Marta Fartelová nie je slovenskej verejnosti neznáma. Na svojom konte má trinásť kníh.Teraz však zalovila v inom revíri a vy sa môžete tešiť na výnimočný príbeh židovského chlapca.
Ak obľubujete romány z obdobia druhej svetovej vojny tak Chlapec bez mena nesmie chýbať vo vašej knižnici.
Strach o vlastný život, neľudské podmienky v koncentračnom tábore, strata dôstojnosti, ale aj nádej na lepší život, dramatické situácie a snaha o záchranu života, cesta za slobodou...
Titul vychádza 15. októbra.
Výnimočný príbeh židovského chlapca z Bratislavy
inšpirovaný skutočnými spomienkami starého muža, ktoré boli zamknuté v tajných
zákutiach jeho pamäte viac ako sedemdesiat rokov.
... až neskôr som si uvedomil, že keď som mamu videl
zahnúť za roh dlhej chodby a keď som posledný raz sledoval jej zvesené a plačom
otriasajúce sa plecia, bol to posledný pohľad na dlhý a neurčitý čas...
Malý David
so svojimi rodičmi len o vlások unikne transportu do koncentračného tábora. Po
tom, čo jeho otec zahynie pri pokuse nájsť im nový bezpečný domov vo
Švajčiarsku, sa vydajú s mamou na nebezpečný útek cez hranicu do Budapešti,
dúfajúc, že im pomôže bohatý strýko. Keď sa im aj ten otočí chrbtom, zostáva im
jediný spôsob, ako si zachrániť holý život,
a to ich
vzájomné odlúčenie.
David
najprv putuje do opatery k starej žene, ale tá ho zo strachu vyženie. Ťažko
chorý Dávid sa nakoniec dostane do sirotinca a o svojej mame nepočuje viac ako
dva roky. Keď sa napokon ocitá v osvienčimskom pekle, má pocit, že všetka ich
snaha o záchranu života bola zbytočná a vzájomné odlúčenie úplne
nezmyselné.
... v tých časoch vyplávali na povrch skutočné
charaktery ľudí. Vtedy sa rodili
hrdinovia, no tiež sa
ukazovali zbabelci a sebci...
Úryvok:
7. kapitola
Bratislava –
Budapešť október 1942
Štátne bezpečnostné orgány môžu kedykoľvek
previesť u Židov osobnú prehliadku, a to aj bez písomného príkazu
úradu alebo súdu. (Hlava VII, § 25 nariadenia zo dňa 9. septembra 1941
o právnom postavení Židov, tzv. „Židovský kódex“) Štefan nás odviezol pár
kilometrov na hranicu a tam sa s nami rozlúčil. Mali sme šťastie,
nikto nás nezastavil. Do Budapešti sme nemohli ísť hlavnými cestami a už
vôbec nie vlakom. Museli sme sa vyhnúť hraničným priechodom a všetkým
miestam, kde by sme sa museli legitimovať. Štefan nám odporučil „zelenú
hranicu“. Rozľahlé lužné lesy okolo mŕtveho ramena Dunaja poskytovali možnosť
ukryť sa a bez kontroly prejsť do Maďarska. Mama verila, že sa nám to
podarí. „Zvládneme to,“ povedala Štefanovi, no znelo to skôr, akoby upokojovala
samu seba. Natiahla ruku k Štefanovi. Ten ju ignoroval, namiesto toho mamu
objal a mňa zdvihol do náručia. „Dávaj pozor na mamu, synak,“ riekol.
Prikývol som. Pripomenulo mi to otcove slová. 57 Bez slova sme kráčali
s mamou vedľa seba, priamo cez polia sme zamierili k blízkemu lesíku.
Pod nohami nám šuchotala tráva a čerstvo napadané lístie. Kráčali sme
mlčky, mama zvierala v rukách mapku a počmáraný papier, občas sa do
nich pozrela a potom sa so strachom poobzerala okolo seba. Vystrašene som
sa rozhliadol a ani mamin váhavý krok mi nedodával istotu. Chytil som ju
za ruku, no nestisla mi prsty. Dlaň mala mokrú a prsty chabo ovisnuté. No
ja som sa jej aj tak držal. Kráčali sme asi hodinu, pod nohami nám šuchotali
listy a praskali konáriky. Na október bolo ešte pomerne teplo a les
krásne voňal. Lístím a vlhkou zeminou. Keby sme neboli na tomto území
ilegálne, bol by to krásny výlet. No strach nám nedovoľoval vychutnať si krásne
farby, vône a zvuky. Neustále sme sa obzerali. Každý neznámy zvuk, každé
zapraskanie konárika spôsobilo, že sa nám rozbúchalo srdce a zrýchlil
dych. Cítil som, ako sa mame potí dlaň a ako jej občas pri hlasnejšom
zvuku myklo celým telom. „Stojte!“ začuli sme zrazu. Obaja sme zostali ako
skamenení. Mama pustila moju ruku a pomaly zdvihla tie svoje nad hlavu. Ja
som len mlčky stál vedľa nej a ruky som mal spustené. Nevedeli sme, kto na
nás zavolal, prišlo to spoza nášho chrbta. Neotočil som sa a ani mama nie.
Podľa praskajúcich konárikov sme vedeli, že kroky prichádzali spoza nás.
„Otočte sa!“ zaznel príkaz. Pomaly sme sa otočili a pred sebou sme
uvideli muža v žandárskej uniforme. Videl som, ako sa mame roztriasli
nohy. „Kam idete?“ spýtal sa žandár prísnym hlasom. Mama zaváhala, napokon
skoro nečujne zašepkala: „Do Budapešti.“ 58 Muž si povzdychol. „Peši?“ spýtal
sa. Mama prikývla. „Prečo nejdete vlakom?“ „Nemáme peniaze,“ odvetila mama
pohotovo. Rozmýšľal som, či mala túto odpoveď pripravenú, alebo jej napadla
spontánne. Muž si nás prezeral a videl som, že nám neverí. Boli sme
oblečení jednoducho a mali sme len dva malé batohy, ale bolo vidieť, že
nie sme žiadni otrhanci ani úplná bedač. Nevyzerali sme, že by sme si nemohli
dovoliť cestu vlakom aspoň v tretej triede. Bolo mu jasné, že za tým musí
byť jedine to, že nemáme v poriadku doklady. „Kde máš muža?“ neprestával
nás spovedať žandár. „Zomrel,“ odpovedala tentoraz pravdivo, aj keď
nevysvetľovala dôvody jeho smrti. „A my ideme za mojou rodinou do
Budapešti.“ Žandár prikývol. Zdalo sa, že osud vdovy v ňom vzbudil súcit.
„Pustím vás,“ povedal napokon a ja som počul, ako mame od úľavy vyšiel
z pľúc hlboký výdych. „Ďakujem,“ zaševelila. Muž prikývol. „Buďte radi, že
ste sa nestretli s gardistami,“ povedal. „Tí by nemali s vami žiadne
zľutovanie. Zbili by vás a vôbec by ich nezaujímalo, že majú pred sebou
ženu a dieťa. Židia sú pre nich menej ako psy.“ Počul som, ako mama
preglgla. Žandár nebol evidentne hlúpy, bolo mu jasné, prečo utekáme. No bol
zároveň aj súcitný, pretože sa rozhodol riskovať a nechať nás ísť aj napriek
tomu, že za to mohol byť veľmi prísne potrestaný. „Asi po päťsto metroch
narazíte na úzku cestičku. Držte sa jej, ale nechoďte po nej, kráčajte
rovnobežne s ňou lesom. Dávajte si pozor na maďarské pohraničné stráže,
rovno strieľajú. A neutekajte! Radšej zastaňte, možno budete 59 mať
šťastie... Ako so mnou...“ neusmial sa, len na nás súcitne pozrel.
„A teraz už choďte! Veľa šťastia,“ dodal. „Ďakujem,“ zopakovala mama,
chytila ma za ruku a pomaly sme sa vybrali smerom, ktorý nám ukázal. Mama
sa neobzrela, no mne to nedalo. Keď som sa otočil, videl som, že žandár tam
stojí a pozerá na nás. Kývol mi. „David, poď!“ potiahla ma mama nervózne
za ruku. Vykročil som, no aj tak som stihol medzitým priateľskému žandárovi
zamávať. Tak, aby to mama nevidela. Držali sme sa žandárových pokynov a po
niekoľkých sto metroch sme skutočne narazili na poľnú cestičku. Kľukatila sa
pomedzi vysoké stromy a lákala nás, aby sme po nej vykročili. Boli na nej
vyjazdené koľaje a v strede sa tiahol porast suchej trávy. Boleli nás
nohy a obaja sme si predstavovali, aká by bola chôdza po nej pohodlná.
„Pôjdeme cez les,“ navrhla mama odhodlane. Prikývol som. Strach
z maďarských pohraničníkov, hrozba, že by na nás mohli strieľať alebo nás
vrátiť na Slovensko, bola väčšia ako pálčivá bolesť v nohách. Vošli sme do
lesa a predierali sa cez pomerne hustý porast, snažiac sa nestratiť
z dohľadu lesnú cestičku. Keďže bol slnečný deň, nebolo to ťažké. Slnko
totiž osvetľovalo pás lesa, kde nerástli stromy, a tak sme sa len
jednoducho držali slnečných lúčov prenikajúcich cez húštinu. „Pst,“ zdrapla ma
mama za ruku a prinútila zastaviť. Spýtavo som sa na ňu pozrel. Mlčala,
výstražne si priložila prst na ústa a načúvala zvukom lesa. Stáli sme ako
prikovaní, zvuk vetvičiek a konárikov praskajúcich pod našimi nohami
ustal, iba sme počúvali. Z diaľky k nám skutočne doliehali zvuky,
ktoré sa mohli podobať na ľudskú reč. Nebol som si istý. Pozrel som na mamu. Aj
ona ostražito počúvala.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára