Netradičné očné kvapky s Tatianou Mackovou

  

Tatiana Macková je slovenská spisovateľka, ktorá na našom knižnom nebi nesvieti dlho, zato jej trvácnosť je žiarivá. Jej tvorba je určená ženám, ako i mužom, ktorí majú radi históriu. Vo svojich dielach sa zameriava na bohaté historické udalosti a osobnosti. Zaujímavou formou odkrýva nepoznané stránky života slávnych postáv našej dávnej minulosti.

Nositelia znamenia Ryby si plávajú životom plní ideálov a fantázie. Sú veľmi vnímaví a mimoriadne tvoriví so zmyslom pre trpezlivosť. Ryby sú citlivé, diskrétne a sršia inšpiráciou a kreatívnymi nápadmi. Vyskytujú sa u nich problémy s krvným obehom, črevným traktom, ale aj srdcová slabosť. Často trpia na studené a citlivé chodidlá. Ako je to naozaj, to vám prezradí žena-Ryba Tatiana Macková, ktorej koncom septembra vychádza piata kniha  pod názvom Každý si nesie svoj kríž.

Každý si nesie svoj kríž je vaša piata kniha. Je v niečom odlišná alebo sa držíte predpísanej línie ako vo vašich predošlých knihách?

„Kríž“ je pokračovaním „Tieňohry“, v ničom sa teda od predošlých diel neodlišuje.

Čo vás núti písať o našich slávnych historických predkoch?

 Zvedavosť. Baví ma písať o dobách, ktoré nie sú presne zdokumentované, a nevieme teda o týchto ľuďoch veľa. To ma dráždi. Žili, čímsi sa zapísali do histórie a sú nezabudnuteľní. Ale ako žili? Čo ich trápilo? Kde zomreli a ako? Mnohé z toho v záznamoch chýba. Preto robím fiktívnu rekonštrukciu ich životov – fakty obaľujem príbehom. Aspoň v slovanskej sérii Nitky osudu.

„Piate prikázanie – nezabiješ“ je z trochu iného súdka. Týka sa veľmi dobre zdokumentovaných križiackych výprav proti katarom, kde pre mňa bolo najdôležitejšie na pozadí fiktívneho príbehu mladého kňaza poukázať práve na fakty z tohto smutného obdobia.

 Za niekoľko týždňov (20.10.) sa objaví novinka Každý si nesie svoj kríž na pultoch. Nie ste z toho nervózna?

 Určite sa teším a jednoznačne mám aj trochu trému. Je to veľmi zvláštny pocit – držať v rukách novučičkú knižku, ktorú som napísala. A čakať, či sa čitateľom zapáči, či ich niečím osloví.

V horoskope sa vám píše, že do každodenného života prinášate poéziu a nezištnú lásku, ale vraj nemáte dostatočne silné lakte, aby ste sa presadili.  Máte pocit, že ste sa presadili na knižnom trhu alebo stále bojujete o svoje miesto?

Presadiť sa na našom knižnom trhu je pre neznámeho spisovateľa ťažké. Vydáva sa veľa kníh, ale predávajú sa predovšetkým známejší autori. Začiatočník bez podpory médií, ktoré by ho do omrzenia podsúvali čitateľovi, nemá veľkú šancu preraziť. Ale ja sa neponáhľam. Mám obrovskú radosť z každého, kto moje knihy číta.

Ryby sú dosť ovplyvniteľné, nasávajú do seba energiu ako špongia. V negatívnom prípade to u nich môže  vyvolávať pesimistické  naladenie, až depresie..:) Nakoľko sa dáte ovplyvniť negatívnou kritikou na vaše knihy? Prepadnete pesimizmu či nebodaj sa kamarátite aj s depresiou?

Je pravda, že keď v mojej blízkosti niekto vysiela intenzívne negatívne vlny, cítim to veľmi zreteľne. Niektorí ľudia na mňa pôsobia ako psychickí upíri. 

Pokiaľ ide o negatívnu kritiku, tak tá ma, samozrejme, mrzí. Kým je však konštruktívna, beriem ju. Každý máme predsa nejaký vkus. A slušne vyjadrený názor je v poriadku. Vytočí ma len vtedy, keď prekročí hranicu serióznej kritiky. No k depresii ma zatiaľ nedohnal nikto z kritikov, na to nemajú tú správnu silu.

Na druhej strane nemáte núdzu o fantáziu, kreatívne nápady či inšpiráciu. Je pre vás ťažké vymyslieť príbeh?

Príbehy som si vymýšľala už ako malá, len tak, bez písania. Jednoducho som večer v posteli prešla do inej dimenzie. Niekedy aj cez deň. Vyrastala som vo vlastnom svete.

Dúfam, že si toto teraz neprečítal žiaden psychológ. 

Čo bolo dôvodom, prečo ste sa vybrali na dráhu spisovateľa?

Už v detstve mi pomáhalo napísať svoje trápenia na papier. Nie ako denník, ten som nikdy nemala. Jednoducho som papieru zverila momentálny problém a potom som ho roztrhala. Písanie bolo čosi ako terapia, ktorú som začala znovu aplikovať nedávno.

Keď synovia odrástli, mala som odrazu veľa voľného času a syndróm prázdneho hniezda na mňa tlačil návalmi smútku. Musela som sa nejako zamestnať. Vtedy som náhodou objavila projekt „Mám talent“, kde som sem-tam prispela. Keď som zistila, že na ňom vrcholí ďalší ročník literárnej súťaže, čosi ma poriadne nakoplo. Z niekoľkostranovej fantasy poviedky „Syn lesov“ behom dvoch týždňov vznikol príspevok do súťaže. Nikdy som odvtedy nepísala takým vražedným tempom, kedy som prišla z roboty a okamžite sadla za počítač. Desať strán denne, bola som ako v tranze. Odoslala som knižku na poslednú chvíľu, ani som ju nemala kedy poriadne poupravovať a na môj šok sa dostala až do finále.

Čo vás motivuje k ďalšiemu písaniu?

Práve tá potreba sa odreagovať od reality a tiež chuť po ďalších príbehoch. Nie som písací maniak, napriek tomu nemôžem bez písania byť. Po dlhšej dobe ma chytí „absťák“, tak začnem snoriť v knihách aj na internete. Akonáhle nájdem niečo, čo ma zaujme, som znova „v tom“. Zháňam informácie, skladám myšlienky, na rôznych miestach v byte mám položené papieriky a perá, aby boli poruke.

Ktoré knihy nečítate, aby ste predišli srdcovej slabosti?

Vyhýbam sa knihám, v ktorých chýba dej, zato porna, erotiky a sexu je v nich požehnane.

A horory – tie tiež obchádzam. Hoci, keď je kvalitne napísaný, dokázala by som ho prečítať, ale nerada sa bojím.

Hodnotíte knihy aj iných autorov?

Občas áno. Ale len ako čitateľ, ktorý okomentuje dobrú knihu  na Martinuse alebo sem-tam napíšem nejakú pripomienku cez Facebook.

Plánujete sa aj naďalej venovať písaniu historických románov alebo vás láka aj iný žáner? Trúfli by ste si napísať ženský erotický príbeh?

Zatiaľ neplánujem zmenu žánra. História ma vždy bavila na rozdiel od ženských erotických príbehov. Ako som už uviedla predtým,  dobrovoľne také knihy nečítam, a nič podobné by som ani nevedela napísať. Nedokážem vymyslieť príbeh, založený čisto na erotike, sexe a, v lepšom prípade, láske.

Je fakt, že som urobila pokus a mám napísaný (nevydaný) rukopis zo súčasnosti, ale je to príbeh zo života, ktorý nemá s knihami štýlu „50 odtieňov sivej“ nič spoločné.

Čím vás zaujali mená hrdinov vašich kníh?

Výber mien je niekedy zaujímavý proces. Samozrejme, mená historické (Samo, Pribina, Mojmír, Koceľ, Adalram a iní), tie sú dané. Pri tých ostatných otváram kalendár. Niekedy súčasný, ale dajú sa nájsť aj staroslovanské mená, starogermánske mená, podľa toho, čo treba. Predstavím si človeka, ktorého chcem pomenovať a počúvam, ako to meno znie. Keď všetko spolu ladí, som spokojná. Niektoré mená som vytvorila jednoduchou prešmyčkou alebo vynechaním časti bežných mien (Radoslav = Raslav).

Máte nejakú neresť, s ktorou márne bojujete?

Je prílišná trpezlivosť a sebaovládanie neresťou? Fakt by mi v živote niekedy viac pomohlo buchnúť po stole a tresnúť dverami, či na niekoho poriadne naziapať. Ale s pribúdajúcimi rokmi sa oslobodzujem a dokonca občas aj zvýšim hlas. J No najväčším mojím problémom je, že som silný introvert a desím sa veľkých skupín ľudí. S tým vážne bojujem celý život. Mnohí však hovoria, že to nie je  vidno. Asi dobre klamem telom.

Ak by ste mohli zmeniť jednu vec na svete, čo by to bolo?

Iba jednu? Naozaj? Tak teda iba jednu... V poslednej dobe ma desí zlo, čo sa šíri svetom. Zlo, nenávisť, násilie a hlúposť. Uff, to sú ale štyri veci! Skúsim vylučovaciu metódu. Z hlúposti vzniká nenávisť, tá plodí zlo a potom násilie. Takže by nebolo od veci vliať podaktorým ľuďom trošku rozumu do ich hlúpych, prázdnych hláv. Aby konečne nielen hľadeli, ale aj videli. Aby nielen počuli, ale aj načúvali. Aby nielen mysleli, ale aj premýšľali. Aby cítili a vnímali viac, než len vlastné pomýlené potreby a chute. Aby konečne začali ten svoj rozum aj používať. A z každej zápalnej šnúry by uviazali peknú mašličku J. Možno by sa potom matky na celom svete menej báli o svoje deti, ženy o mužov, sestry o bratov či deti o otcov.

Ako relaxujete?

Keď mám voľno, vždy sa strašne teším, a potom som z neho unavená. Ničnerobenie mi nevyhovuje. Tak musím striedať akúkoľvek prácu s chvíľami oddychu, kedy si vychutnám dobrý film či knihu. Milujem staré čiernobiele filmy – Vlasta Burian, Oldřich Nový a všetci tí ostatní úžasní herci sú mojimi obľúbenými hosťami.

V poslednej dobe sa však najlepšie nabijem energiou vďaka prítomnosti svojich detí (do tejto kategórie už rátam aj priateľky mojich synov). Rada sa s nimi rozprávam a ešte radšej počúvam, keď sa spolu smejú.

Ďakujem za rozhovor. Prajem vám veľa tvorivej inšpirácie a ďalších úspechov.

A čo dodať na záver?  Rozvíjajte rozhodnosť a zmysel pre realitu.

Rozhovor zostavila: Simona Rošková

Foto poskytla: Tatiana Macková