Adriana Krištofíková - Láska, salsa a mojito

Adriana Krištofíková nie je pre čitateľskú verejnosť neznámy pojem.
Predstavujem Vám v poradí siedmu autorkinu knihu s letným názvom Láska, salsa a mojito.
 Aj keď sa nám leto pomaly končí, vy sa môžete do exotickej krajiny preniesť už 2. októbra.
 Zröntgenujte exkluzívnu ukážku a spolu s hrdinami príbehu si užite horúce slnko, neviazanú lásku a nevšedné zážitky.
 Autorka mi prezradila zákulisné pozadie románu. Ste zvedaví? Tak čítajte ďalej!

V jednej kapitole  hlavná postava - Andy žartuje, aby mu kolegyňa priviezla z návštevy v Marseille namiesto suveníru - sadrového námorníka- dievča, ktoré sa mu páči. Na jeho prekvapenie svoj sľub dodržala a skutočne mu na druhý deň pri dverách zazvonila jeho milovaná. Aj toto je reálna story Andreinej kamarátky. Zábavná, aj obdivuhodná. Nehrajte sa so slovíčkami, chlapi, my ženy vás berieme vážne! :-)   

 Z „prvej ruky“ mám aj informácie o mentalite obyvateľov Bernu, o ktorých autorkin známy tvrdí, že sa dá medzi nich ľahšie zapadnúť, ak sa stanete členom nejakého miestneho spolku, futbalového mužstva, a podobne. Stať sa jedným z nich je údajne tvrdý oriešok. Je to veľké mesto s dedinskými maniermi.   

V knihe sa spomína pokus o únos v Caracase. Adriane ho opísala jej kamarátka, ktorá ho zažila na vlastnej koži. Kvôli vysokej kriminalite tam býva v dome s pokročilým zabezpečovacím systémom.


Cestovateľský príbeh dvoch ľudí, ktorí sú si súdení.

Mali by ste odvahu náhle meniť smer svojho života? Dať výpoveď z jedného dňa na druhý, zobrať všetky úspory a odísť na druhý koniec sveta?
Vedec Andy má práce až po uši, je osamelý a jeho život nemá žiadnu iskru. Všetko sa zmení, keď konečne stretne ženu svojho života - študentku Prune. Hodí všetko za hlavu a rozhodne sa s ňou odcestovať do exotickej Venezuely. Zázračné dni plné slnka, nevšedných zážitkov a kontrastov neznámej krajiny, preruší lákavá pracovná ponuka zo Švajčiarska. Návrat do pohodlia domova a sveta, ktorý je na míle vzdialený od ich pôvodných predstáv o šťastí, sa ich vzťahu stane osudným. Napriek prekážkam sa Prune a Andy od seba nedokážu odpútať a po rokoch si opäť obúvajú túlavé topánky. Pred nimi je Kuba a Austrália, ale najmä tá najdobrodružnejšia cesta zo všetkých ciest: spoločný život.

  

Úryvok:

Kréta, Stalida 11. augusta 2011

Andy otvoril oči a chvíľu nimi krúžil po izbe. Šero úsvitu sa predieralo cez hrubé závesy a on vedel, že už nezaspí. Keď pred týždňom prileteli na Krétu, dušoval sa, že len čo vykukne slnko, pôjde si každý deň zaplávať do pokojného mora, pretože neskôr mu budú spenené vlnky špliechať do nosa, pláž bude preplnená a o pokoji bude môcť už iba snívať. Pokoj... Potreboval ho vôbec? Ešte pred týždňom netúžil po ničom inom, len vypadnúť z Bernu, zo studeného Švajčiarska, od kolegov, projektov, robotov a výpočtov. Lenže teraz si už nebol ničím istý. Mal pocit, že stačilo dovolenky, stačilo tohto hotela – dvojposchodových bungalovov zasadených do prekrásnej záhrady plnej pomarančovníkov a oleandrov. Aj výletov do Malie, kde s davmi turistov obdivoval vykopávky, kým sa Kristine vyprážala na slnku pri bazéne. Hoci bol koniec augusta, bolo pekelne horúco a počas dňa pofukoval teplý južný vietor, ktorý miestni volali africký fén.

Pozrel sa na druhú stranu postele. Kristine sotva počuteľne pochrapkávala, otočená chrbtom k nemu, nedbalo prikrytá paplónom. Kostnaté nahé plecia sa jej rytmicky dvíhali. Opatrne si sadol a vkĺzol do plážových šľapiek. Vzdychol si a chvíľu hľadal myšlienku, ktorou by sa mohol zaoberať. Nič. V hlave mal prázdno a v ústach sucho. Včera v bare to trochu prehnali, on pil ouzo, ona pina coladu. Vrátili sa neskoro po polnoci, potúžení alkoholom a rozpálení slnkom, a hneď divoko skočili do vychladnutej postele. Otočil sa a znova na ňu pozrel. Strapaté kučeravé vlasy farby vyblednutej slamy mala roztrúsené po vankúši. Obišiel ju a zahľadel sa jej do tváre. Vyžarovala pokoj, pokoru a spokojnosť, všetko, čo jemu chýbalo. Je milá a priateľská, žiadna krásavica, pomyslel si. Napokon teda skončí s ňou, veď čo už navyberá. Určite si po čase zvykne na jej zvláštny výraz tváre, ktorý mu pripomínal znechutenú rybu, jej pridlhý nos a plochý hrudník. Vlastne –už si pomaly zvyká...

Vie, po čom tajne prahne Kristine. Usadiť sa s ním, láskou jej života, žiť všedný život na predmestí v radovej zástavbe s ďalšími bezvýraznými susedmi, ktorí sa celé roky nepoznajú a sotva si kývnu na pozdrav. Všetko a všetci musia šliapať ako švajčiarske hodinky: tik-tak, ráno – večer, práca – rodina. Sneh treba odhŕňať o pol šiestej ráno, čo na tom, že je nedeľa a nikto nikam nejde? Beda ti, ak zabudneš vytriediť odpad a sused sa práve pozerá z okna! Kto nerecykluje, stáva sa nepriateľom číslo jeden a treba ho nahlásiť na polícii! Na každom kroku číhajú na nedisciplinovaných občanov pokuty, lebo život bez pevných pravidiel znamená chaos a ten predsa medzi nami nemá miesto!

Pomaly vstal a ticho podišiel k preskleným dverám vedúcim na malú terasu. Klimatizácia priadla, musel ich za sebou zatvoriť, keď chcel vyjsť von. Naskytol sa mu pohľad na šíre more a východ slnka. Prekrásny gýč. Opäť vzdychol a podvolil sa otázke, ktorá sa mu už dávnejšie chcela zavŕtať do duše. Je toto naozaj všetko?

O dva týždne bude mať tridsaťosem a Kristine mu chystá oslavu. Pozvala jeho najbližších kolegov, ktorí sa tvária ako kamaráti na život a na smrť, a zopár svojich priateliek – asistentiek vedúcich pracovníkov výskumného ústavu, kde obaja pracujú. Všetko ľudí, smerujúcich k magickému číslu štyridsať. Ešte pred pár rokmi mu bolo na hony vzdialené a smiešne. Starí štyridsiatnici. Začínajúce sa plešiny a okrúhle bruchá, ohnuté plecia, šediny. Podbradky a ďalekozrakosť. Vybavila sa mu párty v jednej z mníchovských historických pivární, kde sú na stenách erby a meče v plnej zbroji a čapujú tam pivo do litrákov. Celé prízemie bolo vyhradené pre oslavujúcich štyridsiatnikov. Hromadná oslava bola dobrým komerčným ťahom, podnik praskal vo švíkoch. Aj on sa tam ocitol, ani nevedel ako. Skrátka sa potuloval s bratmi po rodnom meste a skončili pri masívnom drevenom pulte pri krígli Bittburgera.

Zaprel sa rukami o zábradlie na terase a sklonil hlavu. Okom šibol po svojom pevnom vyšportovanom bruchu. Hoci bol menšieho vzrastu, nikdy netrpel komplexom Napoleona. Bol štíhly a proporčný. A napokon – mal tvár, na ktorú sa nezabúda. Veľké modré oči, hnedé vlasy s hustou ofinou, vysoké lícne kosti a plné pery. Rovný nos so širokými nozdrami, ktoré mu paradoxne neubrali na príťažlivosti, ba práve naopak. Dodávali mu výzor lovca, ktorý vetrí korisť. Tak mu to raz povedala Gudrun, jeho tínedžerská láska, staršia o dva roky, hviezda gymnázia a tá sa nikdy nemýlila.

Nasilu sa uškrnul a vyzrel z terasy na chodník. Nikde nebolo ani živej duše, len šum mora a spoza neho vystupujúca žeravá guľa.

Zdalo sa mu to alebo začul vibrujúci mobil? Pravú ruku rýchlo prestrčil cez presklené dvere a siahol po telefóne, ktorý poskakoval na stole pod oknom. Rýchlo ich za sebou zase zašuchol. Kristine sa trochu pomrvila a obrátila na druhý bok. Pozrel sa na displej. Na neznáme čísla zvyčajne nereaguje, ale aj tak nevedel, čo s načatým ránom. Do mora sa mu nechcelo, žalúdok ho neposlúchal a úzkosť, o ktorej si myslel, že ju nechal v Berne, sa zase hlásila o slovo.

„Baumann,“ predstavil sa neutrálne. Na druhej strane zaprašťalo.

„Haló?“ opýtal sa a prstom zašiel k červenej ikone, aby ukončil hovor.

„Andy?“ ozval sa tichý hlas.

„Haló? Kto je tam?“ zamračil sa a pridal na hlase.

„Andy, to som ja, Prune.“

„Čože? Prune? Prune! A... Ahoj! To je teda prekvapenie!“ zalapal po vzduchu a zviezol sa na plastovú stoličku. Srdce sa mu divo rozbúchalo.

„Áno. Neruším?“

„Nie, kdeže...Ako sa máš? Nepočul som ťa hádam sto rokov!“ cítil, ako mu na čelo vyrazil pot a uvedomoval si, že tára dve na tri. „Ja... Andy, bývaš stále v Berne?“

„Áno, ale teraz som na Kréte. S priateľkou na dovolenke,“ najradšej by si jednu vylepil! Prečo to povedal?! Vlastne prečo nie? Veď jej to môže byť jedno. Aspoň jej dokáže, že je stále v kurze a má u žien úspech.

„Na budúci týždeň idem do Bernu. Rozmýšľala som, že by sme sa mohli vidieť. Teda, ak by si mal čas, ak by si chcel...“

„Pravdaže, Prune! Kedykoľvek. Veľmi rád ťa znova uvidím. Koľko je to? Dva roky?“ Zase odrátaval, akoby časový údaj bolo to najdôležitejšie na svete a neuvedomoval si, že už skoro kričí.

„Takže nie si sám...“

„Nie, nie som. A čo ty?“ Má jej povedať, že v izbe spí Kristine? Nie, radšej nebude konkretizovať.

„Ani ja. Mám priateľa, Leona. Od nás z dediny.“

„Toho Leona? Zo školy?“ pýtal sa, akoby to už dávno nevedel.

„Áno, bratovho spolužiaka. A aj môjho. Veď vieš, z nemeckého gymnázia.“

„Kedy prídeš do Bernu?“

„Na budúci štvrtok. Budeš už doma?“

„Áno, vraciame sa v stredu. Vo štvrtok o štvrtej?“ zasmial sa. Aj Prune sa zasmiala. Ako asi teraz vyzerá?

„Café La Rouge?“ opýtala sa priamo, vlastne sama rozhodla o mieste.

„Prečo nie? Budem tam.“

„Tak sa maj a šťastnú cestu domov, Andy. Teším sa!“ položila, nečakajúc na jeho odpoveď.

Ukončil hovor a už sám pre seba doložil: „Aj ja.“ Usmial sa a hľadel na prázdny displej.

Vrátil sa do izby, hrmotajúc dverami, a hneď pri okne zhodil zo seba krátke pyžamové nohavice. Kristine zašuchotala pod paplónom a ospalým hlasom zamrmlala: „Panebože, čo buntošíš? Veď je ešte noc!“

„Nevidela si moje plavky?“ stál k nej chrbtom a v miernom predklone sa prehrabával v pestrofarebnej plážovej taške, vyloženej na koženkovej taburetke, aké bývajú súčasťou výbavy malých hotelových izieb.

„Čože? Plavky? Načo sú ti? Veď ešte len svitá. Poď radšej ku mne...“ zapriadla, spočinula zrakom na jeho rozkroku a odhrnula paplón. Zasmial sa, nesúhlasne pokrútil hlavou a vykročil ku kúpeľni. „Nie. Idem si zaplávať!“

Blankytné bermudy našiel v kúpeľni na zemi. A načo sú mu vôbec? Nepotrebuje ani šľapky. Nepotrebuje vôbec nič!

Na úzkej chodbe pridal do kroku, ľahko zbehol dole schodmi a pred bungalovom sa dal dobehu. Plavky zvliekol ako hadiu kožu a hodil sa do chladnej vody. Zabral a rýchlo sa vzďaľoval od brehu.

Do žíl sa mu vracal život, ktorý mal známy hlas.