Ak máte radi historicko-.dobrodružné romány, nenechajte si ujsť nový román z pera Eriky Jarkovskej, ktorý vychádza 10. septembra pod krídlami vydavateľstva Enribook.Vedeli ste, že Mary z Genesee je Erikina už ôsma kniha?
Erika sa netají láskou k Indiánom, a inak to nebude ani v tomto románe. Opäť sa môžete tešiť na bohaté historické udalosti, ktoré má autorka perfektne naštudované, poriadnu dávku emócií, ale i lásku, ktorá v jej románoch nesmie chýbať.
Historický román Mary z Genesee je rozprávaním o osude skutočnej Mary
Jemisonovej, dcére írskych prisťahovalcov, ktorých priviedla do Ameriky vidina šťastného
života.
Farmu Jemisonovcov
po čase spustošia francúzski vojaci a majiteľov ponechajú napospas krvilačným
Šónýom. Tí všetkých zabijú – až na Mary. Privedú ju do vojenskej pevnosti
a predajú Senekom. Od toho dňa sa začína jej premena: z vydesenej siroty, uvrhnutej do
prostredia divočiny i cudzej kultúry, na manželku, ochrankyňu rodiny
a matku.
Mary na sklonku života vyrozpráva svoj príbeh doktorovi Seaverovi, ktorý chce o nej napísať knihu. Počas stretnutia sa Seaver zamýšľa nad tým, prečo zostala žiť s divochmi, keď sa jej neraz naskytla príležitosť opustiť ich. Je to prosté, milý doktor,odpovedá mu Mary...
Čo bolo tým putom, ktoré ju na celý život spojilo s kultúrou Indiánov viac než s jej vlastnou, to sa dozviete v tomto dobrodružno-romantickom románe.
Ako je u autorky Eriky Jarkovskej zvykom, aj tentoraz veľmi pútavo a emotívne vykreslila nielen strastiplný príbeh Mary Jemisonovej, ale aj dejinné udalosti Severnej Ameriky 18. storočia, ktorými boli britsko-francúzska koloniálna vojna, Veľká indiánska vojna či Americká vojna za nezávislosť.
Čo o knihe prezradila Erika:
K napísaniu príbehu o tejto žene ma inšpirovala moja dcéra Kamila. Na internete našla článok o jej únose a živote medzi Indiánmi a odporučila mi, že by ma mohol zaujímať. Nemýlila sa. Mary Jemisonová skutočne žila. Narodila sa írskym prisťahovalcom Thomasovi a Jane. Ako 15-ročnú ju uniesli Šónýovia a vo vojenskej pevnosti predali Senekom.
Po celý život im zostala a neúnavne bojovala za ich práva. A mňa zaujímalo, prečo to bolo tak. Zvedavosť ma viedla k tomu, aby som sa pustila do pátrania na internete a hľadala akékoľvek zmienky o tejto žene. A čím viac som ich nachádzala, tým väčšiu chuť som mala vlastnými slovami prerozprávať jej životný príbeh.
Kniha je rozdelená do štyroch častí nazvaných: Dievča, Žena, Ochrankyňa, Matka a každá je doplnená kresbou talentovanej ilustrátorky Almy Floresty, ktorá vytvorila aj kresbu na obálku knihy.
Úryvok:
Keď sa vrátila do domca s kaďou plnou vody, otec už sedel za stolom s vyhrnutými rukávmi na košeli a lačne pregĺgal pozerajúc na dobroty, ktoré mama medzitým pokládla na stôl: voňavé posúchy potreté masťou a cesnakom, hrudku syra, slaninu, vajíčka upečené v pahrebe, džbán s čerstvo nadojeným mliekom. Ba aj kúsok nákypu zo sladkých hľúz, ktorý včera priniesla Brita. Boli to zvyšky z oslavy, ale jemisonovskí chlapi nad ničím neohŕňali nos a vždy všetko s chuťou pojedli. „Mary, zájdi po bratov, sú v stodole,“ požiadal ju otec a zároveň capol po prstoch Matta naťahujúceho sa po nákype.
„Veď som chcel len malý kúštik,“ zamračil sa Matt a zhrbil na stoličke.
„A lyžica je na čo?“ spýtal sa prísne otec. Matt odul peru a protestne si založil ruky na hrudi. Mary sa uškrnula a pobrala sa k dverám, no odrazu bolo počuť akési volanie, dupot koňa a v diaľke výstrely, ako keď praská bič. Vymenili si navzájom pohľady. Mama prekvapene nadvihla obočie a aj otec zostal zarazený. Nestačili si povedať ani pár slov o tom, čo by to mohlo znamenať, už na dvore zaerdžal kôň a niečo ťažké žuchlo na zem.
„Otvorte... otvorte, preboha!“ zabúchal ktosi na dvere. Matka zhíkla, Mary šibla očami po otcovi. Veď je to hlas Briana O´Connellyho! Rýchlo otvorili dvere. Ležal na prahu, stonal a chrčal, jednou rukou sa držal za hruď, druhú naťahoval k nim. Snažil sa niečo povedať, no nebolo mu rozumieť, ústa mal plné krvavej peny.
„Ježišikriste!“ zvolala mama. Mary, neschopná slova, len vytriešťala oči na Brianovu hruď, kde mu spod prstov presakovala na povrch košele machuľa krvi.
„Ježišikriste na nebesiach!“ zvolala opäť mama, a keď k nej Mary zdvihla pohľad, zbadala, ako zdesene hľadí niekam do diaľky. Aj ona zvrtla zrak do toho smeru a uvidela blížiť sa skupinu jazdcov – vojakov a polonahých, ujúkajúcich Indiánov.
„To sú Francúzi,“ hlesol otec.
„Dovnútra, rýchlo!“ zatlačil Mary s matkou a Mattom späť do domca. Matt sa potkol a spadol na zem vedľa stola. Zostal tam ležať, zdesený, s vytreštenými očami. Otec strhol jednu z pušiek visiacich na remenci za dverami, ale nestihol ju ani nabiť, už sa dvere rozleteli a dnu vpadli traja Indiáni. Jeden vytrhol otcovi pušku a pažbou ho tresol do hlavy. Matt vykríkol a s plačom sa pritúlil k mame. Aj tá sa rozplakala, keď otec s ťažkým výdychom klesol k zemi. Jeden Indián schmatol Mary za vlasy, ťahal ju na dvor, ledva prepletala nohami.
Tam ju sotil k matke a bratovi, ktorých vyviedli ostatní. Pohľadom zavadila o Briana ležiaceho vedľa dverí so zakrvavenou hruďou a vyhasnutým pohľadom. Stále nemohla uveriť tomu, čo vidí. Na dvore sedeli na koňoch štyria francúzski vojaci. Mali oblečené modré, zlatým vyšívaním lemované kabátce so zlatými gombíkmi a veľkými chlopňami vreciek po stranách, úzke bledé nohavice zastrčené v čižmách a na hlavách trojrohé klobúky, spod ktorých im vytŕčali lokne sivých parochní. O niečom sa spolu zhovárali a povýšenecky na nich pozerali.
Všetci Indiáni mali do chocholov vyčesané vlasy a polovice tvárí natreté na čierno alebo červeno. Ušnice a nosné dierky mali ozdobené plieškami, krúžkami či inými ozdobami, okolo krkov kovové náhrdelníky. Boli ozbrojení mušketami, pištoľami a sekerami a oblečení v dlhých belošských halenách, prepásaných opaskami alebo povrazmi.
Okolo bedier mali ovinuté len akési kožené zásterky a nohy do polovice stehien chránené obuvou pripomínajúcou čižmy. Jeden z vojakov čosi povedal a dvaja Indiáni sa rozbehli do stodoly a do chlievov. Mary šibla pohľadom k mame, ale tá len, strašne bledá a vydesená, objímala Matta, ktorý sa k nej tisol a držal ju okolo pása.
Ďalší vojak hodil Indiánom vrece a dvaja s ním hneď vošli do domca. O chvíľu sa vrátili, akiste vrece naplnili všetkým, čo našli na stole. Jeden niesol aj pušky, čo visievali za dverami, dokonca aj Mattovu drevenú. Na tej sa Francúzi náramne zabávali a podávali si ju z ruky do ruky.
„To je moja puška!“ vykríkol Matt a chcel si po ňu ísť, ale dostal kopanec do chrbta od vojaka na koni a rozpleštil sa na zemi. Mama sa k nemu sklonila, chytila ho za ramená a triasla ním, aby sa znova nadýchol, pretože kopanec mu vyrazil dych.
Mary si zakryla ústa, aby nevykríkla, keď sa na prahu domca zjavil otec. Indián, kráčajúci za ním, ho sotil k matke a Mattovi. Mary k nim tiež pribehla. Otec ich všetkých objal. Po sluche a po líci mu stekala stružka krvi, aj košeľu mal zababranú. V očiach mal zdesenie rovnako ako matka. Nestihli si ani nič povedať, už ich Indiáni od seba oddelili a každému osve spútali ruky.
Konce povrazov popriväzovali o hrušky sediel vojakov. Francúzi čosi hovorili, no Jemisonovci nerozumeli ani jedinému slovu. „Ale my nie sme Briti,“ pokúsil sa otec o vysvetlenie. „To je omyl, my sme Íri, pas des Anglais, pas des Anglais,“ skúšal francúzsky. Ale dočkali sa len opovržlivého pohľadu, akoby boli dajaký odporný hmyz, čo treba zašliapnuť alebo hodiť do ohňa.
Mary na sklonku života vyrozpráva svoj príbeh doktorovi Seaverovi, ktorý chce o nej napísať knihu. Počas stretnutia sa Seaver zamýšľa nad tým, prečo zostala žiť s divochmi, keď sa jej neraz naskytla príležitosť opustiť ich. Je to prosté, milý doktor,odpovedá mu Mary...
Čo bolo tým putom, ktoré ju na celý život spojilo s kultúrou Indiánov viac než s jej vlastnou, to sa dozviete v tomto dobrodružno-romantickom románe.
Ako je u autorky Eriky Jarkovskej zvykom, aj tentoraz veľmi pútavo a emotívne vykreslila nielen strastiplný príbeh Mary Jemisonovej, ale aj dejinné udalosti Severnej Ameriky 18. storočia, ktorými boli britsko-francúzska koloniálna vojna, Veľká indiánska vojna či Americká vojna za nezávislosť.
Čo o knihe prezradila Erika:
K napísaniu príbehu o tejto žene ma inšpirovala moja dcéra Kamila. Na internete našla článok o jej únose a živote medzi Indiánmi a odporučila mi, že by ma mohol zaujímať. Nemýlila sa. Mary Jemisonová skutočne žila. Narodila sa írskym prisťahovalcom Thomasovi a Jane. Ako 15-ročnú ju uniesli Šónýovia a vo vojenskej pevnosti predali Senekom.
Po celý život im zostala a neúnavne bojovala za ich práva. A mňa zaujímalo, prečo to bolo tak. Zvedavosť ma viedla k tomu, aby som sa pustila do pátrania na internete a hľadala akékoľvek zmienky o tejto žene. A čím viac som ich nachádzala, tým väčšiu chuť som mala vlastnými slovami prerozprávať jej životný príbeh.
Kniha je rozdelená do štyroch častí nazvaných: Dievča, Žena, Ochrankyňa, Matka a každá je doplnená kresbou talentovanej ilustrátorky Almy Floresty, ktorá vytvorila aj kresbu na obálku knihy.
Úryvok:
Keď sa vrátila do domca s kaďou plnou vody, otec už sedel za stolom s vyhrnutými rukávmi na košeli a lačne pregĺgal pozerajúc na dobroty, ktoré mama medzitým pokládla na stôl: voňavé posúchy potreté masťou a cesnakom, hrudku syra, slaninu, vajíčka upečené v pahrebe, džbán s čerstvo nadojeným mliekom. Ba aj kúsok nákypu zo sladkých hľúz, ktorý včera priniesla Brita. Boli to zvyšky z oslavy, ale jemisonovskí chlapi nad ničím neohŕňali nos a vždy všetko s chuťou pojedli. „Mary, zájdi po bratov, sú v stodole,“ požiadal ju otec a zároveň capol po prstoch Matta naťahujúceho sa po nákype.
„Veď som chcel len malý kúštik,“ zamračil sa Matt a zhrbil na stoličke.
„A lyžica je na čo?“ spýtal sa prísne otec. Matt odul peru a protestne si založil ruky na hrudi. Mary sa uškrnula a pobrala sa k dverám, no odrazu bolo počuť akési volanie, dupot koňa a v diaľke výstrely, ako keď praská bič. Vymenili si navzájom pohľady. Mama prekvapene nadvihla obočie a aj otec zostal zarazený. Nestačili si povedať ani pár slov o tom, čo by to mohlo znamenať, už na dvore zaerdžal kôň a niečo ťažké žuchlo na zem.
„Otvorte... otvorte, preboha!“ zabúchal ktosi na dvere. Matka zhíkla, Mary šibla očami po otcovi. Veď je to hlas Briana O´Connellyho! Rýchlo otvorili dvere. Ležal na prahu, stonal a chrčal, jednou rukou sa držal za hruď, druhú naťahoval k nim. Snažil sa niečo povedať, no nebolo mu rozumieť, ústa mal plné krvavej peny.
„Ježišikriste!“ zvolala mama. Mary, neschopná slova, len vytriešťala oči na Brianovu hruď, kde mu spod prstov presakovala na povrch košele machuľa krvi.
„Ježišikriste na nebesiach!“ zvolala opäť mama, a keď k nej Mary zdvihla pohľad, zbadala, ako zdesene hľadí niekam do diaľky. Aj ona zvrtla zrak do toho smeru a uvidela blížiť sa skupinu jazdcov – vojakov a polonahých, ujúkajúcich Indiánov.
„To sú Francúzi,“ hlesol otec.
„Dovnútra, rýchlo!“ zatlačil Mary s matkou a Mattom späť do domca. Matt sa potkol a spadol na zem vedľa stola. Zostal tam ležať, zdesený, s vytreštenými očami. Otec strhol jednu z pušiek visiacich na remenci za dverami, ale nestihol ju ani nabiť, už sa dvere rozleteli a dnu vpadli traja Indiáni. Jeden vytrhol otcovi pušku a pažbou ho tresol do hlavy. Matt vykríkol a s plačom sa pritúlil k mame. Aj tá sa rozplakala, keď otec s ťažkým výdychom klesol k zemi. Jeden Indián schmatol Mary za vlasy, ťahal ju na dvor, ledva prepletala nohami.
Tam ju sotil k matke a bratovi, ktorých vyviedli ostatní. Pohľadom zavadila o Briana ležiaceho vedľa dverí so zakrvavenou hruďou a vyhasnutým pohľadom. Stále nemohla uveriť tomu, čo vidí. Na dvore sedeli na koňoch štyria francúzski vojaci. Mali oblečené modré, zlatým vyšívaním lemované kabátce so zlatými gombíkmi a veľkými chlopňami vreciek po stranách, úzke bledé nohavice zastrčené v čižmách a na hlavách trojrohé klobúky, spod ktorých im vytŕčali lokne sivých parochní. O niečom sa spolu zhovárali a povýšenecky na nich pozerali.
Všetci Indiáni mali do chocholov vyčesané vlasy a polovice tvárí natreté na čierno alebo červeno. Ušnice a nosné dierky mali ozdobené plieškami, krúžkami či inými ozdobami, okolo krkov kovové náhrdelníky. Boli ozbrojení mušketami, pištoľami a sekerami a oblečení v dlhých belošských halenách, prepásaných opaskami alebo povrazmi.
Okolo bedier mali ovinuté len akési kožené zásterky a nohy do polovice stehien chránené obuvou pripomínajúcou čižmy. Jeden z vojakov čosi povedal a dvaja Indiáni sa rozbehli do stodoly a do chlievov. Mary šibla pohľadom k mame, ale tá len, strašne bledá a vydesená, objímala Matta, ktorý sa k nej tisol a držal ju okolo pása.
Ďalší vojak hodil Indiánom vrece a dvaja s ním hneď vošli do domca. O chvíľu sa vrátili, akiste vrece naplnili všetkým, čo našli na stole. Jeden niesol aj pušky, čo visievali za dverami, dokonca aj Mattovu drevenú. Na tej sa Francúzi náramne zabávali a podávali si ju z ruky do ruky.
„To je moja puška!“ vykríkol Matt a chcel si po ňu ísť, ale dostal kopanec do chrbta od vojaka na koni a rozpleštil sa na zemi. Mama sa k nemu sklonila, chytila ho za ramená a triasla ním, aby sa znova nadýchol, pretože kopanec mu vyrazil dych.
Mary si zakryla ústa, aby nevykríkla, keď sa na prahu domca zjavil otec. Indián, kráčajúci za ním, ho sotil k matke a Mattovi. Mary k nim tiež pribehla. Otec ich všetkých objal. Po sluche a po líci mu stekala stružka krvi, aj košeľu mal zababranú. V očiach mal zdesenie rovnako ako matka. Nestihli si ani nič povedať, už ich Indiáni od seba oddelili a každému osve spútali ruky.
Konce povrazov popriväzovali o hrušky sediel vojakov. Francúzi čosi hovorili, no Jemisonovci nerozumeli ani jedinému slovu. „Ale my nie sme Briti,“ pokúsil sa otec o vysvetlenie. „To je omyl, my sme Íri, pas des Anglais, pas des Anglais,“ skúšal francúzsky. Ale dočkali sa len opovržlivého pohľadu, akoby boli dajaký odporný hmyz, čo treba zašliapnuť alebo hodiť do ohňa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára