Adriana Macháčová - Dokonalý manžel

 Že ste o nej dlho nepočuli? 

Nebojte sa, Adriana nezaháľa, práve naopak. 

Práve teraz vyšla  jej novinka Dokonalý manžel vo vydavateľstve Ikar. 

Tak ako je u autorky zvykom aj teraz rozpitváva ľudské vzťahy, rieši zložité rodinné situácie a nachádza lásku tam, kde jej už niet. Čitatelia sa môžu tešiť na poriadnu dávku emócií a napätia. 

 Povedal niekto skutočnú pravdu o svojom manželstve? Nina Martinková rozhodne nie. Po rozvode rodičov na vlastnej koži spoznala, čo je to vyrastať bez matky. Viera Baumannová mala totiž jediný cieľ: urobiť skvelú kariéru. Nina bola presvedčená, že keď sa vydá, rodinu zabezpečí manžel a ona sa bude venovať iba výchove detí. S Oliverom si spoločný život starostlivo naplánovali: najprv luxusný byt v centre mesta s oleandrami na terase, potom auto, cestovanie a napokon dieťa. 

Idylka sa končí vo chvíli, keď sa Nina dozvedá, že jej muž ho čaká s inou. A aby toho nebolo málo, mladučká Kristína záhadne zmizne. Nina je zmätená, nevie, či ešte môže Oliverovi veriť. Najhoršie je, že jej krehké sebavedomie nahlodáva strašné podozrenie. 

 „Som ako káva, zamiešate ju a zrniečka sa vždy usadia na dne,“ hovorieva o sebe. 

 Čo o knihe prezradila autorka: 

 „Všetko, čo chceme je, aby nás niekto objal a povedal nám, že to bude v poriadku. No niekedy ani to nestačí. Dokonca pre pokoj v rodine mnoho otázok a problémov neotvárame a prehliadame. Preto ma lákala predstava, či by som dokázala odpustiť, zabudnúť a posunúť sa ďalej, ak by ma zväzoval nejaký závažný dôvod. Povedala som si, že o tom by mohol byť aj môj najnovší príbeh. Pri písaní som si uvedomila, že Ninin dôvod, malé dieťa, ju robí odolnou voči chybám a prešľapom, ktoré urobil jej manžel. Jej rany sa nikdy nezahoja úplne, ale môžu byť zdrojom novej sily.“ 

 Úryvok:

Plakala som, až kým som nepocítila prázdnotu. Utrela som si oči a vysmrkala sa. Zadívala som sa do tmavého okna a urovnávala som si myšlienky v hlave. Možno si ma Boh všimne, ako tu nešťastne sedím, a pomôže mi, pomyslela som si a opäť mi vyhŕkli slzy. Stisla som viečka. Nesmiem nariekať, musím niečo urobiť. Lenže čo?

   Nie som milovníčkou drám, nebudem Oliverov románik nafukovať do prasknutia. I tak to príšerne bolí. Akoby mi niekto z hrude vytrhol kus srdca. Jednoducho mu zbalím veci a vykopnem ho. Tak! Nech ide dočerta! A možno už doma ani nie je.

   Odsunula som sa od stola. V spánkoch mi búšila krv, oči mi horeli odhodlaním povedať mu pekne z plných pľúc, čo si o ňom myslím. Vezmem veci do vlastných rúk. Vztýčim hlavu, vypnem hruď a s úsmevom na perách mu oznámim, že podám žiadosť o rozvod. Ten úsmev bude zo všetkého najťažší.

Potichu som vyšla z kuchyne. Ťažko som dýchala. V chodbe som sa oprela o stenu. Pred očami sa mi rozprestrela tma. Ešte aj mozog akoby mi zahaľovala hmla. Bála som sa, že omdliem. Ani neviem, kedy som konečne nazrela do obývačky. Cez úzku štrbinku privretých dverí som ho zbadala. Sedel v kresle, čierne kučeravé vlasy mal mokré. Oblečené mal belasé tričko a džínsy. 

Vďakabohu, už zo seba zmyl vôňu frajerky a... Náhle zvrátil hlavu a na dva glgy stiahol pohár červeného. V krku mi navierala hrča. Tak on si spokojne popíja, akoby sa nič nestalo, a ja sa trápim! Ani ho nenapadne prísť za mnou, požiadať o odpustenie alebo aspoň veci vysvetliť. Hoc je všetko jasné ako facka. Niet čo vysvetľovať. Banálny prípad. Žena u materi, byt voľný, tak zbalil prvú štetku v bare! Zaplavovala ma zlosť. Takmer som sa v nej utopila. Samozrejme, že som urobila presný opak toho, čo som si predsavzala.

   Kopla som do dverí. Rozleteli sa, až kľučka tresla do steny. „Ty si ešte tu?!“ vyštekla som.

   Mlčky položil pohár na konferenčný stolík. Okrúhle dno dlhej stopky vytetovalo do bieleho lakovaného dreva červené koliesko.

   „Čo tu ešte robíš?“ zasyčala som. „Zmizni!“ Išlo ma roztrhnúť od jedu.

   Doširoka rozhodil rukami: „A kam mám ísť?“

   „Pre mňa za mňa aj do riti!“ sekala som pomedzi zaťaté zuby. „Strať sa mi z očí!“

   „Ninka,“ oslovil ma Oliver zmierlivo. Jeho hlas mi pripadal ako bazový sirup nebohej starej mamy. Každé leto ho varievala vo veľkom hnedom hrnci. Strapce kvetov na mohutných kríkoch rastúcich konča záhrady odstrihávala nožnicami; opatrne, aby ani jeden žltobiely lupienok nevyšiel nazmar.

   „Zabudnime na to,“ pridal do hrnca lyžicu cukru.

   Nohy mi oťaželi. Zdesene som naňho pozrela. Zabudnime? To sa dá ako? Nechápe, že otvoril konzervu s červíkmi a tie sa rozliezajú všetkými smermi?

   „Nechcel som ti ublížiť,“ súkal zo seba. „Začneme odznova. Súhlasíš?“ žmurkol na mňa.

   Čo to na mňa skúša? Znechutene som stisla pery.

   „Ninka, viem, že som to pohnojil, ale napravím to,“ ospravedlňujúco sa na mňa usmial. „Veď mám len teba. Urobím, čo budeš chcieť. Ver mi!“

   To myslí vážne?

   „Dievčatko, zažili sme aj dobré časy a vrátime ich späť. Pozri,“ siahol do kresla a vylovil fotografie spojené modrou gumičkou. Svadobné, spoznala som ich. Vytiahol ich zo šuplíka, aby ma spracoval? Zaujímavá taktika. Už dávno som sa zberala kúpiť album a momentky z najkrajšieho dňa svojho života doň pozakladať, nech o ne neprídeme. Nech sa nestratia. Teraz ich môžem rovno rozšklbať!

   Stiahol gumičku a povykladal fotografie na stôl ako tarotové karty. „Bude to ako vtedy,“ pichal ukazovákom do lesklých záberov.

   Zaliala ma horúčava. Ten darebák si myslí, že som padnutá na hlavu?! Vytiahne spomienky a okamžite vymaže dnešný večer ako nejakou zázračnou gumou? Sviniar, táto finta mu nevyjde!

   „Viem, previnil som sa, ale fakt o nič nešlo...“

   V nemom úžase som naňho hľadela. O nič nešlo... A o čo teda? Striaslo ma.

   „Povedz, láska, čím by som ti urobil radosť?“ zaskočil ma otázkou. Na okamih mi vyrazila dych.

   Nadvihla som plecia. Vedela som, čo by urobilo radosť jemu – desiatky predaných bytov, červený kabriolet, golfové palice a možno aj plachetnica. Matka by sa potešila povýšeniu v práci, nule k štvorcifernému mesačnému platu, štvrťročným odmenám, novému kožuchu... Ale čo by urobilo radosť mne? A v tejto chvíli? Nič! Možno jeden dobre mierený kopanec do Oliverových gulí!

   „Prečo si ticho?“ spýtavo na mňa pozrel.

   Pokrútila som hlavou. Bude lepšie, ak odídeš. Vypadni! vyháňala som ho pohľadom, ale nahlas som nepovedala nič. Hrýzla som si pery. Prečo váham? Prečo ho nevyrazím? Obmäkčili ma svadobné fotografie? Čo je to so mnou?

   Niekedy sa človek rozhodne, že niečo urobí, a urobí to. Lenže ja nie! Som otrasný slaboch. Musím sa spamätať.