Pod krídlami vydavateľstva Enribook vychádza 16.9. 2020 fantasy román Legendy Leopardie.
Ak ste fanúšikom fantasy literatúry tak si zaručene nenechajte ujsť toto zaujímavé čítanie.
O čom kniha je? Čo o svojom diele prezradil autor Dušan Damián?
Legendy Leopardie som prvý krát spísal perom v roku 2008 do svojho poznámkového zošita. V tom čase som ukončil gymnázium a nastupoval na univerzitné štúdium. Bolo to obdobie, kedy sa z môjho post-pubertálneho melancholického a depresívneho „Ja“ stával čoraz väčší optimista. >Nápad a prvotná inšpirácia ma však zastihli ešte v rozpoložení, kedy som radšej zaspával ako sa prebúdzal. Zopár nocí sa mi intenzívne snívalo o džungli – prekonávaní strachu, láske, vášni a podobných pocitoch. Jeden sen, živší ako dúha, tomu napokon dal zmysel – bol to sen o konkrétnom kraji - Leopardii. Dnes si to pamätám už matne, ale spomínam si, že som v tom sne bol vždy inou postavou, napriek tomu som Leopardiu naplno prežíval. Skrátka – prisnil sa mi základ príbehu o šamanke,ktorú som neskôr pomenoval Susanʼwe – a keď som sa zobudil, zachvátila ma panika, že o tento zážitok prídem – keď ho načisto zabudnem. V tej rozospatosti, som mal neodbytnú potrebu zapísať si všetko. Neskôr, keď som na ten papier pozeral – tak som sa schuti smial, lebo z tých čmáraníc som ledva čosi vyčítal – oživili však kvalitne pamäťovú stopu.
Legendy Leopardie – Zákulisie
Myslím si, že atmosféru Legiend Leopardie najviac ovplyvnili animované filmy najmä z japonských štúdii Toei Animation a neskôr Ghibli, ktoré som vídaval ako dieťa. Avšak prvým takýmto filmom, ktorý ma zasiahol, bol ojedinelý úkaz z Indie v japonskej koprodukcii. V roku 1992 prerozprával týmto médiom režisér Yugo Sako nádherný príbeh – Legenda o princovi Rámov,ktorý som ako malé dieťa hltal a videl som ho nespočetne krát, až som sa ho naučil doslova naspamäť. Ďalším takýmto atmosférickým filmom z detských čias bol Posledný Jednorožec od Arthura Rankina z roku 1982 na motívy ešte úžasnejšej – rovnomennej knihy, ktorú napísal Peter Soyer Beagle. Od spomínaného štúdia Ghibli to potom boli filmy ako Môj sused Totoro a Princezná Mononoke, ktoré mi tak akosi v predstavivosti pripravili priestor pre Leopardiu. Keď tak nad tým uvažujem – vždy som si jednotlivé kapitoly Legiend Leopardie predstavoval v podobnom výtvarnom duchu. Kým som sa dostal k písaniu „Leopardie“, ubehli roky a ja som odvtedy videl mnoho filmov a prečítal množstvo dobrých kníh – naprieč žánrami, odborné publikácie nevynímajúc. Fascinovala ma mytológia a tiež podobnosti v povestiach – legendách – rôznych národov naprieč kontinentami. Duchovný svet Slovanov, domorodých Američanov, obyvateľov Amazónie a samozrejme bohatá kultúra starej Indie, Číny a Japonska. Napokon som začal študovať Históriu a Filozofiu, ktoré sa stali mojím životným zaľúbením a čiastočne aj profesiou.
Anotácia:
Susan᾽we je odvážna dcéra veľkého šamana z krajiny zvanej
Leopardia. Sama sa učí tomuto remeslu. Pokojný život v bambusových lesoch
sa však pomaly mení. Kmeň leopardích ľudí zažíva ťažké časy – akoby nad ním
visela kliatba. Veľkého šamana dokonca zavraždí tajomný muž s neobvyklou
mocou, bažiaci po zlatých klenotoch šamanov. Susan᾽we je nútená ujsť, aby tak uchránila aspoň klenot svojho
otca. Do jej života vtedy vstúpia mocní duchovia i zakázaná láska, ktorá
všetko skomplikuje. Príbeh Susan᾽we je však plný nečakaných zvratov
a prastarých tajomstiev z čias úsvitu sveta i človeka. Deje, ktoré sa
na jej púti dajú do pohybu a fantastické udalosti, ktoré ich nasledujú, to
sú Legendy Leopardie
Úryvok:
Džungľou sa okrem bzukotu všakovakého hmyzu a šuchotu v hustom poraste niesli aj hlasy troch mužov. Boli to šamani, ktorí do týchto končín zavítali spoločne zbierať vzácne korienky, listy a plody.
„Veru, neviem, či sa dožijem ďalšieho stretnutia na Plačúcej skale,“ zabedákal najstarší z nich, ktorý bol vskutku len kosť a koža. Tmavá pleť skrývala jeho pravý vek, ale biela briadka a holá hlava svedčili o múdrosti mnohých liet.
„To si hovoril aj minule, Tambar,“ zasmial sa šaman s vypuklým bruškom, až zachrochtal. Pôsobil celkom bezstarostne. Hodil si do úst šťavnatú fialkavú bobuľu a mľaskavo dodal: „Myslím, že to bude zaujímavé. Viete, že aj Raan chce priviesť svojho syna, aby sme mu požehnali a stal sa šamanom?“
„Ale to nie je jeho syn, Gádha! Pokiaľ si pamätám, našiel to chlapča v útrobách mŕtvej medvedice,“ odvetil Tambar.
„Stará sa oňho, akoby bol jeho vlastným. Takže je to jeho syn,“ trval na svojom pupkatý šaman a obrátil sa k tretiemu mužovi: „Akira, ty si čo myslíš?“
Tretí šaman, štíhly a šľachovitý, sa len usmial a odvrkol: „Že na tom vôbec nezáleží. Požehnanie predsa neurčuje jeho pôvod, ale znamenia duchov.“
„To potom neviem, neviem... Od tých uctievačov medveďa vzišlo iba máločo dobré," zasmial sa Gádha.
„Tak nehovor! Raan je výborný šaman," zahriakol ho Akira.
„To je pravda. Vždy bol veľmi umný. Obaja ste boli šikovní. Pamätáš sa, ako som vám dával šamanské požehnanie, Akira?“ pridal sa Tambar.
„Na také chvíle sa predsa nezabúda. Dodnes si pamätám, ako mi bilo srdce,“ prikývol Akira s úsmevom.
„Ale musíte uznať, že je niečo pravdy na tej medvedej kliatbe. Veď z osady čiernych koží už mnoho liet nevzišiel poriadny šaman. Aj Raan tam prišiel na pozvanie Mandariho. No a vlastné deti nemá... Myslíte si, že je to osud?!“
„Dávaj si pozor na jazyk, Gádha, ak ním nevieš iné, než štekliť zlobu! Lebo tieto tvoje reči sú len babské povedačky. Nič, o čo by sa mal zaujímať poriadny šaman,“ zahriakol ho opäť Akira a tentoraz sa i zamračil.
„Jój, no dobre! Len sa netvárte, že nad tým tiež nepremýšľate! Ale ak chcete, budem už ticho. Aj tak... ktovie, čo ešte bude?!“ zarazil debatu Gádha takmer urazene.
„Do konca leta sa ešte môže stať všeličo.“
„Veru, veru!“ pritakal Tambar a škodoradostne do Gádhu rypol: „Hlavne by si sa mal postarať, aby si raz aj ty niekoho priviedol k Plačúcej skale. Do cudzej osady sa staráš, ale vlastnú opomínaš. Tiež už nie si najmladší. Aby napokon aj kančí ľud nestonal...“
„No dovoľ!“ bránil sa Gádha, až mu takmer zabehlo. Nerád sa o tejto téme rozprával, lebo už tri letá si nevedel nájsť družku. Hoci bol šikovným šamanom v oblasti chutných odvarov a vývarov, veľmi mu to nepomáhalo. Keď Akira postrehol, ako sa Tambar potmehúdsky usmieva, pocítil potrebu zmieru: „Len sa, prosím, nepoškriepme! Prišli sme predsa nazbierať čosi z darov veľkej džungle duchov. Využime tento vzácny čas! Posledné, čo naše osady potrebujú, sú rozvadení šamani.“
„Dobre hovoríš, Akira! Vidno, že otcovské povinnosti zmiernili aj tvoju dušu,“ usmial sa Tambar. „Akoby nebola dosť pokojná aj predtým,“ uškrnul sa Akira.
„Ale máš pravdu. Detských škriepok si teraz doma užívame viac, než dosť.“ Nato sa všetci traja rozosmiali. Ich smiech vtedy vyplašil nečakané stvorenie.
Úryvok:
Džungľou sa okrem bzukotu všakovakého hmyzu a šuchotu v hustom poraste niesli aj hlasy troch mužov. Boli to šamani, ktorí do týchto končín zavítali spoločne zbierať vzácne korienky, listy a plody.
„Veru, neviem, či sa dožijem ďalšieho stretnutia na Plačúcej skale,“ zabedákal najstarší z nich, ktorý bol vskutku len kosť a koža. Tmavá pleť skrývala jeho pravý vek, ale biela briadka a holá hlava svedčili o múdrosti mnohých liet.
„To si hovoril aj minule, Tambar,“ zasmial sa šaman s vypuklým bruškom, až zachrochtal. Pôsobil celkom bezstarostne. Hodil si do úst šťavnatú fialkavú bobuľu a mľaskavo dodal: „Myslím, že to bude zaujímavé. Viete, že aj Raan chce priviesť svojho syna, aby sme mu požehnali a stal sa šamanom?“
„Ale to nie je jeho syn, Gádha! Pokiaľ si pamätám, našiel to chlapča v útrobách mŕtvej medvedice,“ odvetil Tambar.
„Stará sa oňho, akoby bol jeho vlastným. Takže je to jeho syn,“ trval na svojom pupkatý šaman a obrátil sa k tretiemu mužovi: „Akira, ty si čo myslíš?“
Tretí šaman, štíhly a šľachovitý, sa len usmial a odvrkol: „Že na tom vôbec nezáleží. Požehnanie predsa neurčuje jeho pôvod, ale znamenia duchov.“
„To potom neviem, neviem... Od tých uctievačov medveďa vzišlo iba máločo dobré," zasmial sa Gádha.
„Tak nehovor! Raan je výborný šaman," zahriakol ho Akira.
„To je pravda. Vždy bol veľmi umný. Obaja ste boli šikovní. Pamätáš sa, ako som vám dával šamanské požehnanie, Akira?“ pridal sa Tambar.
„Na také chvíle sa predsa nezabúda. Dodnes si pamätám, ako mi bilo srdce,“ prikývol Akira s úsmevom.
„Ale musíte uznať, že je niečo pravdy na tej medvedej kliatbe. Veď z osady čiernych koží už mnoho liet nevzišiel poriadny šaman. Aj Raan tam prišiel na pozvanie Mandariho. No a vlastné deti nemá... Myslíte si, že je to osud?!“
„Dávaj si pozor na jazyk, Gádha, ak ním nevieš iné, než štekliť zlobu! Lebo tieto tvoje reči sú len babské povedačky. Nič, o čo by sa mal zaujímať poriadny šaman,“ zahriakol ho opäť Akira a tentoraz sa i zamračil.
„Jój, no dobre! Len sa netvárte, že nad tým tiež nepremýšľate! Ale ak chcete, budem už ticho. Aj tak... ktovie, čo ešte bude?!“ zarazil debatu Gádha takmer urazene.
„Do konca leta sa ešte môže stať všeličo.“
„Veru, veru!“ pritakal Tambar a škodoradostne do Gádhu rypol: „Hlavne by si sa mal postarať, aby si raz aj ty niekoho priviedol k Plačúcej skale. Do cudzej osady sa staráš, ale vlastnú opomínaš. Tiež už nie si najmladší. Aby napokon aj kančí ľud nestonal...“
„No dovoľ!“ bránil sa Gádha, až mu takmer zabehlo. Nerád sa o tejto téme rozprával, lebo už tri letá si nevedel nájsť družku. Hoci bol šikovným šamanom v oblasti chutných odvarov a vývarov, veľmi mu to nepomáhalo. Keď Akira postrehol, ako sa Tambar potmehúdsky usmieva, pocítil potrebu zmieru: „Len sa, prosím, nepoškriepme! Prišli sme predsa nazbierať čosi z darov veľkej džungle duchov. Využime tento vzácny čas! Posledné, čo naše osady potrebujú, sú rozvadení šamani.“
„Dobre hovoríš, Akira! Vidno, že otcovské povinnosti zmiernili aj tvoju dušu,“ usmial sa Tambar. „Akoby nebola dosť pokojná aj predtým,“ uškrnul sa Akira.
„Ale máš pravdu. Detských škriepok si teraz doma užívame viac, než dosť.“ Nato sa všetci traja rozosmiali. Ich smiech vtedy vyplašil nečakané stvorenie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára