5. Kapitola
A tak som sa z celej duše vrhla do snorenia
po realitných portáloch. Nájdem si svoj nový domov, oázu pokoja. Útulné
hniezdočko, kde bude mať všetko svoje miesto. Útočisko, kde budeme bývať spolu
s mojimi chlapcami. Teda, oni tam budú zrejme tráviť len polovicu času. Zvyšné
dva týždne budú s otcom. Ale aj tak musí byť náš nový byt skvelý, aby sme sa v
ňom všetci cítili dobre.
Z počiatočného nadšenia som rýchlo
vytriezvela. Pochopila som, že za sumu stodvadsať tisíc kúpim byt jedine vo
Vrakuni. A ako všetci vieme, vo Vrakuni sa predsa nachádza povestný Pentagon,
palác narkomanov, smetisko použitých ihiel, a vôbec – semenište toho
najhoršieho, čo toto mesto ponúka. Vari by som nechcela, aby moje deti
chodievali deň čo deň mestskou hromadnou dopravou tým istým smerom ako
sfetované indivíduá? A vyvážať ich celý život autom predsa nemôžem. Čo iné mi
však zostáva?
Skúmam na mape, kde sa nachádza Stavbárska
ulica. Som si istá, že nechcem bývať v okolí najmenej desať kilometrov od nej.
Ceny bytov sú však astronomické. Ani tá Vrakuňa nie je práve lacná. Tak ako si
mám, dočerta, niečo v tomto meste kúpiť?
Ceny nehnuteľností sa vyšplhali na
maximálnu úroveň a nezdalo sa pravdepodobné, že by mali v najbližšej dobe
klesnúť. Možno by som mohla skúsiť okolie Bratislavy. Napríklad Senec. Tam musí
byť super! Sú tam jazerá, v lete ani k moru netreba chodiť. Veď na dovolenku mi
ani nezostanú peniaze. Bolo by to určite praktické.
Dohodla som si obhliadku veľkého
priestranného bytu na konci Senca. Mal dokonca aj predzáhradku. Priam ideálne
bývanie pre deti. Čo viac si môžem želať?
Už cestou tam som si uvedomila, že ulica,
ktorú hľadám, sa nachádza na druhej strane mesta. To znamená, na tej
vzdialenejšej od Bratislavy. Táto informácia ma nepotešila. Veľmi rýchlo som
pochopila, že prejsť v dopravnej špičke z jedného konca mesta na druhý, mi
potrvá minimálne pol hodinu. A to bol ešte veľmi optimistický odhad. Realitná
maklérka ma upokojovala, že čoskoro vybudujú nový výjazd na diaľnicu. Za
tridsať minút budem v centre Bratislavy. Nepresvedčila ma. Bolo mi to aj trochu
ľúto, ten byt bol skutočne krásny. A navyše by mi z Máriom sľúbenej sumy
zvýšilo aj na auto.
Upustila som teda od pôvodného zámeru kúpiť
trojizbový byt a uspokojila som sa aj s dvojizbákom. Dokonca som pozerala aj po
dvojgarsónkach. Hlavne, nech to má aspoň dve oddelené miestnosti a extra
kuchyňu. A nech nemusím deti voziť ráno do škôlky vzdialenej tridsať kilometrov
vzdušnou čiarou.
Prezrela som asi všetky ponuky, ktoré sa v
Bratislave nachádzali. So zdesením som skonštatovala, že bytov na predaj je
akosi málo, a na žiaden z nich nemám. Nehovoriac o tom, že budem potrebovať
aspoň nejaké peniaze na základné zariadenie.
Absolvovala som ďalšie obhliadky. Prvá z
nich bola v trojizbovom zrenovovanom byte v Petržalke. Cena mierne prevyšovala
sumu, ktorú budem mať k dispozícii. Byt bol navyše príšerne zdevastovaný
súčasnými nájomcami a nachádzal sa v strašidelnom vchode. Všetci traja by sme
sa tade báli denne prechádzať. Ak by som chcela deti zobrať do strašidelného
zámku, vezmem ich napríklad do Family parku v Rakúsku. Nemusím ich desiť každý
deň cestou do škôlky. Okrem toho, kto by chcel bývať s pocitom, že nad ním žije
dvanásť ďalších rodín s tým najnižším spoločenským statusom?
Ďalšia obhliadka bola v takzvanej
šestnásťročnej novostavbe. Možno sa vám zdá niečo zvláštne už na samotnom
slovnom spojení „šestnásťročná novostavba“. A máte pravdu, novostavba má byť
predsa nová! Veď to má určené už vo svojom názve, dopekla! No a potom som si
náhle uvedomila, že táto takzvaná novostavba má ešte ďalší háčik. Nebola
postavená od základov, ako by ste očakávali. Vznikla rekonštrukciou z prastarej
smradľavej ubytovne, ktorej pach zostal hlboko vsiaknutý v murivách budovy.
Nikdy odtiaľ nevyprchá. Neprekryjete ho žiadnym osviežovačom vzduchu. Odrazu
som prestala byť zvedavá na celú ponúkanú dvojgarsónku, zo slušnosti so však
vošla ďalej. Realitný maklér ma previedol dvomi zamknutými dverami (susedia si
to takto ktovie prečo zabezpečili – žeby sa tu kradlo?). Vstúpili sme do bytu.
Zistila som, že sa cítim ako... tram ta-da-dá, na ubytovni! Bolo to ako v
rozprávke o Mrázikovi – darmo sa Marfa chcela zmeniť na krásku tým, že strčila
tvár do múky. Nič jej to nepomohlo. Rovnako ani tejto smradľavej ubytovni
nepomohli nové omietky a dvere. Darmo sa milí majitelia bytu na mňa usmievali
najkrajšie ako vedeli. V očiach mali nádej a nemo sa mi prihovárali: Prosím,
kúpte to! Nenechávajte nás tu naďalej žiť! Táto nehnuteľnosť je prakticky
nepredajná a my nemôžeme ísť pod cenu. Ja som však vedela, že im stoosem tisíc
za pocit, že som na internáte, nedarujem.
Ďalší byt sa nachádzal v novostavbe na
Rusovskej ceste. Okrem toho, že prevyšoval sumu, ktorou budem disponovať, bol
aj dosť malý a tmavý. Cítila by som sa v ňom ako malá myš v diere do syra.
Pravdepodobne by sme v ňom všetci traja upadli do depresie. Márne sa realitný
maklér snažil presvedčiť ma o tom, že keď umyjem okná a vymením tapety, bude
dovnútra svietiť slnko. Pomyslela som si, že to možno mala urobiť majiteľka,
keď sa rozhodla byt predať. Nepovedala som radšej nič.
Štvrtý pokus sa pre zmenu vydaril. Do bytu
na Geologickej ulici som sa zamilovala. Majiteľ ho zariadil v štýle Feng šuej,
ale to ma zaujímalo najmenej. Podstatné bolo, že sa nachádzal v novostavbe a
bol krásne zariadený. Všetok nábytok a spotrebiče, okrem elektroniky, v ňom
plánoval majiteľ ponechať. Pre mňa by to znamenalo, že sa môžem rovno
nasťahovať. Nemala som ambíciu hrať sa na interiérového dizajnéra a zariaďovať
byť od podlahy. Na to mi chýbala energia aj financie. Byt mal dve izby,
samostatnú kuchyňu a veľkú kúpeľňu. Dispozične bol dokonalý. Jedinou nevýhodou
bolo, že sa nachádzal na treťom poschodí bez výťahu. Snažila som sa nevnímať to
ako problém, aj keď som si nevedela predstaviť, ako by som vynášala dve spiace
deti z auta na tretie poschodie.
Ďalším miernym defektom tohto inak
dokonalého bývania bol samotný pán z realitnej kancelárie. Býval totiž v dome oproti
a odhodlal sa, že mi okrem bývania zariadi celú budúcnosť. Nie, neboli v tom
žiadne postranné úmysly. Bol šťastne ženatý. Jednoducho to bol typ, ktorý sa
rád vyťahuje, všetko pozná a zariadi. Hneď v úvode ma oboznámil s tým, že mi ukáže tajné ihrisko medzi
domami. Moje deti sa tu budú spoločne hrávať s jeho deťmi. Hovoril o ňom ako o
architektonickom projekte roku 2017.
Bola som veľmi zvedavá na tie futuristické hojdačky a preliezačky.
Namiesto toho sa medzi domami nachádzalo úplne štandardné betónové ihrisko z
čias komunizmu.
Položil mi vedomostnú otázku: „Viete, ako
spoznáte naozaj kvalitné hojdačky?“
„Ako?“ reagovala som z povinnosti.
„Nedajú sa ukradnúť.“
Zrakom som zhodnotila, o čom hovorí. Áno,
konkrétne tieto vážia aspoň tonu, určite by ich nikto neodniesol.
Realiťák ma ubezpečil, že ak budem mať
akýkoľvek problém z výnosom nábytku na tretie poschodie, všetko zariadi.
Dokonca aj prácu mi vie ponúknuť. Už dávno potreboval realitnú maklérku do
firmy. Bol ochotný odpovedať mi na akúkoľvek otázku. Žiadna prekážka preňho
nebola nezdolateľná. Stihol mi dokonca ukázať aj vlastný byt na snímkach v
mobile. Ako sa dalo čakať, bol zariadený dokonale. Ku koncu obhliadky som
nadobudla pocit, že tento realitný maklér, presnejšie, majiteľ realitnej
kancelárie, je poloboh.
„My nie sme hocaká realitka. Sme Royal
Real,“ vysvetlil mi a mne bolo jasné, že ak sa sem raz nasťahujem, nápomocného
suseda sa nikdy nezbavím. Chcela som mu navrhnúť slogan pre jeho firmu, ktorý
by mohol znieť: Royal Real. Zariadime vám
život.
Moje obavy zahnal Mário ešte v ten večer.
Nič nemusím unáhlene kupovať. Odíde bývať do prenájmu. Postavil ma pred hotovú
vec. Samozrejme nespomenul, že tam nebude bývať sám, ale s milenkou. Celý čas
sa vlastne tváril, akoby Júlia neexistovala. Aha, zabudla som, veď ona nie je
príčina rozvodu, ale dôsledok. Je celkom zbytočné sa ňou zaoberať.
Nevyjadril sa presne, kedy sa odsťahuje.
Nájomnú zmluvu podpísal už pred pár dňami, ale nevyzeralo to, že by sa chystal
vyniesť svoje osobné veci z bytu. Onedlho som pochopila, ako si to celé
predstavuje. Bude naďalej bývať s nami a domov si bude chodiť, kedy sa mu
zachce. A vždy večer, keď deti zaspia, zmizne ako para do prenajatého bytu. Tam
naňho bude čakať jeho roztúžená dengľavá Júlia.
Považovala som to celé za nezmysel.
Nehovoriac o tom, že to bol zároveň pekný podvod. Platí šesťstopäťdesiat eur
mesačne za prenájom bytu, v ktorom býva akurát tak jeho frajerka. On doň chodí
len prespávať. Ja mám každú noc na starosti deti, zato však nemám ani štipku
súkromia. Mário si robí z bytu holubník. Ak by som sa rozhodla priviesť si sem
milenca, môže ma pristihnúť priamo pri čine. Vlastne môžem byť rada, že ma tu
nechal bývať. Je to tu celé jeho. Ja som neprispela ničím.
Dobre som vedela, čo ho viedlo k takémuto
absurdnému riešeniu. Pred súdom bude môcť zdokladovať, ako viac nežijeme v
spoločnej domácnosti. A tiež som nadobudla podozrenie, že to urobil kvôli Júlii.
Určite jej vypršala nájomná zmluva v pôvodnom zdieľanom kamrlíku a nemala kam
ísť.
Čím viac som sa mlčky prizerala tejto
nepochopiteľnej situácii, tým viac mi dochádzalo, že si nepomôžem. A to sa mi
vôbec, ale ani trošku nepáčilo.
Veď ja s tebou nakoniec vybabrem, pomyslela
som si a začala som v hlave spriadať plán. Musím konať tak, aby som bola s
výsledkom spokojná. To znamená, ako mne najlepšie vyhovuje.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára