Je autorkou deviatich úspešných kníh. Jej knihy sú ľahko rozpoznateľné, pretože má svojský štýl a do každého románu pridáva niečo tajomné a mrazivé.Andrea Rimová vás aj tento rok prekvapí novým
titulom Tajomná chodba. Verní čitatelia sa môžu opäť tešiť na temnú romantiku, napätie, ale i lásku.
Čo sa stane, ak vyjde na povrch dlho utajovaná pravda?
Ako silno dokáže zasiahnuť minulosť do ich životov?
Hra o život sa práve začína.
Už 5.novembra sa môžete začítať do Chodby hrôzy.
Nečakané stretnutie s dávnou kamarátkou prinesie Saši pozitívnu vlnu zmien a jej sny sú na dosah. Úprimné priateľstvo, skvelý muž a vyhliadky na spoločnú budúcnosť...
Keď Saša
pri maminom hrobe natrafí na záhadného Hansa, prebudí sa v nej zvedavosť.
Bola to naozaj nehoda?
Aké tajomstvo ukrýva Hans dlhých tridsať rokov?
Ako to všetko súvisí s mužom, za ktorého sa plánuje
vydať?
Náhodná
návšteva u Hansa sa premení na nočnú moru. Chodba hrôzy sa stáva miestom, kde
sa platí za chyby a kde nie je čas na ľútosť či odpustenie. Iba na záchranu a
zúfalý boj o prežitie.
Úryvok:
„Saša, naozaj ma
napadol. Bol to skrat.“
„Poďme ho prezrieť,“ otočila som sa k dverám
a zistila som, že Hans leží na chodbe už celým telom.
„Musíme ho
vytiahnuť von. Je tam tma a nič neuvidíme.“ Urobila som pár krokov
a zbadala len jeho obrysy. Sadla som si k nemu a nahmatala som
hlavu.
„Hans, počujete ma?“ opýtala som sa. Priala som si iba, aby mi
odpovedal. Aby bol nažive. Aby sa toto všetko nikdy nestalo. Začula som tichý
šepot. Sklonila som sa nižšie, aby som lepšie počula, no okrem tlkotu môjho
srdca som nezaznamenala žiaden zvuk.
„Hans, odpovedzte! Vnímate ma?“ zopakovala
som výzvu.
„Uteč!“ vyjachtal zo seba. Zohla som sa ešte bližšie k miestu,
odkiaľ vychádzal šepot.
„Hans! Hovorte so mnou!“
„Kde trčíš? Poď mi s ním
pomôcť! Musíme ho vytiahnuť von! Chytíš ho za nohy!“ plakala som. Tušila som
najhoršie. Hans zomieral… Namiesto odpovede som začula štrnganie, ktoré som
nevedela identifikovať. Pokúšala som sa vstať, ale nešlo to tak rýchlo, ako by
som si priala. Bolela ma hlava a rameno a držala som aj Hansa. Kým
som sa postavila na nohy, v matnom svetle prenikajúcom z prednej izby
som zbadala postavu. Nešla mi na pomoc. Prudkým pohybom ruky silno tresla
dverami, a kým som sa stihla
spamätať, v zámku sa roztancoval kľúč, ktorý spravil z tohto miesta
chodbu hrôzy. Som tu zavretá! Toto nemôže byť pravda. Určite je to výplod mojej
fantázie. Prekrížila som si ruky cez prsia a oprela sa o studenú
stenu. Mala som pocit, že činnosť môjho mozgu bola pozastavená. Nebola som
schopná pohnúť sa, ba ani premýšľať nad tým, čo bude ďalej. Dýchaj zhlboka.
Upokoj sa. Nádych, výdych. Nádych, výdych. Napočítaj do desať. Jeden… nádych
a výdych. Dva… nádych a výdych. Tri… nádych a výdych.
„Saša!“
začula som krik. Prestala som počítať a rozbehla som sa k dverám,
spoza ktorých prichádzal ten hlas. Zabudla som, že na zemi leží Hans, a
potkla som sa oňho. Spadla som a pristála som tvárou v niečom vlhkom.
Muž vydal žalostný vzlyk. Nahmatala som stenu, oprela som sa o ňu
a vstala som. Nohou som preskúmala povrch, na ktorý som sa chystala
vstúpiť. Dotkla som sa dverí a rukou som hľadala kľučku. Keď som ju už
pevne držala, začula som z prednej izby hlasný rehot. Stlačila som kľučku,
no bolo zamknuté.
„Otvor!“ zvolala som. Počula som približujúce sa kroky
a smiech ustal.
„Nemôžem.“ Začala som zúrivo búšiť na dvere. „Prečo to
robíš? Okamžite otvor tie
dvere. Hans potrebuje pomoc, inak zomrie!“
„O to práve
ide. Nech zdochne a mne sa bude žiť ľahšie!“ ozvalo sa z izby.
„Prestaň. Je to vážne! Chceš mať na svedomí jeho život?“ opätovne som búšila do
dverí, až ma rozboleli ruky. „Vieš čo, moja milá? Aj teba mám už plné zuby,
takže je dobre, že ste tam spolu zavretí. Aspoň sa vás zbavím jediným šupom.“
Čas plynul na chodbe hrôzy odlišne ako tam za dverami. Ako by som stručne
opísala svoje pocity v tmavej cele? Sucho v ústach. Stiahnuté hrdlo.
Zrýchlený tep. Hlasné dýchanie. Mokré líca. Biele hánky. Červené oči. Čierne
myšlienky. To som teda dopadla.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára