Predstavujem Vám skutočný príbeh Dva bozky pre Maddy, ktorý uzrie svetlo sveta v septembri vo vydavateľstve Motýľ. Zröntgenujte exkluzívnu ukážku o Mattovi, ktorý ľúbil jedinú ženu svojho života, no osud mu ju vzal, ale nechal mu vytúženú dcérku. Príbehov, akých je aj v reálnom svete mnoho, veď život nám dáva, ale aj berie. Avšak tento milujúci manžel a otec sa nezlomil. Aj keď bol často v koncoch, dokázal, že žiť sa dá, ak máme pre koho. Tento výnimočný muž zhmotnil svoj smútok do riadkov, na ktoré len tak rýchlo nezabudnete. Knihu si môžete objednať aj TU.
Narodí sa im rozkošné dievčatko, avšak už dvadsaťsedem hodín po pôrode sa Lizin stav skomplikuje. Zomiera skôr, než si môže vôbec podržať svoju vytúženú dcérku v náručí.
Matt zostáva zdrvený smútkom sám s dcérkou a s horou rodičovských povinností. Napriek mnohým útrapám sa však nevzdáva a rozhodne sa vytvoriť pre seba a pre Maddy ten najkrajší život.
Aby si Matt uctil Lizinu pamiatku a zahojil svoje zlomené srdce, napísal túto knihu, v ktorej sa s láskou delí o všetky krásne, ale aj trpké chvíle, ktoré zažil spolu so svojou milovanou Liz.Úryvok:
Nie som spisovateľ.
Teda, aspoň donedávna som si to o sebe myslel. Vo svojich rukách však držíte knihu, ktorú som napísal ja sám. Kiežby som ju nikdy nemal dôvod napísať. 25. marca 2008 ráno bol môj život lepší, ako som si vôbec vedel predstaviť;zakrátko sa všetko od základov zmenilo. O tom však neskôr.
Najskôr sa chcem s vami podeliť o niekoľko zážitkov.
Vždy som zastával názor, že to skutočné, hodnotné umenie pramení z nesmiernej bolesti (asi preto, že neznášam veselú hudbu) a že výsledné dielo je nádherné, pretože ho motivuje najčistejší a najautentickejší cit zo všetkých: smútok. Nikdy som tejto axióme neveril viac ako počas tých dvoch chvíľ, ktoré bližšie opíšem…
September 2000. Býval som v Chicagu. Predieral som saprvým ročníkom postgraduálneho štúdia na univerzite. Pri čítaní Marxa, Webera a Durkheima na hodinu sociológie som spoznal pieseň, ktorá od základov zmenila môj pohľad na hudbu: „Come pick me up“ od Ryana Adamsa. Bol to presne ten typ piesne, akú som vždy túžil napísať – bola smutná, zábavná a text obsahoval slovo jebať. Miloval som ju však najmä preto, že bola smutná. Vplyvom tých slov som sa cítil ako nikdy predtým: počúval som narastajúci žiaľ piesne a vtedy som aj ja zatúžil po zármutku, vďaka ktorému vytvorím niečo, hocičo, rovnako úžasné.
Potom, čo som niekoľko dní počúval výhradne iba túto pieseň, som sa rozhodol zavolať svojej priateľke, aby som sa s ňou podelil o tento zážitok. „Myslím si, že by som aj ja dokázal napísať podobnú pieseň, ale ty si na mňa príliš dobrá.“ Vtedy som s Liz chodil niečo vyše štyroch rokov a náš vzťah som považoval za takmer dokonalý. Nikdy mi nespôsobila také muky, aby sa vo mne prebrala tvorivá stránka, ktorá sa azda niekde vnútri schovávala. A hoci som veľmi túžil napísať ďalšiu depresívnu pesničku, som rád, že som nemal schopnosť alebo potrebu tak urobiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára