Mária Lazarová - Tri mačiatka tety Mily

.

Predstavujem Vám v poradí už štvrtú rozprávkovú knihu Tri mačiatka tety Mily z pera úspešnej Márie Lazarovej.


Rozprávky ešte aj v dnešnej dobe majú nadčasovú kvalitu. Tri mačiatka tety Mily je tá správna voľba pre všetkých malých, ale i veľkých čitateľov, ktorí majú radi netradičné príbehy plné napätia, humoru a nezbedných dobrodružstiev.

Táto novinka je v mnohom odlišná od predchádzajúcich kníh pre malých milovníkov. Zaujímavosťou je aj fakt, že pri zrode tejto knižky stála aj autorkina vnučka Emka, ktorá do príbehov vytvorila dvoch akčných hrdinov.
Súčasťou tejto krásnej knižky sú aj nádherné ilustrácie, ktoré vytvorila Simona Čechová.

Stretli ste už krtka, ktorý vie veršovať, alebo zajaca, ktorý má sklerózu? Ak nie, začítajte sa do štvrtej knihy Márie Lazárovej o neobyčajných dobrodružstvách troch mačiatok.

Herkules, Jonáš a Lucinka sú mačiatka, ktoré vyrastajú u láskavej tety Mily. Všetko sa však zmení, keď v jeden deň jastrab unesie malú Lucinku. Herkules a Jonáš neváhajú ani chvíľu a rozbehnú sa za sestričkou. Po ceste stretnú zajaca Karotku a jeho veľké priateľa orla Maxa, ktorí im pomôžu pri záchrane sestričky. Zo všetkých sa stanú dobrí priatelia. Tu sa však dlhá cesta troch mačiatok nekončí. Kým sa vrátia k svojej tete Mily, zažijú ešte mnoho dobrodružstiev.

Úryvok

1. kapitola

TETA MILY DOSTANE DARČEK

Teta Mily bola isto-iste tá najkrajšia babička na svete. Mala láskavé modré oči skryté za okuliarmi s jemným kovovým rámom. Strieborné kučierky jej pridržiavala ružová zamatová stužka a bucľatú postavu obopínala vždy čistá a naškrobená zástera. Na tvári jej svietil úsmev a vo veľkých vreckách nosievala cukríky zo sušenej pomarančovej kôry. Kedykoľvek ste ju videli vo dverách, čakali ste, že jej spoza chrbta vykukne hlávka drobného vnúčatka. Nebolo to však tak. Teta Mily bývala vo svojom dome úplne sama.

Jej pekný biely dom stál na konci dediny, na oknách mal čipkované záclony a na vchodových dverách veľké mosadzné klopadlo.

A presne tým klopadlom v jedno slnečné popoludnie ktosi zaklopal na dvere. Bol to chlapček od susedov.  

„Dobrý deň, teta Mily, doniesol som vám darček,“ povedal chlapček a podával jej malý prútený košík.

Teta Mily nazrela do košíka a spľasla rukami. Na dne sa krčili tri drobné mačiatka.

„Tie sú krásne, Jakubko, ale prečo si mi ich doniesol? Prečo si ich nenecháš ty?“ spýtala sa teta Mily začudovane.

„Ja by som si ich nechal, ale my už máme doma dve mačky. Vy nemáte žiadne zvieratko, teta Mily, tak som myslel, že by ste ich možno chceli,“ prosebne sa tete zahľadel do očí.

Mily sa zadívala na mačiatka a potom na chlapca. „Vieš čo, Jakubko? Ja si ich teda nechám,“ rozhodla sa odrazu.

„Vedel som, že sa vám budú páčiť,“ usmial sa chlapček šťastne a podal jej košík. 

„A ako sa volajú?“ zaujímala sa teta Mily.

Chlapček zaváhal. „Nemajú mená. Volám ich len mačiatka.“

„Nemajú mená?“pokrútila teta hlavou. „To musíme okamžite napraviť. Nemôžem im predsa hovoriť Prvé mačiatko, Druhé mačiatko a Tretie mačiatko,“ pohladila mačiatka po chrbte.

Čierny kocúrik sa pod jej rukami nahrbil, ako keby chcel povedať: „Pozri, aký som veľký.“

Mily sa zasmiala: „Ty budeš Herkules. Najsilnejší zo všetkých kocúrov na svete.“

Druhý kocúrik  sa na ňu vážne pozrel a tichučko zamňaukal.

„Hm, a ty? Čo by si povedal na meno Jonáš? Pripomínaš mi môjho brata Jonáša. Nosieva horčicové sako a má presne také isté múdre oči ako ty.“

Jonáš spokojne zívol.

„No a ty by si mohla byť Lucinka,“ pritúlila si Mily k tvári biele mačiatko s krásnymi modrými očami.

„Herkules, Jonáš a Lucinka? To sa mi páči,“ usmial sa Jakubko. „Vymysleli ste im super mená, teta Mily,“ pochválil ju.

„Som rada, že sa ti páčia. A vieš čo? Ak budeš chcieť, môžeš hocikedy prísť a pohrať sa s nimi,“ zamávala mu teta Mily na rozlúčku. 

„Máme tie najsuper mená na svete,“ povedal neskôr večer Jonáš a spokojne sa uložil do veľkého koša, ktorý im teta Mily vystlala mäkkou dekou. 

„A máme ten najsuper dom,“pridal sa Herkules, ktorý medzitým nakukol do každej izby.

„A tú najlepšiu tetu,“ zamňaukala Lucinka s bruškom plným sladkého mliečka.

2. kapitola

O KRTKOVI, ČO RÁD VERŠOVAL 

Mačiatka mali pravdu – nikto nikdy nemal lepšiu tetu.

Teta Mily sa o nich starala, kŕmila ich tými najlepšími dobrotami a večer im dokonca tichučko spievala. No a niekedy im dovolila spať na svojej veľkej posteli. Mačiatka sa vtedy šťastne schúlili na veľkú Milinu perinu a počúvali tetino tiché pochrapkávanie. Lucinka spávala Mily pri hlave, Jonáš pri boku a Herkules úplne na konci postele. Pri tetiných nohách.

No a mená, ktoré im vybrala, naozaj nemohli byť lepšie.

Jonáš bol múdry ako brat tety Mily, Lucinka peknučká ako bábika a Herkules bol naozaj najodvážnejší zo všetkých kocúrikov na okolí.

Hneď v prvý mesiac vybojoval zápas s veľkým čiernym potkanom, ktorý sa sčista-jasna objavil v tetinej záhrade.

Tak dobre, nebol to potkan, len obyčajný krtko, Herkules to však nevedel, keďže ešte nikdy v živote nevidel ani potkana, ani krtka.

„Choď preč, potkan, tu bývame my,“ zaprskal na krtka, ktorý sa pred ním jedného dňa vynoril zo zeme a labkami si čistil zablatené fúziky.

„Potkan? Kde je potkan? Ty nejakého vidíš?“ spýtal sa krtko prestrašene. Mal slabý zrak a potkanov sa naozaj bál.

„Čo sa pýtaš, veď ty si potkan. Alebo nie?“ zháčil sa Herkules.   

„Ja a potkan?“ pokrútil krtko fúzikmi. Potom sa postavil na kopček hliny a zarecitoval:

Ja som krtko zemepán,

volám sa pán Marcipán

a bývam tu celkom sám.

Herkules od prekvapenia otvoril papuľku. Krtko? A vie veršovať?

„Prepáčte, pán Marcipán, nevedel som, že ste krtko, ešte nikdy som žiadneho nevidel.“

„Tak, teraz si ho už videl,“ odvetil mu krtko stručne.

„Prečo sa voláte Marcipán?“ zaujímal sa Jonáš, ktorý medzitým pribehol spoza domu. „Marcipán je biely a váš kožuštek je čierny,“ namietol kocúrik.

Ako som už povedala, Jonáš bol naozaj veľmi múdry.

„No... hmm,“ zahmkal krtko. „To meno sa mi hodilo do básničky, ja totiž veľmi rád veršujem. Môžem si ho však zmeniť, ak chcete,“ navrhol im a skôr ako stihli odpovedať, zarecitoval:

Ja som krtko zemepán,

volám sa pán Baklažán

a bývam tu celkom sám.

„Ha-ha, chi-chi, že Baklažán,“ zasmiali sa mačiatka. „To je to najsmiešnejšie meno, aké sme kedy počuli.“

Krtko sa na chvíľu zarazil a potom povedal: „Dobre, a čo poviete na toto?“ 

Ja som krtko zemepán,

volám sa pán Tulipán

a bývam tu celkom sám.

„Tulipán je pekné meno,“ prisvedčila Lucinka. „No mne sa aj tak najviac páči to vaše. Nechajte si ho, pán Marcipán.“

„Tak si ho teda nechám,“ usmial sa krtko a potom zdvihol ňufáčik k nebu. „Nejako sa zamračilo, asi bude pršať,“ vzdychol si. „Viete, ja strašne nemám rád dážď, zateká mi do domčeka. Mám však rád dážďovky. Mňam, to je pochúťka. Už ste ich niekedy skúsili?“ spýtal sa mačiatok.

„Neskúsili,“ pokrútili mačiatka zarazene hlavou.

„Tak nič. Majte sa tu krásne, mačiatka. A nezmoknite,“ zamával im krtko labkami a zmizol pod zemou.