Orlando Figes - Listy z gulagu

Pre všetkých milovníkov vojnových románov si vydavateľstvo Motýľ pripravilo skutočnú lahôdku.

Začítajte sa do skutočného príbehu o láske a živote v gulagu.

Titul vychádza 23. októbra.

Hrdinský príbeh a nefalšovaný pohľad do jedného zo Stalinových najznámejších pracovných táborov založený na listoch pašovaných do Gulagu a von z neho.

„Šiel som po listy pre našich kamarátov a nedalo mi necítiť aspoň malú závisť, hoci som pre seba skutočne nič neočakával. A odrazu... moje meno napísané tvojím rukopisom.“

V roku 1946, po piatich rokoch vo väzení – najprv ako sovietsky vojnový zajatec v nacistických táboroch a neskôr ako falošne obvinený z vlastizrady v arktickom gulagu – dostáva dvadsaťdeväťročný Lev Mishchenko nečakaný list od svojej lásky Sveti, hoci už

ani nedúfal, že by mohla byť nažive. Akoby zázrakom si Lev a Sveťa vymenia počas nasledujúcich ôsmich rokov viac ako 1 500 správ. Ich nedávno objavený príbeh je zatiaľ jediným známym záznamom z reálneho miesta a času Stalinovho gulagu, nesprostredkovaný a necenzurovaný.

Autor Orlando Figes čerpá z korešpondencie Leva a Sveti, ako aj z archívov KGB a nedávnych rozhovorov, aby svetu dôveryhodne vykreslil tento jedinečný príbeh.

Úryvok:

 Je pochopiteľné, prečo Anton Frantcevič* minulý rok povedal svojej manželke, že keby prišla aj napriek jeho naliehaniu, aby zostala doma, ani by sa s ňou neprišiel stretnúť. Boh s nimi; nechajme tú tému na lepšie časy. Lev bol taký malomyseľný a tak veľmi Sveťu odrádzal od jej plánov navštíviť ho, že to takmer vyzeralo, akoby sa ju bál vidieť. Možno vyslovil vlastné obavy, keď sa jej predtým pýtal, či by stretnutie len nezhoršilo bolesť z odlúčenia namiesto toho, aby jej prinieslo radosť. Zatiaľ čo Leva deprimoval zážitok Litvinenkovcov, Sveti dodávala odvahu ďalšia návštevníčka Pečory. Matka Gleba Vasiľeva, Natália Arkadievna, mala ísť uprostred júna na druhú návštevu za svojím synom. Na predchádzajúcej návšteve v roku 1946 sa jej podarilo stráviť niekoľko nemonitorovaných hodín so synom, ako Lev písal 1. marca v liste Sveti. Natália Arkadievna verila, že sa jej podarí tento úspech zopakovať. Pred odchodom do Pečory šla za Levovou tetou Oľgou, ktorá zvažovala, že sa vydá na cestu s ňou, ale napokon – na Levovu úľavu, ju od toho plánu odradil lekár (nechcela, aby o tom Sveťa povedala Levovi). Oľga niekoľko týždňov vravela Sveti o plánovanej ceste. Sveťa s Levom súhlasila, že je bláznivé myslieť si, že Oľga by zvládla takú dlhú cestu – bola to žena, ktorá mala problém prejsť na druhý koniec Moskvy metrom –, no podľa nej bolo múdre pripojiť sa k „skúsenej cestovateľke“, akou bola Natália Arkadievna. Kým sa Glebova matka pripravila na cestu, Sveťa sa toľko napočúvala o plánoch na návštevu od Oľgy, že sa v nej mimovoľne prebudilo radostné očakávanie: niekto, koho poznala – aj keď nepriamo –, sa čoskoro stretne s Levom. * 

Sveťa po Levovi túžila. Cez víkend 7. – 8. júna mu napísala list, ktorý mu mala dať do vlastných rúk Glebova matka. Začala písať v sobotu…

 Levi, Glebova matka navštívila O. B. (tetu Oľgu) a povedala, že v  stredu odchádza do Pečory. Teraz ani neviem, čo by som Ti mala napísať. Že mi chýbaš? Lenže to Ty vieš. Mám pocit, že stojím mimo času, že čakám na začiatok svojho života, akoby to bola len dočasná prestávka. Nech robím čokoľvek, pripadá mi to len ako prešľapovanie na mieste. Zabíjanie času. Viem, že to nie je dobré. Vedomá alebo ľahostajná pasivita nie sú hodné silného človeka. Je to aj fatálna chyba, lebo nikdy nevrátiš stratený čas. Musím žiť, nielen čakať. Lebo keď sa čakanie skončí, môžem sa ocitnúť v situácii, že nám nebudem vedieť vybudovať spoločný život. Vždy som sa toho obávala – že láska nestačí. Človek musí byť schopný milovať, ale aj žiť spolu a žiť v tomto svete, ktorý pravdepodobne navždy zostane krutý. No zdá sa mi, že napriek plynutiu času nie som ani silnejšia, ani inteligentnejšia. Aspoň sa menej trápim takými vecami, ako sú vlastná hlúposť alebo úprimnosť k ľuďom, ktorých ľúbim, nech sú odo mňa akokoľvek ďaleko – v minulosti som kvôli tomu trápila seba aj iných (aj Ty si tým trpel). Pre podobné hlúposti som už stratila príliš veľa H2 O. Myslím si, že nie som silná, keď musím čakať alebo keď som nahnevaná. Práve preto teraz nemám pocit, že stojím pevne na vlastných nohách. Potrebujem sa o Teba oprieť – v dobrom aj v zlom. Musíme sa cez to dostať spoločne, chodievať ruka v ruke tak ako kedysi – hoci si myslím, že vtedy som sa o Teba neopierala. Nevisela som Ti na ruke. Mám pravdu? Nie je odo mňa pekné písať takto, žiadať od Teba niečo, čo mi nemôžeš dať, čo Ti len môže priniesť bolesť. Lenže som unavená a nielen dnes, ale celkovo. Potrebujem „oporu“, aj keby to malo byť len prostredníctvom listov (ktoré sú konverzáciou medzi nami). Nesmieš sa však trápiť, Levi. V konečnom dôsledku sme šťastnejší než mnohí iní – šťastnejší ako tí, ktorí vôbec nepoznajú lásku alebo ktorí ju nevedia nájsť. Dúfam, že to dáva zmysel. Keď som unavená, som pichľavá, „zvnútra neoholená“, ako vraví Irina (Krauze), a vtedy sa neviem oprieť o ľudí, ktorí sú mi blízki. Neviem, čo od nich chcem. Nejde o to, že čakám ich pochopenie alebo to, aby niečo urobili, iba že sama neviem, čo od nich chcem. Zostávam ticho, ale aktívne ticho, čo znamená, že sa stiahnem do seba. Po tieto dni navštevujem dokonca aj Šurku (Alexandru Černomordikovú) len dvakrát týždenne a Irina sa urazila, lebo som za ňou túto nedeľu neprišla (odpustila mi, lebo som povedala, že som bola vyčerpaná). Predvčerom to bolo ešte horšie, lebo sa ma na Teba pýtala a ja som len potriasla hlavou. Včera po koncerte to tiež nebolo lepšie, to som od všetkých utiekla. Tak vidíš, viem byť aj bezohľadná a zlá a hoci to chápem a uvedomujem si to, neviem, ako to napraviť. Preto sa bojím, že jedného dňa, keď sa budem cítiť zle (možno len z vyčerpania), nepoviem Ti to, len niečo odvrknem a  stiahnem sa do seba. Ak sa to stane, Ľovka, musíš vedieť, že sa na Teba nehnevám. Neklesaj na duši a netráp sa, len počkaj, kým si poriadne neoddýchnem. Sľúbiš mi to? To, čo som napísala, neznie nijako zvlášť múdro, ale zase nechcem, aby si o mne mal prehnane dobrú mienku (trochu môžeš). Teraz idem do postele, Levi, kým nenapíšem ďalšie nezmysly. Dobrá správa je, že hoci som pred písaním trochu plakala, teraz dokončujem list a  prisahám, že mám úsmev na tvári, môj drahý, ľúbezný Levi.

Bolo to po prvý raz, čo Sveťa načrtla tému svojej depresie, aj keď ju tak nenazvala. Vedela svoje symptómy dostatočne presne vyjadriť – tendenciu „odseknúť a  stiahnuť sa“ –, ale nevedela ich pomenovať. V Sovietskom zväze, „najšťastnejšej krajine na svete“, sa o depresii nediskutovalo a verejnosť o nej nevedela. Nasledujúce ráno pokračovala v liste…

Ohľadom mojej cesty za Tebou, Levi: robí mi veľké starosti, že neviem, kam mám ísť a na koho sa obrátiť. Povedal by si Glebovi, aby požiadal svoju mamu, nech sa so mnou spojí, keď sa vráti (teda nech sa spojí najprv so mnou, nie s O. B. [tetou Oľgou], za ktorou aj tak pôjde)? Mala by sa vrátiť niekedy začiatkom alebo uprostred júla. Ak to bude potrebné, mohla by som sa s ňou stretnúť aj mimo mesta, hoci teraz nemám dovolené odchádzať. Nechcem žiadať o dovolenku v júli (prinajmenšom v prvej polovici nie), lebo sa musím emocionálne a finančne pripraviť na cestu a pokúsiť sa získať povolenie. Glebova mama síce vraví, že to nie je nutné, ale veľmi by ma to upokojilo. Žiadosť každopádne nemôže uškodiť. Čo sa týka toho, ako dlho celý proces potrvá, to neviem. Keď sa tu zdržím, je možné, že aj Michail Alexandrovič (Cydzik, Svetlanin šéf) bude chcieť ísť na dovolenku. V tom prípade by som musela počkať na jeho návrat, až potom ísť sama. Takže nepočítaj s tým, že prídem skoro.