.
Roman Kulich prezradil, že dedinku Korňa dôverne pozná, no rád sa tam vracia, keď po snehu už nie je ani stopa.
Predstavujem vám novinku z pera Romana Kulicha Biela pani. Román je autorovým piatym literárnym počinom a vyšiel pod krídlami vydavateľstva Brána.
Ak máte radi dramatické príbehy zo skutočného života, tak túto knižnú lahôdku si určite vychutnáte.
Pripravte sa na poriadne mrazenie v zátylku, napínavé momenty a dramatické okamihy hrdinov, ktoré sú podfarbené mystikou.
Napínavý príbeh bol napísaný na základe skutočných udalostí.
V roku 2012 napadlo na Kysuciach a Slovensko - českom pohraničí, neuveriteľné množstvo snehu.
Jedno dievča sa aj napriek kalamitnej situácii vybralo zo školy v dedine Korňa, cez kopce, domov.
Neskôr už nedokázalo pokračovať , no podarilo sa jej zavolať na tiesňovú linku.
Dokáže operačná dôstojníčka Hasičského a záchranného zboru v Žiline, Patrícia, zavolať záchranné zložky a pomocou nich nájsť v nehostinnom teréne, cez skoro dvojmetrové nánosy snehu, mráz a strašný vietor, stratenú mladú Mišku?
Dramatický dej končí nečakaným rozuzlením a dráma vrcholí na úpätí Kysuckých hôr za toho najhoršieho možného počasia.
To všetko je podčiarknuté okolitou mystikou a udalosťami, ktoré už navždy ostanú skryté medzi nebom a zemou.
Alebo nie?
Úryvok:
Zaúpela. Čo ak sa vráti? Čo ak si po ňu to zviera
príde?
No nezjavilo sa nič. Prešla hodná chvíľka, ale v dohľadne
navôkol nej tancovali iba besné vločky. Svoj
ironický tanec smrti.
Už jej načisto šibe. Rozpráva sa sama so sebou! To je
buď pekná hanba, alebo dôvod na návštevu doktora.
No akonáhle v tejto divočine začula svoj hlas, naplnilo
ju to bizarným pokojom. Naozaj. Presviedčala sa.
Cítila sa vyrovnanejšie.
Ani si tak nepripúšťala, že ju oziabajú prsty na rukách.
Rukavice už skoro úplne premokli, štipľavý chlad
sa jej zažieral pod kožu ako kyselina.
Možno by ich mala dať dole?
Čo ti šibe? Holými prstami nemôžeš odhrabávať sneh!
O pár minút by si ich mala ako zmrazené rybie filé!
Duchaprítomnosť mala pravdu. Predstavovala si ju
ako starú frigidnú ženskú. Zmachlenú ako svätý obrázok.
No opäť mala pravdu.
Tá poondená látka slúži aspoň
na to, aby jej prsty nezamrzli totálne.
Kdesi počula, že človek zamŕza spôsobom, akoby zaspával. Najprv
je to ohromná bolesť, ale postupne telo odumiera,
mráz ho hladne požiera a bunky hynú spolu s ním.
Takisto receptory bolesti. Až nakoniec odolávajú len
útroby. Všetko vonkajšie je už pokryté ľadom a zima
si nakoniec vezme človeka do konečného smrtiaceho
objatia.
Až po úplný stred, ktorý jej odolával najdlhšie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára