Ruth Ware - Žena v kajute 10

Mysteriózny thriller s prekvapujúcimi zvratmi ako z kníh Agathy Christie.

Klaustrofobický, napínavý a tajomný...

Novinárka práve dostala prácu, aká sa pritrafí raz za život: má stráviť týždeň na luxusnej výletnej lodi. Spočiatku je pre Lo pobyt na lodi číra radosť: kajuty sú prepychové, večierky iskrivé a elegantní hostia zábavní. No ako sa týždeň chýli ku koncu, nebo sa zatiahne, palubu bičuje studený vietor a Lo sa stane svedkom desivej udalosti: jednu ženu zhodia cez palubu. Podľa záznamov však nikto z pasažierov na lodi nechýba...

 V tomto pekne upradenom príbehu, pripomínajúcom knihy Agathy Christie, Lo Blacklocková, žurnalistka, ktorá píše pre časopisy o cestovaní, práve dostala prácu, aká sa pritrafí raz za život: má stráviť týždeň na luxusnej výletnej lodi. Nebo je jasné, more pokojne, vyberaní hostia v dobrej nálade, keď sa výletná loď Aurora vydá na plavbu po malebnom Severnom mori. Spočiatku je pre Lo pobyt na lodi číra radosť: kajuty sú prepychové, večierky iskrivé a elegantní hostia zábavní. No ako sa týždeň chýli ku koncu, nebo sa zatiahne, palubu bičuje studený vietor a Lo sa stane svedkom desivej udalosti, ktorá jej pripomína hrôzostrašnú nočnú moru: jednu ženu zhodia cez palubu. Podľa záznamov však nikto z pasažierov na lodi nechýba, a tak sa loď plaví ďalej, akoby sa nič nestalo, napriek zúfalej snahe presvedčiť ľudí, že sa stalo niečo strašné.

 Prekvapivé zvraty v deji a tajomne krásne no klaustrofobické prostredie robia z tohto románu Ruth Ware skutočnú čitateľskú lahôdku.

 Úryvok:

 Uvedomila som si, že niečo nie je v poriadku, keď som sa zobudila v tme a mačka mi labkami chňapkala po tvári. Asi som večer zabudla zavrieť kuchynské dvere. Trest za to, že som prišla domov opitá. „Choď preč,“ odháňala som ju. Delilah zamňaukala a drgla do mňa hlavou. Pokúsila som sa zavŕtať hlavu do vankúša, ale ďalej sa mi obtierala o ucho, až som sa napokon prevalila a bezcitne ju vysotila z postele. Dopadla na dlážku, podráždene zaškrečala a ja som si vytiahla paplón nad hlavu. Ale aj cezeň som počula, ako škriabe na dvere a rinčí nimi. Dvere boli zatvorené. Posadila som sa a srdce sa mi odrazu rozbúchalo, Delilah mi s vďačným zamraučaním skočila na posteľ. Pritisla som si ju na hruď, aby sa prestala vrtieť, a nastražila som uši. Mohla som zabudnúť zavrieť kuchynské dvere alebo som ich dokonca mohla zakopnúť za sebou bez toho, aby som ich poriadne zavrela. No dvere na spálni sa otvárali smerom von – bola to súčasť zvláštneho pôdorysu môjho bytu. Delilah sa u mňa nemohla sama zabuchnúť. Niekto musel tie dvere zavrieť. Meravo som sedela s Delilah v náručí, pritískala som k sebe jej pulzujúce telo a pokúšala som sa načúvať. Nič.

A potom mi to došlo a zaplavila ma úľava – mačka sa zrejme skrývala pod posteľou a ja som ju tu len nevedomky zavrela, keď som sa vrátila domov. Nepamätala som si, že by som zatvárala spálňové dvere, ale možno som ich za sebou bezmyšlienkovito zabuchla, len čo som vošla dnu. Pravdupovediac, už od stanice metra sa mi všetko zlievalo dokopy. Cestou domov ma rozbolela hlava a teraz, keď ma opúšťala panika, som zase pocítila tlak v spodnej časti lebky. Fakt musím prestať piť uprostred týždňa. Pred tridsiatkou som to ešte zvládala, ale v poslednom čase som sa nedokázala pozbierať z opice tak rýchlo ako kedysi. Delilah sa mi začala mrviť v náručí, zatínala mi pazúriky do predlaktia. Pustila som ju, načiahla som sa za županom a obliekla som si ho. Potom som mačku jemne zdvihla a chcela som ju šupnúť do kuchyne. Keď som otvorila spálňové dvere, stál tam akýsi muž. Nemá zmysel zamýšľať sa nad otázkou, ako vyzeral, lebo som to asi dvadsaťpäťkrát rozobrala s políciou. „Nebolo mu vidieť ani trochu pokožky na zápästí?“ vypytovali sa. Nie, nie a ešte raz nie. Na hlave mal kapucňu, na nose a ústach šatku a všetko ostatné bolo v tieni. Okrem jeho rúk. Na rukách mal latexové rukavice. Ten detail ma úplne vystrašil. Tie rukavice akoby hovorili: „Viem, čo robím.“ Akoby hovorili: „Dobre som sa na toto pripravil.“ Akoby hovorili: „Možno mi nejde len o peniaze.“ Dlhú sekundu sme tam stáli oproti sebe a on na mňa upieral lesklé oči. V mysli mi vírilo tisíc myšlienok: Dofrasa, kde mám mobil? Prečo som včera večer toľko vypila? Keby som bola triezva, počula by som ho vojsť. Bože, keby tu tak bol Judah. A najviac zo všetkého – tie rukavice! Preboha, tie rukavice. Pôsobili tak profesionálne. Tak klinicky.

 Neprehovorila som. Nepohla som sa. Len som stála ako soľný stĺp v rozhalenom ošúchanom župane a triasla som sa. Delilah sa mi vyšmykla z ochabnutých rúk a vystrelila chodbou do kuchyne. Prosím, pomyslela som si. Prosím, neublíž mi. Preboha, kde mám mobil? Potom som v mužových rukách niečo uvidela. Svoju kabelku – svoju novú kabelku značky Burberry, hoci tento detail odrazu pôsobil absolútne nedôležito. V súvislosti s mojou kabelkou mi záležalo len na jedinom. Vnútri bol môj mobil. Votrelec prižmúril oči, až to vyzeralo, že sa pod šatkou usmieva, a ja som cítila, ako mi z hlavy a prstov odteká krv a sústreďuje sa uprostred môjho tela, ktoré bolo pripravené bojovať alebo ujsť – podľa toho, čo bude potrebnejšie. Urobil krok vpred. „Nie...“ hlesla som. Chcela som, aby to znelo ako rozkaz, ale výsledkom bola prosba, hlas som mala tichý a úboho roztrasený od strachu: „Ni...“ Ani som len nestihla dopovedať. Zabuchol mi dvere pred nosom, zasiahol ma nimi do líca. Chvíľu som meravo stála s rukou na tvári, od šoku a bolesti neschopná slov. Prsty som mala chladné ako ľad, ale na tvári sa mi rozlievalo čosi teplé a vlhké, a chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že je to krv, lišta na dverách mi porezala líce. Túžila som bežať do postele, strčiť hlavu pod paplón a usedavo sa rozplakať. Ale v hlave mi tichý nepríjemný hlas opakoval: Stále tam je. Čo ak sa vráti? Čo ak sa po teba vráti? Na chodbe sa ozval hluk, ako keby tam niečo padalo, a mňa premohol nával strachu, ktorý ma mal vyburcovať, ale namiesto toho ma paralyzoval. Nevracaj sa. Nevracaj sa. Uvedomila som si, že zadržiavam dych, a prinútila som sa dlho vydýchnuť. Vystrela som ruku k dverám.

Z chodby ku mne doľahol ďalší rachot – rinčanie rozbíjajúceho sa skla – a ja som rýchlo zovrela guľu na dverách. Obrnila som sa, prstami na bosých nohách som sa zaprela do starých nepriliehajúcich drevených dosiek, bola som pripravená udržať dvere zavreté tak dlho, ako sa len bude dať. Kvočala som tam, prihrbená, s kolenami na hrudi, dusila som vzlyky a zároveň som počúvala, ako mi ten neznámy demoluje byt, a modlila som sa k Bohu, aby pred ním Delilah ušla do záhrady, do bezpečia. Prešlo veľmi veľa času, kým som počula, ako sa otvorili a zavreli predné dvere. Posadila som sa, zaborila som si nos do kolien a bezmocne som plakala, nedokázala som uveriť, že odišiel. Že sa nevráti a neublíži mi. Svaly mi bolestivo stŕpli, ale neodvážila som sa pustiť guľu. Znovu som pred sebou uvidela tie silné ruky v bledých latexových rukaviciach. Neviem, čo by sa bolo ďalej dialo. Možno by som zostala hore celú noc, neschopná pohybu. Ale počula som vonku Delilah, ako mňauká a škriabe z druhej strany dverí. „Delilah,“ zachripela som. Hlas sa mi tak triasol, že som ho ani nespoznávala. „Delilah.“ Cez dvere som začula, ako pradie, to dôverne známe hlboké mručanie, a vtom ako keby zo mňa spadla kliatba. Uvoľnila som kŕčovito zovreté prsty a bolestivo som nimi pohýbala, potom som vstala na roztrasených nohách a otočila som guľu. Pohla sa. Vlastne sa pohla až príliš ľahko, bez odporu sa mi zvrtla v ruke, západka však zostala zaseknutá tam, kde bola. Z druhej strany vytiahol osku.

Doriti. Doriti, doriti, doriti. Bola som v pasci.