6. Kapitola
Čo vlastne chcem? To je otázka, ktorú by
som si mala zodpovedať ako prvú. Vraví sa, že žena nevie, čo chce, ale
neprestane to hľadať, kým to nedostane. To na mňa platí. Neviem, čo presne
chcem. Ale aspoň orientačne o tom mám predstavu. Chcem, aby mne a mojim deťom
bolo dobre. Čo k tomu potrebujem? Dôstojné bývanie a príjem. A ešte lásku muža
ako bonus. Čo z toho už mám? Zatiaľ nič. Veru smutné. Sad but true, ako spieva Metallica.
Bývam síce v peknom byte, ale nie sama.
Mário ma neprestajne psychicky terorizuje, veď tak to napokon aj vždy bolo jeho
zvykom. Chodí domov ako na hodiny klavíra. Nikdy netuším, kedy sa zjaví. Asi má
v úmysle udržiavať ma v permanentnom stave napätia. Aby som príliš
nevyskakovala.
Príjem takisto nemám. Výplata by mi mala
začať chodiť na účet už o necelé tri mesiace. Zatiaľ sa musím uspokojiť s tým,
čo mi pridelí môj rozvádzajúci sa manžel. A ten veru na mňa rozhadzovať
neplánuje. Musí mu predsa zostať na milenku.
A láska? Tá neprichádza. Asi vie, že by u
mňa nebola na správnej adrese. Mám príliš dlhý zoznam vecí, ktoré treba najskôr
vyriešiť.
Skúsim sa na celú vec pozrieť s nadhľadom.
Ako by som mohla zlepšiť moje súčasné neveselé postavenie? Získať viac
priestoru, času a celkovo lepšie podmienky na život? Veď už o dva mesiace budem
zarezávať v práci. Nie je práve teraz moja posledná šanca, ako si užiť slobodu?
Napadlo mi, že by som mohla urobiť jednu
šialenú vec. A čo je na tom? Mário ma pravidelne označuje za blázna,
schizofreničku a odporúča mi, aby som sa dala liečiť. Mám preto právo robiť
šialené veci. Bude mať, čo chcel.
Rozhodla som sa, že v deň, keď si vezme
deti k sebe do prenajatého bytu, naňho niečo nachystám. Budem predstierať, že
som mala v spálni milenca. Pohodím nejaký typicky pánsky predmet v okolí izby,
tak, aby ho Mário našiel. Čo by to mohlo byť? Manžetový gombík na schodoch?
Alebo rovno pánske trenírky? A čo tak rovno niekoho si najať?
Mário by ráno prišiel do bytu a našiel by
ma v posteli s iným chlapom. Ale to by ma mohli vidieť aj deti, a to nechcem. V
žiadnom prípade ich nesmiem traumatizovať! Ten pohodený predmet bol lepší
nápad. Pýtate sa, čo tým získam? Veľa. Vytočím Mária. Bude si myslieť, že
niekoho mám a som natoľko drzá, že si ho ešte aj vodím do spoločného bytu. A
najmä, vždy, keď bude chcieť prísť do bytu, bude sa musieť ohlásiť. Nemyslím
si, že by mu bolo príjemné vídať ma pravidelne v náručí nejakého krásavca.
Pretože presne takého muža by som si našla. Aby videl, že mám na viac. Uvedomí
si, že nie som jeho slúžka. Predsa sa našiel nejaký somár, ktorý sa do mňa
zamiloval! Získala by som tým súkromie. Aspoň viac súkromia, ako mám teraz.
Tereza ma však za tento nápad pekne
zotrela: „Si normálna?! Načo je to dobré? Ako si tým vylepšíš situáciu?“
„Bude sa musieť ohlasovať, kedy príde
domov,“ vysvetľovala som. „Dám mu tým jasne najavo, že nie je veľký boss a že
si nemôže robiť, čo sa mu zachce.“
„A čo keď to použije proti tebe na súde?“
namietala.
„Ako?“
„Povie, že máš milenca a vodíš si ho domov.
Už nebude len on ten zlý, ktorý si našiel milenku. Budeš taká istá ako on,
stratíš pred ním akúkoľvek výhodu.“
Zamyslela som sa: „Myslíš, že toto niekoho
na súde zaujíma?“
„Neviem, ale celý ten tvoj nápad sa mi zdá
detinský.“
Mala pravdu, no nechcelo sa mi hádať. Keď
si niečo zaumienim, väčšinou do toho idem. Názor ostatných ma netrápi. Mala som
v pláne nahovoriť na tento komplot najkrajšieho chlapa, akého som poznala. Áno,
poľovníka Jakuba z Moravského Krumlova. Len ako sa ho spýtam, či by chcel
participovať na mojom projekte? Bol by vôbec nejaký muž ochotný podujať sa na
takú riskantnú vec, ako nechať sa nachytať so ženou v posteli jej manželom?
Možno by sa bál fyzického útoku od pána domáceho. Alebo by mu to bolo trápne. Skôr
to druhé, ako tak uvažujem. Jakub nevyzeral fyzicky slabý, práve naopak. Keby
došlo ku konfrontácii s Máriom, mal by obrovské šance zvíťaziť. Predstavila som
si dvoch mužov, ako o mňa bojujú. Nemala by to zažiť aspoň raz v živote každá
žena?
Moja kamarátka nezdieľala moje nadšenie pre
dobrodružstvo: „Viki, toto predsa nie sú psie zápasy. A nie sme ako v
starovekom Ríme, súboje gladiátorov sa už neorganizujú. Ako si vôbec môžeš
predstavovať situáciu, v ktorej by došlo k fyzickému stretu tvojho manžela s
milencom?“
„Nekaz mi radosť. Predstavy sú jediné, čo
mi zostalo,“ povedala som smutne.
Tereza rezignovala: „Nemám slov. Ale
pokojne sa mi vyrozprávaj zo svojich fantázií. Očividne to potrebuješ.“
Pochopila som to ako výzvu na pokračovanie
svojho plánu.
„Mám sa to spýtať Jakuba? Či by neprišiel,
keď mu za to zaplatím?“ opýtala som sa.
Tereza mi odpovedala otázkou: „A za čo by
si mu vlastne platila? Nemal by byť rád, že sa ocitne v posteli s tebou?“
Zasmiala som sa: „Máš pravdu. Veď sa mu
páčim. Ale keď vravím v posteli, nemám tým automaticky na mysli sex! To nie,
ten budeme iba predstierať. Aspoň v ten konkrétny deň.“
Tereza si o tom pomyslela svoje. Niečo v
zmysle, nehraj chrumkavú, dobre by si si dala povedať.
A tak som mu to navrhla. Vôbec sa mi to
nezdalo neprístojné ani trápne. Žijeme v modernej, rýchlej dobe. Ľudia si
navzájom poskytujú rôzne služby.
Napísala som mu: Jakub, potrebujem tvoju pomoc.
Akú?
odpovedal obratom.
Myslíš, že by si mohol pricestovať do
Bratislavy a predstierať, že si môj milenec? pokračovala
som.
Chvíľu sa neozýval. Potom napísal: Prečo?
Mala som pocit, že neoplýva prílišným
nadšením.
Potrebujem,
aby si môj ex myslel, že niekoho mám, snažila som sa spresniť svoj zámer.
Spýtal sa necitlivo: A to nepoznáš niekoho, kto býva bližšie?
Poznám,
ale nikto nevyzerá tak dobre, ako ty, povedala som a verila, že mu týmto
polichotím.
Odpovedal: Tak to ti ďakujem, porozmýšľam nad tým.
Vedela som, že sa už viac neozve. Keď vám
niekto odpovie frázou, že bude nad niečím rozmýšľať, znamená to, že sa chce z
vášho návrhu vykrútiť. A presne to Jakub robil. Pochopil, že má dočinenia so
šialenou Slovenkou a bude lepšie, keď viac nebudeme v kontakte. Nenápadne ma
vymazal z priateľov na facebooku a zablokoval ma aj na whatsappe. Tak mi treba!
Ak by som náhodou niekedy naozaj potrebovala milenca, mám veľkú smolu. Taký
výstavný kus len tak ľahko nezoženiem.
So svojim nápadom niekoho zbaliť a tým
naštvať Mária som sa zdôverila na najbližšom sedení Dávidovi. Jeho impozantná
figúra sedela v malom kresielku poradne, ktorou sa niesol opar esenciálnych
olejov. Vždy som sa tu cítila príjemne a už cestou v aute som si v hlave
memorovala, čo všetko mu vyrozprávam. Hodina času vždy ubehla rýchlo, a preto
som sa nechcela zdržiavať s banalitami. Dnes mu musím povedať len to, čo je
podstatné. Nesmiem doňho iba hustiť ako do bútľavej vŕby. Z dnešného sedenia si
musím odniesť aj nejaké ponaučenie. Aby sa mi do nášho budúceho stretnutia žilo
ľahšie a aby som myslela pozitívnejšie.
„Ako sa cítite?“ spýtal sa ma hneď na úvod
a ja som zrazu nevedela, čím mám začať. Akoby som dospela do bodu, keď sa mi už
ani rozprávať nechcelo. U mňa vskutku nevídaný stav.
„Mám dosť zvláštne pocity ohľadne blížiaceho
sa termínu rozvodu,“ povedala som.
Upokojoval ma: „To je celkom normálne,
rozvod je nepríjemná záležitosť a veľká zmena vo vašom živote.“
Musela som súhlasiť. Je to mega zmena a
navyše veľmi nechutná. Je to, ako keď vám prihorí jedlo. No to môžete aspoň
vyhodiť. Život však treba žiť ďalej.
„Áno, zmena to teda je,“ prikývla som.
„Veľmi podstatná. Ale trápi ma ešte iná vec.“
„Počúvam vás,“ povzbudil ma.
„Mám chuť pomstiť sa.“
„Vášmu mužovi?“
„Jemu aj tej jeho mladej,“ pri pomyslení na
Júliu som takmer škrípala zubami.
„Rozumiem, to je tiež prirodzená emócia.“
„Viem, že sa hovorí, že pomstiť sa je hasiť
smäd jedom. Ale zároveň sa hovorí, že pomsta je sladká. Tuším sa mi viac páči
to druhé porekadlo.“
„A ako by ste sa mu chceli pomstiť?“
„Chcela by som, aby trpel a aby ľutoval, že
ma opustil. A ona ... to mi je vlastne jedno. Nech si bárs aj skape.“
Zarazila som sa uvažujúc, či som vo
vyjadrení nezašla priďaleko. Nikdy predtým som nikomu neželala nič zlé. Ani zo
žartu. Preto som sa rozhodla dodať: „Viem, že takéto vyjadrenie nie je
korektné. Len vyjadruje moju momentálnu náladu. Jednoducho to nedokážem
stráviť... Ako môže mladá žena rozbiť rodinu s malými deťmi? Nie je na svete
dosť slobodných chlapov? Musela sa zamerať práve na toho môjho?“
V mysli mi napadla legendárna pesnička od
Dolly Parton -
Jolene. Speváčka v nej prosí svoju sokyňu, aby jej nebrala muža. Vždy, keď som
ju počula, čudovala som sa, prečo sa tá žena ponižuje. Veď nech si ide! Nech
padá kade ľahšie ten chrapúň nevďačný! Keď sa raz chlap rozhodne, nepomôžu
prosby ani hrozby. Škoda, že mi tento nadhľad nezostal po tom, ako sa mi stalo
niečo podobné. Iná žena mi odlákala muža. Spočiatku som sa aj ja cítila ako v
tej pesničke o Jolene. Rozdiel bol len v tom, že Júlia v mojich očiach nebola
žiadna krásavica. Bola to obyčajná tuctová žena. Len mladšia.
„Rozumiem vám,“ povedal Dávid. Vždy mi
rozumel, veď od toho bol psychológom. „Môžem vás len ubezpečiť, že akékoľvek
emócie sú vo vašom súčasnom rozpoložení pochopiteľné. Onedlho sa zmenia, nebudú
tu večne.“
Dostala som chuť oponovať mu. Niekedy to
robím, keď silno potrebujem, aby ma niekto presvedčil o opaku.
„Zmenia, zmenia, ale kedy? Už to trvá
pridlho. Ja viem, čím je to spôsobené. Stále trávi priveľa času s nami doma.
Zdá sa vám to správne? Rozumiem tomu, že chce byť s deťmi. Tak nech sa teda so
mnou dohodne a vezme si ich niekam preč! Prečo by som sa naňho mala celé hodiny
pozerať? Prečo to robí? Normálny muž by sa jednoducho odsťahoval a dohodol si
čas, kedy chce byť s deťmi. Alebo sa mýlim?“
Od rozhorčenia mi priam zostalo teplo.
Zvyšok vody som vypila na takmer na jeden dúšok.
„Viktória, máte právo žiadať od neho taktné
správanie. Ale ľudia sú rôzni. Reagujú mnohými spôsobmi, ktoré niekedy bývajú
až absurdné. Od nikoho nemôžete očakávať, že sa bude správať podľa vašich
predstáv. Možno ste to vy, kto by mal nastaviť pravidlá.“
„Ale ako?!“ zvolala som v zúfalstve.
Dávid mal, ako vždy, na všetko riešenie:
„Povedzte mu, že ak chce tráviť čas s deťmi vo vašom spoločnom byte, vy niekam
odídete. Nemôže vás držať nasilu vo svojej prítomnosti.“
Súhlasila som: „Urobím to tak. Na začiatku
sa ho opýtam, dokedy sa plánuje zdržať a potom sa vyparím.“
„Myslím, že voči tomu nemôže namietať.“
„Viete, mám pocit, že ma nechutne využíva,“
dodala som.
„V akom zmysle?“ opýtal sa so záujmom,
ktorý takmer nevyznel ako predstieraný.
„Robí si, čo chce a podľa toho, ako to jemu
práve vyhovuje. Keďže som stále doma, automaticky predpokladá, že si bude
všetok čas s deťmi organizovať podľa seba. Na moje prípadné potreby kašle.
Nehovoriac o tom, že ma sústavne diriguje. Zavolaj do banky, objednaj
tepovačov, urob hento, nezabudni tamto. Akým právom, pýtam sa?“
Dávid sa postavil z kresla a prešiel k
oknu. V diaľke sa ozývala siréna sanitky. Niekto v okolí zjavne rieši vážnejšie
problémy ako rozvod. Každý riešime to svoje.
„Mám pocit, že váš manžel od začiatku berie
rodinu ako ďalšiu eseročku. A vy ste jeho zamestnankyňa,“ povedal a mne sa jeho slová zdali mimoriadne
výstižné.
„Presne ako vravíte! Že mi toto ešte nikdy
nenapadlo! Je to normálne? Veď sa má kde realizovať! Nech šéfuje v práci svojim
zamestnancom. Alebo rovno svojej frajerke, keď si ju už našiel. Navyše tá jeho
posadnutosť poriadkom ...“
„Vyžaduje od vás, aby bolo sústavne
upratané?“
„Keby len to! On sa stará úplne do
všetkého. Rieši oblečenie, z ktorého deti už vyrástli, vadia mu nadbytočné
hračky, napriek tomu, že máme obrovský byt. Manažuje ešte aj obsah chladničky a
umiestnenie šálok v skrinke. Je to neznesiteľné! Dúfam, že týmito návykmi začne
čoskoro obšťastňovať aj mladú. Aspoň od neho skôr zdrhne.“
„Verte tomu, že to tak bude. Momentálne je
do nej zamilovaný, preto jej prípadné nedostatky prehliada. Časom však začnú
vychádzať najavo rôzne záležitosti bežného života: zdvihnutá doska na záchode,
vlasy v umývadle, pohádzané ponožky pri posteli. A hneď sa prejaví jeho
osobnosť v celej svojej podstate.“
Zasmiala som sa: „Tá sa teda bude čudovať,
čo za iritujúceho chlapa zbalila!“
„Ľudia sa v zásade nemenia,“ prehlásil
Dávid. Zamyslela som sa nad tým výrokom. Vždy som verila, že človek je schopný
zmeny. On tvrdí opak. Znamenalo by to, že sa Mário nevyvíja.
„Keby ste videli, v akom stave sa nachádza
jeho auto! On, medvedík čistotný, sa vozí v takom pojazdnom bordeli. Minule ma
po veľmi dlhej dobe odviezol aj s deťmi z autoservisu. Hneď ako som nasadla,
udrela mi do očí kopa zasoplených papierových vreckoviek vo dverách. Všetko
bolo pokryté vrstvou prachu a medzi sedadlami, tam, kde sa nachádza držiak na
pohár, som našla otvorené balenie keksíkov. Hneď mi bolo jasné, že nie sú jeho.
Takými istými podpláca Júlia naše deti. Keby som mu ja niekedy nechala v aute
čokoľvek jedlé, dostala by som prednášku o tom, ako mu tam nalezú mravce. Ale
keď mu tam robí svinčík ona, to mu vôbec neprekáža!“
„Chápem vaše rozhorčenie. No verte tomu, že
sa mu oči čoskoro otvoria. A jej vlastne tiež. Počiatočná zamilovanosť opadne a
zostane len holá realita. Všetko má svoj čas. Na začiatku sa všetko zdá
ideálne. Postupne však najmä muži odídení od rodín zistia, že odišli za
ilúziou. Nezískali nič lepšie než mali. Veď prečo by sa inak po určitom čase
húfne vracali k vlastným manželkám?”
Tie vety dávali zmysel. A aj tých štyridsať
eur, ktoré som za sedenie vysolila. Odchádzala som spokojná a vyrovnaná.
Nadobudla som pocit, že je vlastne dobre, že si našiel inú. Veď ja ho už ani
nechcem! Má oveľa viac zlých vlastností, ako tých dobrých. Nech si ho teda
Júlia nechá! Mňa určite čaká niekto lepší. Už len zistiť, na ktorej planéte.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára