Roderik Haydon - Šaman od jazera Wakante

Predstavujem vám novinku z pera Roderika Haydona Šaman od jazera Wakante.
Autor píše pod pseudonymom a knižka sa zrodila vo vydavateľstve Art Floyd.

Možno si myslíte, že autor zasadil dej do primitívneho pralesa, čomu nasvedčuje aj názov románu, no nedajte sa zmiasť.
Ak máte radi trilery s mystikou a vkusne vloženou erotikou a láskou, tak tento román vás nesklame.
Pripravte sa na poriadnu dávku napätia, dobrodružstiev a nečakaných rozuzlení.
Množstvo akcie a prekvapivých zvratov, ktoré sú zahalené rúškom mysterióznych tajomstiev vás nenechajú chladnými.
Dej sa odohráva na rozličných miestach. Navštívite New York a Nemecko, prenesiete sa do Brazílie, či na nádherný ostrov v Karibiku a dokonca spoznáte aj temné zákutia pralesa.


John Walden- mladý úspešný a ctižiadostivý podnikateľ, pre ktorého je práca zároveň záľubou,si užíva život plnými dúškami.
Po rodinnej tragédii sa mu dostane do rúk tridsať rokov schovávaný dokument. Informácie nachádzajúce sa v ňom s ním hlboko otrasú. Čoskoro však utŕži ďalšiu ranu. Spočiatku banálne vyzerajúce zranenie spôsobí ešte väčší chaos. John sa stáva štvancom, stráca istotu a začína pochybovať sám o sebe. Strach,napätie a zmätok... Nevidí jedinú možnosť riešenia. Do deja vstupujú nové okolnosti, ďalšie komplikácie, pribúdajú nešťastia a úmrtia. Nájde východisko z tejto bezvýchodiskovej situácie, či tomu všetkému podľahne?


Úryvok:

John pozorne sledoval okolie, premeriaval pohľadom ľudí, všímal si autá. Nedôveroval už nikomu a ničomu a New York od istého času vôbec neobľuboval. Zaliezol do baru U DIVOKÉHO ŠAKALA, požiadal o kávu a vybral si akúsi minútku z ponuky jedál. Zdalo sa, že konečne skončil s kariérou tuláka. Musel byť ale nanajvýš opatrný, veď už dva ľudské životy vyhasli len a jedine kvôli nemu. Vedľa pri stole sa dvaja chlapíci zhovárali o akejsi ceckatej pipke z reklamy, zaodetej iba miniatúrnym pásikom bikín sotva zahaľujúcim ohanbie, s vytrčenými umelými prsiami veľkosti menšej lopty a voľajako zvláštne na neho zazerali. Radšej sklonil hlavu a odjedal z taniera. V zapnutej televízii práve začala ktovie koľká epizóda z nekonečného seriálu PRIATELIA. Tí dvaja vedľa neho, pohrúžení do deja so záujmom sledovali vtipné dialógy. Dojedol a zaplatil. Musel na toaletu.

Silný prúd moču, narážajúci na porcelánovú misu pisoáru, vydával charakteristický zvuk bežne počuteľný práve v tejto miestnosti. Bol zhruba v polovici, keď sa dnu ktosi dotrepal a chvatom rozopínal nohavice.

   „Doriti asi sa poštím,“ horekoval, keď sa mu nedarilo rozopnúť zaseknutý zips.

Vzápätí, hneď  z vedľajšej nádoby zaznel takmer identický zvuk. Muž si s výraznou úľavou vydýchol. Takmer v okamihu vydýchnutia ho naplo, potom ešte raz a hodil šabľu. Johna ovládol nepríjemný pocit, zhnusením mu stiahlo tvár a aj napriek tomu, že ešte nebol hotový, ukončil to a okamžite vypadol.

   „Teraz nie,“ zašomral, keď mu vstúpil do cesty voľajaký trubiroh, mávajúc mu výtlačkom novín popred oči. „Choď s tým do psej matere.“

Ten zostal zarazene civieť, no John pachtil preč. Hlavu mu išlo rozpučiť bolesťou, ktorá sa ustavične stupňovala, spôsobujúc nezvládnuteľné podráždenie. Smerujúc do stanice metra bral schody po dvoch, či troch. Musel vynaložiť priam sizyfovské úsilie a silou vlastnej vôle odolával, bojujúc s démonom v mozgu. Takmer podľahol narastajúcemu pokušeniu, tresnúť hlavou o stenu a sledovať ako huspeninovo-rôsolovitá hmota vyteká von, vyplavujúc tú poondiatu bolesť preč, ďaleko, až na druhú stranu zemegule. Nebol schopný logicky uvažovať, nedokázal ani kráčať, nezvládal vôbec nič a tak iba klesol na lavičku s hlavou v dlaniach. Strácal orientáciu, všetko vôkol neho sa točilo. Mal pocit, že už dobrú polhodinu krúži na kolotoči. Privrel oči a zadržal dych, aby tentoraz nehodil šabľu on.

   Hneď nato všetko zmizlo. Rozhádzaná myseľ znovu fungovala v štandardnom režime.

Zostával sedieť, zhlboka dýchajúc. Stratený v dave ľudí, zrazu spozornel. Vnímal, cítil, či registroval, ani sám nevedel ako to pomenovať, jednoznačne vedel, že ho voľakto pozoroval. Úplne rovnaký pocit, ako keď podvedomie zachytí za vašim chrbtom cudzí pohľad. Tentoraz vnemy prichádzali sprava, zľava i spredu. Opatrne vstal a pozerajúc pred seba takmer v sekunde ošedivel. Plavovlasý Škandinávec, ten zasran s napnutou pleťou. Teraz už vedeli jeden o druhom. Vľavo ani vpravo pozerať nemusel, s určitosťou sa tam nachádzali kumpáni toho, ktorému práve hľadel do očí. Mozog spracúvajúci milióny informácií velil jediné: Čo najskôr zmizni.

   Pud sebazáchovy prinútil nohy k behu. Vyrazil rýchlosťou dostihového koňa a vbehol do otvorených dverí pristavenej vlakovej súpravy. Prudko dýchajúc znervóznel. Tí traja sú vo vagóne, vravel si, nevediac akým záhadným spôsobom dospel k tomuto záveru, no bol si týmto faktom jednoznačne istý. Tesne pred zatvorením dverí vyskočil von. Pozerajúc do okien sa škodoradostne pousmial a zdvihol vztýčený prostredník. Trojica zostala uväznená v podzemnom dopravnom prostriedku. Spokojný nastúpil do súpravy idúcej opačným smerom.

   S úľavou zastavil taxík a pre vlastné uspokojenie niekoľkokrát prestúpil. Istota je guľomet, ako zapotila stará babuška v ruskom filme, keď vytiahla spod sukne samopal kalašnikov.