Petra Hederová - Tak si ho nechaj! (8)

8.Kapitola

Čas bežal závratne rýchlo, až sa nám z toho točila hlava. A to som ani nepila alkohol. Odrazu bolo osem, akoby niekto zámerne posunul ručičky hodín nad barom.

    Nechcelo sa mi ísť domov. Chcela som ešte zostať pri ňom, no pozvanie na čaj k nemu do bytu som z pochopiteľných dôvodov odmietla. Všetci predsa vieme, že na prvom rande sa s mužom vyspať nepatrí. Robia to len prostitútky a Júlia, frajerka môjho muža. Povedal mi to jej bývalý. V čase prepuknutia aféry som sa s ním účelovo zoznámila, aby som sa dozvedela informácie o svojej sokyni.

    Ten chalan ju miloval. Modré z neba by jej zniesol a veľmi ho zlomilo, keď sa dozvedel, že ho nechala kvôli Máriovi. Trávili sme spoločné večery vypisovaním si o našich bývalých, pretože nám to pomáhalo vyrovnať sa so stratou blízkych osôb. Tak som sa o nej čo-to dozvedela. Vraj sa zoznámili na akejsi študentskej žúrke a ona sa s ním rovno hneď v ten večer vyspala. No pekne! A potom ho o pár mesiacov opustila, ako sa odo mňa dozvedel, kvôli ženáčovi so záväzkami. Mladý bol z toho v šoku. Jej zradu pripisoval tomu, že si ju Mário kúpil. Musela som mu vysvetliť, ako to je. Kdesi som čítala, čo motivuje mladé ženy, aby brali zadaných mužov, otcov malých detí. Je to jednoduché. Za všetkým je pocit, že kvôli nim tento muž, manžel a otec, opustil vlastnú rodinu. Cítia sa preto úžasné, výnimočné a ako víťazky. Veľmi naivná predstava, ktorá sa im časom rozsype ako domček z karát.

    „Nad čím rozmýšľaš?“ Oliver prerušil tok mojich spomienok.

    „Nad frajerkou môjho muža,“ odpovedala som pravdivo.

    „A čo s ňou je?“

    „Nič nové. Aspoň ja o ničom neviem. Nemám ani odkiaľ vedieť. Len kedysi som si písala s jej bývalým.“

    „A ako si ho vypátrala?“ vyzvedal sa.

    „Našla som ho na facebooku,“ odpovedala som hrdo. „Mali tam spoločné fotografie. Chcela som chcela vedieť, či sú ešte spolu. Napísala som mu o svojom podozrení, že jeho priateľka spáva s mojím manželom.“

    Oliver zahvízdal: „Zareagoval na to?“

    „Áno, ale až o pár týždňov. Nevšimol si správu. Vraj sa s ním rozišla, lebo sa stále hádali.“

    „Skutočný dôvod mu teda nepovedala.“

    „Samozrejme, že nie. Ona ani Mário sa k sebe nemohli verejne priznávať. Vieš si predstaviť tú hanbu v jeho práci? On, muž dvoch malých detí po štyridsiatke a ona, študentka zamestnaná na dohodu, to spolu ťahajú. Kvôli nej podala manželka žiadosť o rozvod. Veď by o tom všetci klebetili! Mala by doma problémy. Jej milenec bol ženatý a navyše v rovnakom veku ako jej vlastný otec.“

    „Aj to si vypátrala?“

    „Áno, mám detektívne vlohy. Volala som jej rodičom po tom, ako som ich nachytala na hotelovej izbe.“

    „Začínam sa ťa báť.“

    „To sa naozaj nemusíš,“ zasmiala som sa. „Ja som sa len snažila zachrániť svoju rodinu. Povedala som si, že spravím všetko pre to, aby sme zostali spolu, aj keby som mala ísť až na pokraj svojich síl.“

    „No nakoniec predsa milenka zvíťazí, keď vás rozvedú.“

    „Musela byť celá bez seba, keď jej povedal, že už máme termín pojednávania. Ale vieš čo? Nech si ho nechá! Celého, aký je, s jeho pochybným charakterom aj vlastnosťami. Ja si zaslúžim niečo lepšie.“

    Nastúpili sme do jeho auta a dlho sme sa vozili po meste. Bolo nám spolu fajn. Aspoň mne bolo fajn s ním a verila som, že je to vzájomné.

    „Kam pôjdeme?“ spýtal sa ma, akoby trochu nervózny z celej situácie. Do poslednej chvíle som mu nedala najavo, že mi je sympatický. Nemohol tušiť, že sa mi páči a že sa nemôžem dočkať, kedy zistím, či je medzi nami aspoň elementárna chémia.

    „Neviem, nepochádzam z Bratislavy. Žijem tu síce už dlho, no zdá sa mi, že mesto takmer nepoznám.“

    „Tak sa budeme len tak voziť. Všetko ti poukazujem.“

    „Si rodený Bratislavčan?“

    „Áno, čistokrvný.“

    Bola som spokojná. Aspoň Mário uvidí, že som si nenašla žiadneho vidiečana. Okrem toho je takmer o desaťročie mladší od neho. Roztrhne ho od žiarlivosti. Bolo to síce trochu divné, no nemohla som sa zbaviť pocitu, že na mňa môj ex stále žiarli. Tereza pre to mala vysvetlenie. Tvrdila, že sa jedná o syndróm ukradnutej hračky. Keď som sa mu vzďaľovala, uvedomoval si, že mu bude nejaká časť zo mňa chýbať. Občas využíval všetky dostupné prostriedky, aby mi ukázal, že ma má v hrsti. Napríklad mi pravidelne brával kľúče od auta. Bolo to maximálne trápne, takto ma trestať. Veď som v tom aute vozievala jeho deti.

   „Kam teda?“ uvažoval Oliver nahlas. Bola to otázka adresovaná skôr sebe samému. Pochopil totiž, že mu, čo sa destinácie týka, neporadím.

    Vtom ma náhle osvietilo: „Mám nápad! Čo tak Devín?“

    „Teraz?” začudoval sa. „Veď už je tma!“

    „No a čo,“ mykla som plecom.

    Bez slova sme sa viezli k hradu. Teda, nebolo to celkom v tichosti. Môj spoločník mi ukazoval všetko, čo sa dalo. Cítila som sa ako turista na vyhliadkovej plavbe loďou. Cesta nebola práve krátka, ale mne to bolo jedno. Domov som sa stále neponáhľala. Bolo už takmer desať hodín. V okolí hradu nebol nikto.

    Otvoril mi dvere na aute ako správny gentleman a ja som sa na tom veselo smiala. Takéto prejavy zdvorilosti som už dlho nezažila, ak vôbec niekedy.

    „Nech sa páči, vaša výsosť,“ povedal pri tom úslužne.

    „Takéto správanie si, prosím ťa, uchovaj aj do budúca,“ chválila som ho. „Aj keby som z neho neprofitovala priamo ja. V dnešnej dobe emancipácie to každá žena ocení.“

    Ponúkol mi rameno a vykročili sme do čiernej hmly. V diaľke sa črtala silueta hradu. Bol to krásny, no zároveň strašidelný výjav. Pripomenul mi pobyt v Paríži, kam sme kedysi dávno vybrali spolu s mojím prvým frajerom. V neskorých nočných hodinách sme objavovali mesto a užasnutí pozorovali majestátne pamiatky decentne osvetlené na sklonku sezóny. Cítili sme sa ako v inej dimenzii. Škoda, že naše hlavné mesto osvetlením neplytvá.

    Oliver sa ma spýtal: „Chceš sa ísť prejsť až k hradu?“

    „Ja neviem. Je tu dosť tma a zima. A tam vzadu sa prechádzajú akési divné podgurážené indivíduá,“ odpovedala som, ukazujúc prstom smerom k skupinke opilcov.

    Nedôverčivo som si prezrela Oliverovu telesnú konštitúciu. Nevyzeral ako bitkár a preto som považovala za rozumné zbytočne nás nevystavovať nebezpečenstvu.

    „No to teda je. Na to, že je už koniec februára, je pekelná zima,“ odpovedal a zvrtol sa späť k autu. Vydýchla som si. Aspoň nedôjde k pokusu o znásilnenie mojej osoby, pri ktorom môj spoločník utŕži zlomeninu nosovej kosti.

    Prešli sme iba pár krokov a od krutého mrazu nám krehli všetky prsty na rukách aj nohách.

    „Tak, kam teraz?“ spýtal sa Oliver a znovu mi otvoril dvere na aute. Bezradne som pokrčila plecami.

    Vozili sme sa po celej Bratislave hádam ešte hodinu.

    Pomyslela som si, že je škoda len tak zbytočne míňať toľko nafty, pohonné látky sú drahé, no nepovedala som nič. Užívala som si jeho prítomnosť a počúvala, čo mi hovorí.

    Živil sa ako taxikár.

    Tak už rozumiete, prečo ma toľko vyvážal?

    Poviete si, že taxikár nie je príliš dobrá partia. Taxikára môže predsa robiť každý, kto má vodičský preukaz a navigáciu. To je síce pravda, Oliver však nebol obyčajný taxikár. Bol majiteľom taxislužby. Pomyslela som si, že by som si od neho mala vypýtať číslo, jeden nikdy nevie, kedy bude potrebovať odvoz. No nespravila som to, pretože už roky používam Uber. Je to moderné a hlavne lacnejšie.

    Zaparkoval pri River parku, kde mali taxikári vyhradené miesta.

    „Paráda, ty máš ale výhody! Môžeš parkovať, kde sa ti zachce!“ povedala som obdivne a trochu závistlivo. Parkovanie v centre mesta nepatrilo k mojim silným stránkam. Neznášala som ten pocit, keď sa s autom veľkosti kravy snažím napchať do medzery medzi ďalšími autami, stojacimi pozdĺžne popri chodníku. Za mnou čaká v rade ďalších x vodičov ponáhľajúcich sa do práce. Na tretí pokus to vždy vzdám a tvárim sa, že som si to rozmyslela. Neraz sa mi totiž v procese parkovania stane, že zistím, že moje auto nie je smart a do mnou vybraného priestoru sa nezmestí ani obuvákom.

    Vystúpili sme s cieľom poprechádzať sa v tej nehoráznej zime po nábreží.

    Kráčali sme bok po boku a pozorovali Dunaj. Prúd bol silný. Pomyslela som si že to súvisí s tým studeným vetrom, ktorý nám nepríjemne fúkal do tváre.

    Bez vyzvania som sa chopila Oliverovho ramena. Mal na sebe pekný trojštvrťový kabát tmavomodrej farby. Uznala som, že mu svedčí a že sa zjavne vyzná v móde. Aj jeho topánky sa mi pozdávali. Bola som celkom zvedavá, kde nakupuje a aké ďalšie kúsky mu visia v šatníku. Veď možno to aj čoskoro zistím.

    Unavovalo ma sústavne rozprávať. Nechala som to naňho.

    Zjavne bol nervózny. Sústavne niečo vykladal. Akoby sa bál zostať chvíľu ticho, aby nevznikol priestor na to, čo by si určite želal. Minimálne bozk. Veď čo iné, keď bola taká krutá zima.

    Rozprával mi o bytoch v River parku, o cenách nehnuteľností, právnickej angličtine a drzých zákazníkoch, ktorí sa vozia po nociach taxíkmi. Občas niekto ovracia interiér auta alebo je agresívny. Byť taxikárom nie je ľahká práca. Ja som reagovala skôr stručne, maximálne dvomi slovami, aby konečne sklapol. Skôr by som ocenila, keby ma oprel o múrik a pobozkal. Na to však nenabral odvahu.

    Po dvadsiatich minútach sme znovu nastúpili do auta. Vložila som mu svoje dlane do rúk, aby mi ich zohrial. Túto činnosť vykonával síce poctivo, ale akoby asexuálne. Nuž čo, veď som chcela len zohriať, nie predohru.

    Keď ma doviezol k domu, bolo asi pol dvanástej.

    Zaparkoval na mieste pre invalidov, pretože všetky ostatné boli obsadené. Pobozkala som ho na dobrú noc. Vrhol sa na mňa trochu nenásytnejšie, než by som čakala. Neviem, či to bolo spôsobené práve tým naliehavým tlakom jeho jazyka, no v ústach som zacítila pachuť železa.

    Nechutí mi, pomyslela som si sklamane.

    „Dobrú noc,“ povedala som a vystúpila. Keď som vchádzala do vchodu, videla som, ako sa na mňa stále pozerá.

    Doma v posteli som nad tým ešte dlho uvažovala. Ešte sa mi to nikdy predtým nestalo, že by sa mi nepáčil bozk s mužom, ku ktorému som cítila príťažlivosť.

    Čo keď to nepôjde? Čo ak má nejaký problém so zubami alebo žalúdkom?

    Zostala som priam zdesená. Veď nemôžem predsa chodiť s niekým, kto mi nechutí!

    Snažila som sa upokojiť a nemyslieť na to. Možno mal len momentálny problém a krvácali mu ďasná. Poranil si sliznicu tým, ako sa na mňa vrhol. Nebudem to riešiť.

    Uvidím nabudúce.

    Oliver si tento problém zjavne neuvedomil.

    Napísal: To bol ale krásny bozk na dobrú noc!

    Aspoň pre niekoho, pomyslela som si a nechala som sa opantať snami.