Predstavujem Vám
nový román Vzkriesené nádeje, pod ktorý sa podpísala slovenská autorka Dada S.
Brezovská. Román uzrie svetlo sveta už 14. marca pod záštitou vydavateľstva
Ikar.
Zröntgenujte exkluzívnu ukážku, v ktorej sa zoznámite s tromi
obyvateľkami malej bytovky.
Na prvý pohľad ich
okrem spoločnej adresy nespája vôbec nič. Žijú si svoje anonymné životy a za
zamknutými dverami úzkostlivo skrývajú svoje trápenia a zlyhania, uväznené v
bludných kruhoch trpkých spomienok. Ich kontakty sa obmedzujú na pozdravy
a drobné nákupy, ktoré Viera alebo Slávka občas prinesú dôchodkyni
Pavle. Netušia, ako veľmi sa ich osudy podobajú. Všetky prežili bolestnú stratu
blízkeho človeka, nesú následky zlých rozhodnutí a majú rozvrátené vzťahy s
najbližšími príbuznými. Zvláštnou zhodou okolností sa ich životy začnú
prelínať, vzniká medzi nimi silné puto a nachádzajú v sebe navzájom to, čo im
už celé roky chýbalo. Dokážu spoločnými silami prekonať svoje traumy a urobiť
za minulosťou hrubú čiaru? Nájdu v sebe silu odpustiť tým, čo sú za ich
trápenie zodpovední? Majú nádej na krajší a šťastnejší život? Vzkriesené nádeje si môžete objednať aj TU.
Verím, že keď knihu dočítate, budete sa na svojich susedov pozerať úplne inak...
Kedysi aktívna Pavla sa pre zdravotné ťažkosti ocitla v spoločenskej izolácii. Aby si vyplnila čas a zmiernila svoju osamelosť, pozoruje z balkóna susedov. Z výrazov ich tvárí, útržkov rozhovorov a iných postrehov si vytvára predstavu o ich živote. So Slávkou a Vierou ju okrem spoločnej adresy nespája vôbec nič. Rovnako ako ona žijú v anonymite malej mestskej bytovky a za zamknutými dverami úzkostlivo skrývajú svoje trápenia a zlyhania, uväznené v bludných kruhoch trpkých spomienok. Túžia po obyčajnom ľudskom šťastí, no to sa ich príbytkom vytrvalo vyhýba. Keď sa už zdá, že pochovali aj nádej, ktorá vraj zomiera posledná, nastane nečakaný zvrat. Pavla sa zvláštnou zhodou okolností stane priamym svedkom rozuzlenia ľudských drám a odhalenia starých krívd a aj jej život nečakane naberie nový smer.
Úryvok:
Autobusom sa odviezla k cintorínu a k hrobu už takmer bežala. Do očí jej udreli vädnúce ľalie. Bol tu! Opovážil sa! Prečo im už nedá obom pokoj? Prečo jatrí rany, ktoré sa aj tak nikdy úplne nezahoja? Cez závoj sĺz videla hrob rozmazane. Biele kvety s červeným svetlom kahanca sa pred jej očami menili na výjav, ktorý jej nikdy nevymizne z pamäti. Opäť videla svoju mamu ležať v bielej nočnej košeli na čiernom chodníku, z rany na temene jej tiekla krv a vytvárala okolo hlavy červenú aureolu. Táto spomienka sa vracala zakaždým, keď jej v tele klesla hladina utlmujúcich liekov, ktorými ju kŕmili na psychiatrickom oddelení. Aj dnes ju ešte občas v noci prebudí vlastný výkrik. Nemohla sa zmieriť s tým, čo sa stalo. Keby to mama urobila, kým žili všetci v starom dome a mamine záchvaty paniky boli takmer na dennom poriadku, možno by ju to nebolo tak zaskočilo. Vedela, že ľudia s touto diagnózou si môžu siahnuť na život. No odkedy sa odsťahovali, prestala sa sužovať strachom. Mamin stav sa stabilizoval, lieky užívala pravidelne, bola pokojnejšia a Slávka verila, že sa z choroby úplne dostane. V posledných dňoch pred jej osudným rozhodnutím vyzerala taká vyrovnaná! Na perách ľahký úsmev, v očiach jas, aký v nich Slávka už roky nevidela. Keď sa v to ráno obúvala v predsieni, mama k nej pristúpila a tuho ju objala. Slávku to prekvapilo a nesmierne potešilo, lebo takýto prejav náklonnosti už od mamy nezažila celé roky.
„Dávaj si na seba pozor, dcérka,“ povedala jej a pohladila ju po líci.
„Veď idem len do obchodu za rohom, mami, čo by sa mi mohlo stať?“ odvetila veselo Slávka. Pobozkala matku na líce a vybehla z bytu. Keď sa vracala, uvidela hlúčik ľudí a v diaľke začula kvílivý zvuk sirény. Inštinktívne pozrela nahor a zbadala, že ich okno je dokorán otvorené. Rozbehla sa k domu v neblahej predtuche. Záchranári sa mamu pokúšali oživiť, ale márne. Čo sa dialo potom, si už pamätá iba matne. O všetko potrebné sa postarala suseda, ktorá v jej neprítomnosti občas na mamu dozerala. Jedna spomienka sa však tvrdošijne vynárala z hmly, ktorou sa jej myseľ obklopila v snahe chrániť ju pred bolesťou. Keď dobehla k maminmu telu, nejaká žena jej zopakovala mamine posledné slová. Vraj s úsmevom na tvári pozrela niekam do prázdna a tichým hlasom vyslovila vetu: „Vojto, ty si mi priniesol ľalie?“ Táto veta Slávkino zúfalstvo ešte umocnila. Jej mama venovala poslednú myšlienku človeku, čo jej toľko ubližoval, a napriek tomu mal v jej srdci stále väčšie miesto než vlastná dcéra! A teraz jej ich naozaj priniesol! Ušľachtilé kvety, ktorých mali vždy plnú predzáhradku. Boli otcovou pýchou, ale časom vyhynuli. Otec sa utápal v liehu, mama v depresiách a ľalie v burine. Chradli, až kým ich definitívne nenahradila žihľava. Spomienka na mamine posledné slová v nej znovu prebudila potlačenú trpkosť a rozdúchala ešte väčšiu nenávisť k otcovi. Aj niekoľko rokov po smrti sa medzi ne vbíja ako klin! Akoby nestačilo, že jeho vinou už ako dieťa stratila maminu lásku a oporu! Teraz sa s prekliatymi ľaliami votrie aj na jej hrob! Už si nemohla vyliať dušu, sťažovať sa na ťažký život s Aurelom, predstava otcovej prítomnosti jej v tom bránila. Mala chuť tie kvety rozdupať, ale neurobila to. Napriek ostňu žiarlivosti, ktorý sa jej zabodol do srdca, nechala kyticu ležať na hrobe, aby sa naplnilo mamino posledné želanie.
Autobusom sa odviezla k cintorínu a k hrobu už takmer bežala. Do očí jej udreli vädnúce ľalie. Bol tu! Opovážil sa! Prečo im už nedá obom pokoj? Prečo jatrí rany, ktoré sa aj tak nikdy úplne nezahoja? Cez závoj sĺz videla hrob rozmazane. Biele kvety s červeným svetlom kahanca sa pred jej očami menili na výjav, ktorý jej nikdy nevymizne z pamäti. Opäť videla svoju mamu ležať v bielej nočnej košeli na čiernom chodníku, z rany na temene jej tiekla krv a vytvárala okolo hlavy červenú aureolu. Táto spomienka sa vracala zakaždým, keď jej v tele klesla hladina utlmujúcich liekov, ktorými ju kŕmili na psychiatrickom oddelení. Aj dnes ju ešte občas v noci prebudí vlastný výkrik. Nemohla sa zmieriť s tým, čo sa stalo. Keby to mama urobila, kým žili všetci v starom dome a mamine záchvaty paniky boli takmer na dennom poriadku, možno by ju to nebolo tak zaskočilo. Vedela, že ľudia s touto diagnózou si môžu siahnuť na život. No odkedy sa odsťahovali, prestala sa sužovať strachom. Mamin stav sa stabilizoval, lieky užívala pravidelne, bola pokojnejšia a Slávka verila, že sa z choroby úplne dostane. V posledných dňoch pred jej osudným rozhodnutím vyzerala taká vyrovnaná! Na perách ľahký úsmev, v očiach jas, aký v nich Slávka už roky nevidela. Keď sa v to ráno obúvala v predsieni, mama k nej pristúpila a tuho ju objala. Slávku to prekvapilo a nesmierne potešilo, lebo takýto prejav náklonnosti už od mamy nezažila celé roky.
„Dávaj si na seba pozor, dcérka,“ povedala jej a pohladila ju po líci.
„Veď idem len do obchodu za rohom, mami, čo by sa mi mohlo stať?“ odvetila veselo Slávka. Pobozkala matku na líce a vybehla z bytu. Keď sa vracala, uvidela hlúčik ľudí a v diaľke začula kvílivý zvuk sirény. Inštinktívne pozrela nahor a zbadala, že ich okno je dokorán otvorené. Rozbehla sa k domu v neblahej predtuche. Záchranári sa mamu pokúšali oživiť, ale márne. Čo sa dialo potom, si už pamätá iba matne. O všetko potrebné sa postarala suseda, ktorá v jej neprítomnosti občas na mamu dozerala. Jedna spomienka sa však tvrdošijne vynárala z hmly, ktorou sa jej myseľ obklopila v snahe chrániť ju pred bolesťou. Keď dobehla k maminmu telu, nejaká žena jej zopakovala mamine posledné slová. Vraj s úsmevom na tvári pozrela niekam do prázdna a tichým hlasom vyslovila vetu: „Vojto, ty si mi priniesol ľalie?“ Táto veta Slávkino zúfalstvo ešte umocnila. Jej mama venovala poslednú myšlienku človeku, čo jej toľko ubližoval, a napriek tomu mal v jej srdci stále väčšie miesto než vlastná dcéra! A teraz jej ich naozaj priniesol! Ušľachtilé kvety, ktorých mali vždy plnú predzáhradku. Boli otcovou pýchou, ale časom vyhynuli. Otec sa utápal v liehu, mama v depresiách a ľalie v burine. Chradli, až kým ich definitívne nenahradila žihľava. Spomienka na mamine posledné slová v nej znovu prebudila potlačenú trpkosť a rozdúchala ešte väčšiu nenávisť k otcovi. Aj niekoľko rokov po smrti sa medzi ne vbíja ako klin! Akoby nestačilo, že jeho vinou už ako dieťa stratila maminu lásku a oporu! Teraz sa s prekliatymi ľaliami votrie aj na jej hrob! Už si nemohla vyliať dušu, sťažovať sa na ťažký život s Aurelom, predstava otcovej prítomnosti jej v tom bránila. Mala chuť tie kvety rozdupať, ale neurobila to. Napriek ostňu žiarlivosti, ktorý sa jej zabodol do srdca, nechala kyticu ležať na hrobe, aby sa naplnilo mamino posledné želanie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára