hádam jasné! Je mladý, na deti má čas minimálne
desať rokov, a ak vôbec bude nejaké chcieť, budú to jeho vlastné deti. Nie
od cudzieho chlapa.“
Nebavilo ma počúvať ju.
„Nechcem sa o tom rozprávať. Čas
všetko ukáže.“
Jej pripomienky mi vŕtali v hlave celý
deň.
Má to nejaký význam? A musí to mať
význam? Veď mi je s ním dobre. Nejde presne o to? Zdalo sa, že sme
spolu šťastní. V jeho spoločnosti som sa cítila fajn, neboli to však
žiadne stavy závrate. Motýle v bruchu sa nedostavili. Bolo to akési
pokojné. Takto zrejme vyzerá láska v zrelom veku. Vážili sme si každú
spoločne strávenú chvíľu. Čo som na ňom ocenila najviac, bol zmysel pre humor.
Dokázali sme sa rehotať na všetkom a za každých okolností. Dokonca aj
v posteli, čo bolo naše šťastie. Tu sme si totiž, paradoxne, príliš
nerozumeli. A smiech je predsa to, čo vám nakoniec zostane, keď ostatné
veci zlyhajú.
Ráno som sa u Olivera rýchlo
osprchovala a vypila nie príliš dobrú kávu. Doma po mne Mário už medzi
dverami hodil opovržlivý pohľad. Alebo sa mi to možno zdalo. Priznám sa, že som
voči nemu mohla byť i zaujatá. Veď po tom, čo postváral, som na to mala
právo. Snažila som sa nevšímať si ho a venovať sa deťom. Sedeli pred
televízorom vo flanelových pyžamách a čakali na svoju šálku kakaa.
„Mama je tu,“ povedal, keď som sa zjavila
vo dverách a ja som v tóne jeho hlasu hľadala typický odtieň
sarkazmu. Na svoje obrovské počudovanie som neidentifikovala vôbec nič
podozrivé. Žeby konečne prestal rýpať? Veď už bolo načase! Má, čo chcel. Celú
tú záležitosť s rozvodom som si predsa ja nevymyslela.
„Bola si u Terezy, mami? Boli tam aj
dievčatá?“ pýtali sa ma synovia takmer jednohlasne. Rozprávaniu o tom, ako
sú na seba dvojičky mentálne naviazané, som spočiatku neverila. Dnes som to
však videla na vlastné oči. Moji chlapci boli akoby prepojení jednou pupočnou
šnúrou.
„Áno, krásavci moji,“ klamala som.
Predpokladala som, že bude nasledovať Máriova poznámka alebo uchechtnutie.
Naozaj som nerozumela tomu, prečo je odrazu ticho a moje nočné výlety
nerieši. Žeby konečne dostal rozum?
Odišiel do práce a my sme osameli.
Uvažovala som, aký výlet si spravíme. O pár dní nastupujem do práce. Mala
by som využiť posledné voľné chvíle a naplno sa venovať synom.
Pôvodne som mala v pláne vziať ich do
zoo, no zabudla som odbočiť na Patrónku. Typické! Stalo sa mi to neraz, že som
sa pri jazde nesústredila a odviezla sa tam, kde som nechcela byť.
Pokračovala som teda na Malacky. Pekne, nadávala som si v duchu. A teraz
kam?
Napadlo mi, že navštívim biofarmu pri
Stupave. Boli sme tam len raz, keď boli Miško s Majkom ešte úplne maličkí.
Dúfala som, že nebudú mať zatvorené, pretože bol iba začiatok marca. Počasie sa
opäť zbláznilo. Ešte nedávno sme vonku mrzli a dnes som mala chuť
pobehovať iba v tričku s krátkym rukávom. Chalani spokojne sedeli
v aute. Priebežne som ich kontrolovala, či nezaspali. Všetky deti mali
vo zvyku zadriemať v autosedačkách. Nebol by to problém, no ja som ich
potom nevedela zobudiť. Celú cestu som im preto radšej kládla kontrolné otázky.
Snažila som sa upútať ich pozornosť ukazovaním všetkého možného po ceste.
„Vidíte? Lietadlo! Tam na oblohe! Vpravo,
nieeee, na Majkovej strane!“
„Aha, ujo na koníku!“
„Jeeeej, mačička prebehla cez cestu!“
Zázrakom sa mi podarilo udržiavať ich
v bdelom stave. Keď som odbáčala na lesnú cestičku označenú smerovou
tabuľou Farma Príroda, všimla som si,
že píše Oliver: Ahoj, kde sa nachádzaš?
Nestretneme sa?
Ideme do biofarmy za Stupavou. Pridaj sa k nám, ak nemáš lepší
program, odpísala som mu
a v napätí čakala, čo odpovie. Predpokladala som, že sa chce stretnúť
iba so mnou, nie s mojimi chlapcami. Správa blikla o necelú minútu.
Prídem.
O tridsať minút som tam.
Šokoval ma. Je ochotný a odhodlaný vidieť
ma hneď. Považovala som to za veľké gesto. Dnes ho teda zoznámim so synmi. Bude
to napínavé. Ktovie, ako sa k sebe budú správať. Majko ho pravdepodobne
prijme, je to spoločenské dieťa. Horšie to bude s Miškom, ten od narodenia
neakceptuje hocikoho. Necháme sa prekvapiť. Konečne dôjde k zmene, už
nebudú poznať iba otcovu frajerku. Príde na psa mráz a Mário zažije pocit
konkurencie. Chlapci budú Olivera spomínať. Budú doma rozprávať o tom, čo
s ním zažili. Mária roztrhne od zlosti. Začne sondovať a snoriť,
o koho ide a kde som ho splašila. Bude sa cítiť ako druhý kohút na
smetisku. Chlapi sú smiešni! Pre Mária to bude niečo celkom nové, zatiaľ čo ja
som si na ten pocit už zvykla. Už dávno som strávila, že moje deti kúpe
a oblieka iná žena, o ktorej mi občas rozprávajú. Teraz to isté čaká
jeho.
Zaparkovali sme na posledných voľných
miestach pred bránou. Našťastie bolo otvorené. Po areáli sa prechádzalo zopár
mamičiek s deťmi. Okrem zvierat tu mali aj preliezačky a šmykľavky,
čiže všetko, čo okrem pevných nervov pri malých deťoch potrebujete. Majko
prebehol po trávniku a zastavil sa až pri ovciach. Pásli sa na lúke
a sem tam sa medzi nimi nachádzalo aj nejaké jahniatko. Krásny slnečný deň
veštil skorý príchod Veľkej noci.
Keď prídu sviatky, budeš už rozvedená,
povedala som sama sebe a potom som si aj odpovedala: A možno ani nie. Ak
sa nedohodneme, rozvod sa odročí možno o mesiac alebo aj dva. Zakázala som
si myslieť negatívne a snažila v duchu memorovať afirmácie, ktoré ma
naučil psychoterapeut. Som šťastná, spokojná a zaslúžim si lásku. Také
niečo som si vymyslela. Lístočky s podobnými vyhláseniami som mala
v pláne rozlepiť po celom byte, aby som ich mala stále na očiach. Urobím
to hneď, ako tam prestane Mário chodievať. Iba by sa mi z nich vysmieval.
Skontrolovala som telefón, či už neprišiel
Oliver a nehľadá nás. Bolo však ešte skoro. Od jeho telefonátu uplynulo
maximálne desať minút.
Ako som hľadela na displej svojho mobilu,
všimla som si, že mám správu z aplikácie whatsapp. Zo zvedavosti som ju
otvorila. Nebola to správa, ale zmeškaný hovor. Na tom by samozrejme nebolo nič
údivu hodné, keby na obrazovke nesvietilo meno tej zlodejky môjho muža, Júlie.
Mala som ju uloženú vskutku originálne, pod oslovením Štetka. Nič príznačnejšie
som nebola schopná nájsť. Aj tak som toto pomenovanie považovala ešte za
mierne, vzhľadom k škodám ňou napáchaným. Čo mohla odo mňa chcieť? Doteraz
sa mi starostlivo vyhýbala a ja som pochopila, že z nás dvoch nikdy
kamarátky nebudú. Nebodaj by som jej nemala zavolať naspäť?
Vzápätí však od nej prišla správa.
„Volala som ti omylom. Ospravedlňujem sa za
vyrušenie.“
Aha, tak už mi to je jasné. Tá knedľa si
musela prezerať moju fotku a omylom stlačila ikonu slúchadla dole.
Nechtiac tým začala vytáčať moje číslo. Dobre vedieť, že si prezeráš moje
fotky, a teda ťa zaujímam. Tak to predsa býva, nie? Milenky sledujú každý
krok svojich najväčších sokýň – manželiek, ktorým ukradli životy.
Prezrela som si jej fotografiu. Ona si snáď
robí srandu! Čo to má na pleci? Nejakú malú plyšovú hračku. Ten modrý tučniak
s gúľajúcimi očami mi je akýsi povedomý. Povaľuje sa u mňa na gauči,
akoby zabudol, kde má svoju paničku. Vskutku veselé, chlapci mi takto budú
domov vláčiť jej veci a ja ich ani nebudem môcť vyhodiť, pretože by
plakali.
„Majko, nechaj to jahniatko na pokoji!“
upozornila som syna, ktorý sa už medzi ovcami cítil ako doma. Miško sa tiež
osmelil a nasledoval svojho o pár minút skôr narodeného brata. Ovce
sa nebáli, boli na deti zvyknuté.
V diaľke som zbadala prichádzať
Olivera. Zamávala som mu, hoci by nás našiel aj bez toho. Farma počas
pracovných dní nemala vysokú návštevnosť.
Podišiel ku mne, chytil ma za pás
a venoval mi vrúcny bozk. Na prejavy náklonnosti som nebola zvyknutá.
Vedela som, že sa nechce viazať a že náš vzťah berie ako zábavu.
V každom prípade ma svojím správaním potešil.
„Ahoj, to je ale milé prekvapenie, že si
prišiel,“ povedala som a myslela som to úprimne.
„Za tebou aj do pekla,“ odpovedal. Zasmiala
som sa, aby som odľahčila situáciu a zakryla nesmiernu radosť z jeho
odpovede.
„Pôjdeš sa s nami najesť do koliby?
Majú tu slovenské špeciality,“ spýtala som sa ho.
„Rád,“ odpovedal.
Pobrali sme sa teda na obed. Chlapci cestou
obdivovali gágajúce husi, hlučného somára a obrovské spiace prasa. Mali tu
tiež dva ťažné kone, z ktorých jeden mal beľmo v oku.
Usadili sme sa na lavici pri záhradnom
stole z masívneho dreva. Oliver si objednal kapustnicu a my makové
šúľance. Miško s Majkom sa naňho celý čas usmievali. Mala som pocit, akoby sa
situácia menila v môj prospech. Keď si Tereza myslela, že z tohto
mraku nezaprší, jednoznačne sa mýlila.
Napadlo mi, že si spravíme selfie.
Neprotestoval a moje srdce plesalo.
Akí sme len boli krásni na tej fotke,
všetci štyria! Keby tento záber videl Mário, roztrhlo by ho od zlosti. Dostala
som šialenú chuť použiť ju kdekoľvek ako profilovú, len aby bola ľuďom na
očiach. To by ešte len zistil, aký je to pocit, keď vám niekto kradne rodinu!
Pretože to je to, čo človeku v takej chvíli napadne. Napadlo to aj mne
a neraz, keď moji synovia spomínali Júliu. Pýtala som sa sama seba: je
možné, aby ma nahradila? Vedela som, že deti sa rýchlo prispôsobia situácii.
Keď som napríklad bola u svojich rodičov v Pezinku, nafixovali sa na
dedka. Akoby ten mužský vzor, ktorý postava otca predstavuje, nahradil
akýkoľvek iný muž v ich blízkosti. Ale ako je to s postavou matky?
Dokázala by ma táto študentka nahradiť, v prípade, že by som celkom zmizla
z povrchu zemského? Aký má pocit z toho, že žije s deťmi, ktoré
porodila jej najväčšia sokyňa? Nevedela som si to celkom predstaviť. Sama som
sa nikdy neocitla v podobnej situácii. Doteraz som nikomu manžela
neprebrala a ani som to nemala v pláne. Načo aj? Po svete predsa
stále chodí dostatočné množstvo slobodných alebo minimálne bezdetných mužov.
Nie som odkázaná okrádať rodiny o svojich živiteľov.
„Vezmeme Miška s Majkom na kolotoč?“ spýtal
sa môj mladý milenec, a ja som ho pochválila za výborný nápad. Ten chlap
dnes zbieral jeden bod za druhým.
Posadila som synov do sedadla krásneho
manuálne poháňaného kolotoča. Oliver obratne otáčal kľukou. Chlapci sa
radostne škerili a aj o pätnásť minút odmietali zliezť dole.
Obišli sme farmu ešte asi trikrát
a nakoniec mi Oliver povedal:
„Je mi s tebou dobre. Myslím, že ťa
milujem.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára