Koethi Zanová - Služobnica

Predstavujem vám novinku od Koethi Zanovej Služobnica. Pamätáte sa ešte na jej predošlú knihu Zoznam zákazov?

Už teraz sa môžete tešiť na strach, napätie, niečo drsné a temné.
Služobnica vychádza 6. februára.
Recenziu na Zoznam zákazov nájdete TU

Ak milujete psychologické trilery s temným príbehom, tak tento čitateľský kúsok by nemal vo vašej knižnici chýbať.

Krásna Julie má dokonalý život. Láskavého priateľa, milujúcich rodičov a výborný prospech. Všetko má ešte pred sebou. Corin život je nočná mora. Psychopatický manžel posadnutý náboženskými víziami, násilnícky otec a strašné tajomstvo ju priviedli do slepej uličky. Dve ženy zatvorené v dome na samote musia pochopiť, čo sa stalo a komu môžu dôverovať, ak sa chcú oslobodiť. 

 Čo o knihe napísali:

„Psychologický triler, ktorý by sa už nedal napísať lepšie. Jeffery Deaver

 „Mal by byť na zozname povinnej literatúry každého milovníka tajomných príbehov.“
Tess Gerritsenová

Úryvok:

 Julie Brookmanovej pripadal jej život absolútne dokonalý. Otočila spätné zrkadlo v Ryanovom aute k sebe a zotrela si z kútika oka rozmazanú maskaru. Chvíľu obdivovala svoje dlhé ryšavé vlasy a zámerne sa usmiala tak, aby sa jej zaiskrilo v zelených očiach. Esej o transcendentálnych básnikoch dokončila o štyri dni skôr a ráno ju poslala profesorovi. Profesor Greenfield patril k jej obľúbencom. Možno bola doň- ho aj trochu zaľúbená, ale to s jej usilovnosťou nijako nesúviselo. Julie vždy odovzdávala domáce práce pred termínom a dala si záležať, aby boli lepšie ako práce jej spolužiakov. Kvôli tejto eseji sa ubytovala v rodičovskom dome vo Westchesteri. Bola presvedčená, že najlepšie píše v bývalej detskej izbe. Rutina je kľúčom k úspechu – tak znela jedna z jej zásad. Rozhodla sa, že sa vráti neskorším vlakom a esej si ráno pred odoslaním ešte raz prečíta. Ryan zastal na parkovisku pred stanicou. „Okej, braček,“ prehodila Julie, otočila sa a zo zadného sedadla si vzala tašku s notebookom. „Tu mi to stačí.“

 „Počkám s tebou na vlak,“ ponúkol sa po nápadnom zaváhaní. Julie si vybrala mobil. „Prišli sme príliš skoro. Bolo by hlúpe, keby si tu zostával. Poradím si aj bez teba.“ Kývla hlavou k železnič- nej stanici. „Kurt je už vnútri. Pokojne choď za Janie.“ Neisto na ňu pozrel, no videla na ňom, že túži odísť. „Len choď, bez obáv.“ Pohladkala ho po vlasoch. Mal ich také dlhé, že by mu zakrývali oči, keby sa mu na koncoch prirodzene nestáčali nahor. Vyzeral jednoducho na zjedenie. „Máš dobré krytie – mama sa ťa ani nespýta, kde si bol. Využi ten vzácny čas, skôr ako ti zase pristrihnú krídla.“ Ryan prevrátil oči. „Tak dobre,“ ustúpil, no ešte vždy sa tváril neisto. „Ale čakaj vnútri, jasné?“ Julie prikývla, prehodila si remeň tašky cez plece a dva razy potiahla maličký strieborný medailón v tvare srdca, zavesený na jeho spone. Bol to jej talizman. „Pravdaže. Ja a Kurt sme najlepší kamoši.“ Vystúpila z auta a cez okno nazrela do staničnej budovy. Videla len Kurtovu siluetu, lebo stál za pultom a počítal tržbu. Vedela, že tam zostane až do jednej v noci. Týmto neskorým vlakom išla aspoň sto ráz. Obzrela sa. Ryan práve vychádzal s autom na cestu. Keď vošiel do zákruty, pneumatiky sa pretočili na štrku. Zamávala mu bez veľkého nadšenia, lebo vedela, že sa aj tak neobzrie. Dnešní chlapi sú už takí, pomyslela si s úsmevom. Vonku panovala krásna neskorá septembrová noc. Vzduch bol ešte teplý. Hviezdy visiace na nebi tesne nad mestom žiarili s plnou silou. Vybrala si z vrecka škatuľku cigariet a buchla ňou o stĺpik dreveného zábradlia, ktoré obklopovalo terasu pred staničnou budovou. Namiesto toho, aby vošla dnu, sadla si na lavičku pod oknom, zapálila si cigaretu a s pôžitkom z nej potiahla. Rodičia tento zlozvyk neschvaľovali a technicky s nimi súhlasila, ale bola to jej prvá cigareta po dvoch dňoch a chcela ju poriadne vychutnať. Vyfúkla obláčik dymu a podvedome pošúchala zips tašky. Tá esej bola lepšia než všetko, čo napísala za posledný rok. Premýšľala, či by ju nemala ponúknuť na uverejnenie. Profesor Greenfield bude vedieť, kam by sa najlepšie hodila. Dokonca aj keby ju neuverejnila, práve urobila ďalší krok k získaniu budúcoročnej Ceny J. Burdena za najlepšiu anglickú esej. Vstala a podišla k schodom vedúcim k nástupiš- tiam. Naposledy potiahla z cigarety a hodila ju na chodník. Rozšliapla ju na ňom topánkou a potom zdvihla nohu, aby skontrolovala podrážku. Pokiaľ išlo o ohorky, bola dosť poverčivá. Ak sa na človeka prilepia, prinesú mu nešťastie. Podrážka však bola čistá. Julie sa spokojne zasmiala. Áno, pomyslela si, aj moja duša je čistá. Znovu vybrala telefón a skontrolovala čas. Do prí- chodu vlaku chýbalo ešte dvadsať minút. Otvorila Instagram a prezrela si najnovšie príspevky. Niektoré ju zaujali, iné sa jej zdali nudné. Očami preletela New York Times a potom poslala Markovi esemesku: Milujem ťa. Čakala, no neodpísal jej. Určite nemá pri sebe mobil, pomyslela si. Ešte niekoľko sekúnd pozorovala displej, či sa na ňom neobjavia bodky. Nič. Už len jedenásť minút.

Mala by vo vlaku čítať, alebo si radšej zdriemnuť? Trochu to pripomínalo ruletu. Nikdy nevedela, či sa jej na sedadle vlaku prímestskej železnice Metro North podarí zaspať. Bola veľmi citlivá na zápach a tá príšerná koženka sa jej pri každom pohybe lepila na pokožku. No aj keby sa jej to nepodarilo, mohla si prečítať článok v časopise New Yorker, ktorý redakcii sama poslala. V budove zrazu zhasli všetky svetlá. Prekvapená sa otočila. Že by Kurt odchádzal včaššie ako zvyčajne? Oprela sa o sklo, ale dvere jeho kancelárie boli zatvorené. Podišla k tým naboku a silno nimi potiahla, no ani sa nepohli. Zamknuté. Kurt odišiel domov. Predpokladala by, že tam s ňou počká alebo jej pred odchodom aspoň zaželá dobrú noc. Ale možno ju tam vonku nezbadal. Pozrela na výjazd z parkoviska a podľa očakávania uvidela auto odbočujúce na hlavnú cestu. Ale prečo Kurt odchádza tak skoro? Vari železnice zmenili cestovný poriadok? Dočerta. Raz sa jej to už stalo. Pohla sa k tabuli skontrolovať časy odchodov vlakov, no zrazu si s hrôzou uvedomila, že má spoločnosť. Otočila sa, aby zistila, kto tam s ňou je, no skôr ako dokončila obrat, tvár jej zakryla ruka v koženej rukavici a mykla jej hlavu späť. Julie spočiatku dokázala myslieť len na bolesť. Ježiši, to strašne bolí! Bola príliš dezorientovaná, aby pochopila, čo sa deje, zatiaľ čo útočník ju ťahal za hlavu cez parkovisko. Snažila sa mu prispôsobiť a udržať nohy na zemi, lebo ruka stískajúca hrdlo ju dusila. Nemohla dýchať. Myseľ jej zmätene bzučala. Musela dostať do pľúc trochu vzduchu – hneď!