Jana Sarnová - Tigrom sa nesníva

Predstavujem Vám novú tvár vydavateľstva Motýľ Janu Sarnovú a jej debutový román Tigrom sa
nesníva.
Román Tigrom sa nesníva je inšpirovaný životom. Súčasne je však aj varovaním, že tí najkrutejší predátori medzi nami majú ľudskú tvár.

Zröntgenujte exkluzívnu ukážku, v ktorej doslovne platí: "Za všetkým hľadaj chlapa!" 

Z pekla, do ktorého Sandra spadla, jej nepomôžu vyhrabať sa ani rady skúsenej psychologičky.  Ale čo, ak je za tým niekto úplne iný? Keď vás valcujú city a vy máte na očiach ružové okuliare, vidíte všetko inak.

Môžete sa tešiť na stránky nabité emóciami, a okrem romantickej vsuvky na vás čaká poriadna dávka napätia, nebezpečenstva a nečakaných zvratov.

 Tigrom sa nesníva si môžete objednať aj  TU. Vychádza už tento mesiac a to 26.apríla.

Sandru nečakane navštívi Zuzana, jej najlepšia kamarátka, a prináša úžasné novinky. Stretla svoju osudovú lásku, Viktora, za ktorého sa čoskoro vydá. Jej eufóriu však v okamihu strieda šok z jeho radikálnej a nepochopiteľnej zmeny plánov. Zuzane sa rúca svet a iba o vlások uniká smrti. Sandra je zúfalá a pokúša sa nájsť spôsob, ako svojej zlomenej kamarátke pomôcť.Cesta do pekla je vraj dláždená dobrými úmyslami. Ale čo ak si na tej ceste uvedomíte, že smerujete tam, kam ste vlastne vždy chceli? Necháte sa uloviť citmi, ktoré vám vyrazili dych? Alebo sa stanete lovcom, ktorého vo vás prebudia okolnosti?
Pre tridsaťročnú Sandru sa táto dilema stane takmer osudnou a v okamihu, keď má pocit, že už nemá čo stratiť, prichádza tá najtvrdšia rana zo všetkých, ktoré kedy utŕžila. Nájde v sebe silu zachrániť sa alebo bude iba ďalšou ľahkou korisťou?
Román Tigrom sa nesníva je inšpirovaný životom. Súčasne je však aj varovaním, že tí najkrutejší predátori medzi nami majú ľudskú tvár.

Úryvok:

Vzdor je pre mňa neznámy pojem. Samozrejme, že chápem jeho význam. No netuším, čo s ním. Ako vložiť do tej jednej, jedinej slabiky váhu? Včera som, ešte intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým, zatúžila na túto neznámu dostať odpoveď. Keď som ráno prišla do práce, prv než som si stihla zaliať kávu, strýko už stál za mnou. Stroho mi oznámil, aký darček, k mojim dnešným tridsiatym narodeninám, dostanem: konzultáciu u psychologičky. Vraj je to špecialistka na liečbu depresií. A  ja ju, ako zdôraznil, SÚRNE potrebujem spoznať. Sandra, pôjdeš! Je najvyšší čas! Už ho za tie roky poznám a viem, že keď sa s niekým baví cez výkričníky, kocky boli hodené. Takže som ho radšej, ako zvyčajne, poslúchla. A teraz som tu. Usadená na bielej koženkovej lavici pri dverách jej ordinácie, ktorá je na treťom poschodí fakultnej nemocnice v bloku C. Vedľa dverí sa nachádza rozpis ordinačných hodín a jej menovka: PhDr. Ivana Vollnerová – klinický psychológ. Je deväť štyridsaťosem ráno. Z obavy, že jej ordináciu nenájdem a mohla by som meškať, som prišla už o  pol desiatej. No rýchlo som sa zorientovala a teraz tu už takmer dvadsať minúť znudene vyčkávam. Chodba je ľudoprázdna, všade je hrobové ticho. Iba občas okolo mňa presviští jedna zdravotná sestra. Prisahala by som, že je to jedna a tá istá. Má totiž topánky s protivne vŕzgajúcimi podrážkami a  pravá jej dokonca vŕzga o  niečo prenikavejšie ako ľavá. Okrem tohto drobného rozptýlenia sa okolo mňa nič iné nedeje. V snahe prekonať nutkavú chuť na cigaretu sa pokúšam sústrediť na informačné plagáty o dôležitosti psychickej rovnováhy človeka, ktoré visia na nástenke oproti mne. Sú tam fotky a postupy, ako docieliť šťastný život. Výlety do prírody, váľanie sa v púpavách a tak podobne. Myká mi kútikmi, snažím sa nebilancovať. Čo mám, no najmä, koho a čo nemám. „Už zase depka, Sandra?“ spýtal by sa teraz strýko. Očami prechádzam doľava. Na stolíku leží reklamný leták na antidepresíva. Tieto zhodou okolností poznám. Užívala som ich iba pár týždňov. Nasadili mi ich po druhom potrate. Na to obdobie si spomínam hmlisto, takže asi splnili svoj primárny účel: utlmiť chuť na skok z Hlavného mosta. Bola som po nich grogy. Necítila som nič. Nedokázala som sa ani usmiať, ani sa rozčúliť. Iba som fungovala. Keď som ich po niekoľkých týždňoch prestala brať, všimla som si, že Peter si z  mojej garsónky odsťahoval svoje tričká na spanie. Na kuchynskej linke nechal iba zväzok troch kľúčov, bez odkazu. Tie kľúče som mu dala po prvom roku randenia. Bol pri nich aj prívesok v tvare srdca, na ktorom bol nápis Ľúbim ťa. Po čase ho niekde stratil. Na polici mi po ňom zostali dve knihy. Sú to dva diely kriminálnej série, ktorú rád čítaval. Už je to takmer pol roka, keď som ho videla naposledy. Jeho číslo som ešte nevymazala. Občas sa pohrávam s myšlienkou, že kliknem na ikonu Zavolať, no zakaždým to vzdám. Boli sme spolu takmer štyri roky a tie záblesky z minulosti číhajú všade. A tak iba pitvem spomienky. Opäť zívam. Niečo ako jemná pripomienka zlej noci? Opäť sa mi snívalo s mamou. Tentoraz ma odprevádzala do školy. Bol to môj úplne prvý školský deň. Celkom presne si pamätám ten obrovský strach, ktorý som cítila pred vstupom do budovy školy. Najsilnejšie, ako som len dokázala, som mame stisla ľavú ruku, za ktorú ma viedla po schodoch do mojej novej triedy. Keď sme konečne našli tie správne dvere, kľakla si ku mne a pozrela sa mi hlboko do očí. Chcela som sa usmiať, no vypadla mi slza. Mama mi ju utrela dlaňou, ktorá voňala ako kamilkový čaj, a povedala pokojným hlasom: „Srdiečko, ničoho sa neboj! Vždy tu s tebou budem.“ Vtedy som sa strhla. Netuším, odkiaľ sa tieto sny berú. Nerozumiem im. S mojimi spomienkami nemajú nič spoločné. Môj prvý školský deň prebiehal úplne inak. Mama sa mala stretnúť so svojím priateľom, ktorý prilietal z Moskvy o 8:20. No zaspala, a tak sme meškali. Od okamihu, keď som ju hladkaním po vlasoch zobudila, bola ako tikajúca nálož. Priviezla ma pred školu a kým som sa otočila, bolo jej auto v pruhu smerom na letisko. Som zvedavá, akú radu mi dnes tá strýkova psychologička dá. Ak mi bude do hlavy tlačiť otrepané frázy o sile pozitivity, poprípade to so mnou vzdá a vyzbrojí ma referenciou na oblbovacie tabletky, v duchu jej zaželám mnoho úspechov do ďalšej praxe. Cítim jemný závan vzduchu na pravom líci. Mykám hlavou doprava. Dvere sú otvorené a stojí v nich neznáma bruneta. Usmieva sa na mňa. Pokojným hlasom vyslovuje moje meno. Snažím sa jej úsmev opätovať a vstávam. Kým počúvam, ako hlasno mi búši srdce, moje ruky sa menia na ľad. Odrazu stojím vnútri jej ordinácie, ona si práve sadá do béžového koženého kresla a uhládza si dlaňami sukňu. Obzerám sa okolo seba a v nose cítim jemnú vôňu. Na okamih mám pocit, že som sa ocitla v čerešňovej aleji. „Nech sa páči, sadnite si na pohovku alebo do kresla oproti.“ Jej zdvorilý pokyn musí súvisieť s mojím rozpačitým postávaním. Číta ma ako knihu. Sadám si na pohovku. Kabelku kladiem na bielu dlaždicovú podlahu a dívam sa na ňu. Usmieva sa a vyzerá pritom vyrovnane a šťastne. To jej závidím. V rukách už drží zápisník a pero. „Ako sa cítite? Ste nervózna?“ prihovára sa mi priateľsky. „Trochu áno,“ vyletí zo mňa, kým sa mi oči rozbehnú skúmavo po miestnosti. Tá vôbec nevyzerá stroho a sterilne ako klasická nemocničná ambulancia. Je zariadená vkusne, priam útulne. Zrejme chce, aby sa jej pacienti cítili dobre. Potom sa jej otvoria. Žeby to bolo tajomstvo jej úspechu?