Pamätáte sa ešte na tri susedky, ktoré okrem spoločnej adresy nič nespájalo? Všetky tri prežili bolestné straty a ich spoločné osudy sa začali prelínať.Slávka, Viera a Paula. Tri hrdinky, ktoré sa dokázali postaviť osudu a porazili minulosť.
Keď Dada S. Brezovská dopísala knihu Vzkriesené
nádeje, považovala príbeh za ukončený. Postavy však mali iný názor. Zdalo sa
im, že zostalo ešte veľa nevypovedaného a tak dlho do autorky dobiedzali, aby
napísala pokračovanie, až sa do toho nakoniec pustila.
Výsledkom ich spoločného snaženia je druhá časť, ktorá 3.6.2020 vyjde pod názvom Zaslúžené šťastie. Hoci od vydania Vzkriesených nádejí uplynuli už tri roky, hrdinov nájdete presne tam, kde ste ich na konci prvého dielu opustili, takže budete mať pocit, akoby od vášho stretnutia uplynulo len niekoľko dní alebo hodín.
Počas búrlivého leta sa Slávke, Viere a Pavle od
základu zmenil život. Posilnené novým priateľstvom a nečakanou priazňou osudu
si plánujú pokojnú budúcnosť, no jeseň prináša nové prekvapenia. Jedno príde
Slávke poštou a druhé zazvoní priamo pri jej dverách. Kto je Melánia Vesselová
a ako je možné, že o nej doteraz nepočula? Prečo ju vyhľadal Juraj Rybnický a
dožaduje sa informácií o jej otcovi? Ich vpád do Slávkinho súkromia vyvolá sled
udalostí, ktoré postupne zasiahnu životy všetkých postáv. Rozčeria len nedávno
ustálenú hladinu, na povrch vyplávajú ďalšie tajomstvá a všetko je zrazu úplne
inak...
Ak ste si obľúbili životom skúšané hrdinky z knihy Vzkriesené nádeje, iste si nenecháte ujsť pokračovanie ich príbehov. Známe i nové postavy vám toho chcú ešte veľa povedať.
Slávka práve zabočila k vchodu, keď sa k nej z opačnej strany pripojila poštárka. Nebola to však pani v stredných rokoch, ktorá obvykle nosila poštu do ich bytovky, táto bola omnoho mladšia. „Dobrý deň, to je fajn, že ma vpustíte, aspoň nemusím vyzváňať na všetky zvončeky a dúfať, že niekoho zastihnem doma,“ potešila sa doručovateľka.
„Dobrý deň, asi ste tu nová,“ tipovala Slávka.
„Staronová. Občas zastupujem kolegyňu, ale je pravda, že od jari som tu nebola. Nie ste vy pani Vesselová?“
„Áno,“ prisvedčila, netušiac ako to mohla uhádnuť.
„Myslela som si. Ostatné obyvateľky už poznám, len vás som ešte nestretla. Mám doporučený list pre Aurela Vessela, zrejme to bude váš manžel. Je doma alebo to preberiete vy?“
Už-už chcela poštárke povedať, že jej muž zomrel, no napadlo jej, že list možno obsahuje niečo, čo by mala vedieť. Po Aurelovej smrti sa dozvedela mnoho informácií, ktoré pred ňou tajili. Týkali sa najmä finančných záležitostí, Olívia robila všetko pre to, aby sa Slávka nedostala k ich majetku. Broňa ju však uistila, že je právoplatnou dedičkou Aurelovho podielu a svokra ju oň obrať nemôže. „Ja to vezmem,“ povedala. Podpísala prevzatie a len čo poštárka zmizla z dohľadu, náhlivo roztrhla obálku.
Vážený pán Vessel,
dovoľujeme si Vás upozorniť, že sme do dnešného dňa neobdržali platby za služby poskytované Melánii Vesselovej za mesiace júl a august. Som presvedčená, že tieto nezrovnalosti nevznikli úmyselne a čoskoro dáme celú záležitosť do poriadku. Pokúšala som sa s Vami spojiť telefonicky a e-mailom, ale neúspešne. Prosím, kontaktujte ma čo najskôr, inak budem musieť zvážiť premiestnenie Vašej príbuznej do zariadenia s nižším štandardom.
S pozdravom Mgr.Adela Ruttmannová, riaditeľka Súkromného zariadenia pre seniorov Pokojná jeseň.
Melánia Vesselová? Kto to, preboha, je? civela na neznáme meno a pomaly kráčala po schodoch. Pred dverami ju dobehla Vierka.
„Ahoj.Videla som ťa prichádzať, tak som sa pozvala na čaj. Nevadí?“
„Nie,len poď ďalej, ideš ako na zavolanie.“
„Deje sa niečo?“ Vierin pohľad padol na hárok papiera s hlavičkou a logom. Slávka neodpovedala, strčila jej list do ruky a šla postaviť vodu.
„Platby neprebehli, lebo je Aurelov účet zablokovaný. Bude to treba čím skôr zaplatiť, ale to nech vybaví svokra, teba sa to netýka. Kto je vlastne tá Melánia Vesselová?“
„Veď práve! Netuším, o koho ide, nikdy som to meno nepočula!“
„Mohla by to byť matka Aurelovho otca,“ uvažovala Viera.
„Je to možné, to by vysvetľovalo, prečo sa neunúvali mi o nej povedať. Kašľali na ňu rovnako ako na jej syna. Odpratali ju niekam do penziónu, každý mesiac zacvakali poplatok a tým to pre nich zhaslo.“
„Alebo žeby to bola jeho sestra?“ napadla Viere ďalšia možnosť.
„Prečo by jej výdavky hradil Aurel? A ešte v súkromnom zariadení? Taký veľkodušný nebol.“
„Ak sa volá Vesselová, tak asi nebola vydatá a v tom prípade by mohol po tetuške dediť.“
„To nedáva zmysel, keby bola bohatá, platila by si pobyt sama.“
„Nespýtaš sa na to svokry?“
„To určite nie! Ak mi o nej nepovedali, asi mali nejaký dôvod. A ja prídem na to aký!“
„Mohla by si tam zavolať.“
„A čo im poviem? Neviem, kto je Melánia Vesselová, ale jej pobyt vám, samozrejme, uhradím? Myslíš si, že by mi povedali do telefónu nejaké osobné informácie? Okrem toho pochybujem, že poznajú jej rodinné väzby.“
„Asi máš pravdu. Čo teda urobíš?“
„Pôjdem tam osobne. Navštívim tú záhadnú Melániu a zistím, čo je zač. Riaditeľke sľúbim, že dlhy vyrovnám a potom to hodím na krk Olívii. Zdedila po manželovi polovicu majetku, tak je jej povinnosťou postarať sa o jeho príbuznú.“
„Múdro!“ schválila jej rozhodnutie Viera. „Ak chceš, môžem ťa tam zaviezť.“
„Nerob si starosti, pôjdem vlakom.“
„Je to ďaleko a nie je to na hlavnej trati. Budeš musieť prestupovať, zabiješ cestovaním celý deň. A mne by malý výlet prišiel celkom vhod,“ presviedčala ju Viera. „Zoberieme aj Sveťu. Ty si vybavíš svoje záležitosti a my si urobíme vlastný program.“
"Tak fajn,“ pristala Slávka.
Pavla polievala muškáty a oberala odkvitnuté súkvetia. „Ja by som ťa, dievča, ľúbil, keby si sa trošku smiala...“ pospevovala si spolu s Duchoňom. Do ich duetu sa votrel zvuk motora. Strieborné auto s cudzím evidenčným číslom nepoznala, no i tak jej tvár mladého muža prezerajúceho si štítky na zvončekoch bola povedomá.
„Hľadáte niekoho?“ neovládla svoju zvedavosť. Muž zapichol pohľad medzi kaskády kvetov.
„Pani Vesselovú. V obci, kde žil jej otec, mi dali adresu, pozerám, či som tu správne,“ zaskočený všetečnou otázkou povedal viac, ako bolo nutné.
„Ste tu správne.“
„Ďakujem, už som našiel na zvončeku jej meno.“ Zazvonil a po chvíli sa ozvalo tiché: „Prosím?“ „Dobrý deň, volám sa Juraj Rybnický a chcel by som s vami hovoriť o vašom otcovi. Ak nemáte nič proti...“
„Poďte dnu, bývam na druhom,“ zaznelo po krátkej odmlke. Rybnický, Rybnický, kde som to meno už... lovila Pavla v pamäti. Spomienky Slávkinho otca! Je to jej nevlastný brat! Prečo prišiel? Snáď si nerobí nároky na dedičstvo?
„To je on?“ vyvalila Viera oči, keď začula rozhovor medzi Slávkou a prichádzajúcim hosťom.
„Asi, koľko ľudí s takým priezviskom má dôvod ma vyhľadať?“
„Ty máš dnes deň plný prekvapení! Čo môže chcieť?“
„Netuším.“ Nečakaná návšteva Slávku rozrušila. Nervózne si šúchala dlane a pohľadom blúdila po stenách.
„Si v poriadku? Nemám tu zostať?“ robila si starosti Viera. Od Aurelovej smrti sa snažila byť Slávke nablízku vždy, keď sa dostala do stresujúcej situácie. Nechcela, aby siahala po pochybných liekoch z neznámeho zdroja. Musí sa naučiť žiť bez nich.
„Nie, to zvládnem.“
„Dobre, pre istotu si nechám otvorené dvere, keby niečo, zakrič!“
„Veď ma hádam nejde zabiť!“ Viera vyšla na chodbu a Slávka ju nasledovala. Prichádzajúci muž si skúmavo obzeral dve mladé ženy a pokúšal sa uhádnuť, ktorá je tá správna.
„Dobrý deň, ja som Vesselová, toto je moja susedka a kamarátka v jednom,“ vyriešila jeho dilemu Slávka.
„Nechcel som vás vyhnať,“ pozrel sa ospravedlňujúco na Vieru.
„To je v poriadku. Už som bola na odchode.“
„Nebojíte sa nechať priateľku samu s cudzím chlapom?“ prehodil.
„Nie ste cudzí,“ odvetila Viera.
„Nie?“ pozrel na ňu začudovane. Slávka Viere naznačila, že má mlčať, no muž stále na ňu pozeral, akoby očakával vysvetlenie.
„Už ste sa predsa predstavili.“
„Meno som si mohol vymyslieť.“
„To áno, ale nevymysleli ste si ho.“
„Ako to môžete vedieť?“
„Ženská intuícia,“ klepla si ukazovákom na čelo.
„Okrem toho vás už určite zaregistrovala naša susedka z prvého. Môžete si byť istý, že by vedela dať polícii váš podrobný opis vrátane znamienok skrytých pod oblečením. Takže žiadne hlúposti!“ pohrozila mu a zbehla dolu schodmi.
„Má pravdu, tá pani na balkóne ma už zröntgenovala. Je to tu dobre zabezpečené,“ usmial sa.
„To áno. Pavla nás chráni ako kvočka svoje kurence,“ opätovala mu úsmev a pozvala ho dnu.
„Nie ste zvedavá, prečo som tu?“ spýtal sa hosť.
„Čakám, že mi to poviete.“ Slávka sledovala, ako si do malej šálky pridáva tri lyžičky cukru. Aj otec si sladil kávu tromi lyžičkami. Možno si chcel podvedome osladiť trpký život alebo si tým kompenzoval nedostatok z detstva. Ale prečo to robí jej nevlastný brat? Dá sa po rodičoch zdediť aj chuť na sladké? Aké ďalšie otcove gény v sebe má? Alkoholizmus? Agresivitu?
„Pred dvomi mesiacmi mi zomrela mama,“ rozhovoril sa. „Bola vážne chorá a dlho sa trápila. Po Novom roku ju odviezli do nemocnice a vrátila sa odtiaľ ešte zúboženejšia. Požiadala ma, aby som zistil adresu istého Vojtecha Horváta, vraj mu veľmi ublížila a určite pre tú krivdu nemôže zomrieť, hoci si to tak veľmi želá. Chcela mu napísať list. Povedala mi o ňom len to, že vyrástol v detskom domove, kedysi dávno pracoval v dubnických strojárňach a momentálne žije niekde na Kysuciach. Na názov obce si nevedela spomenúť. Požiadal som o pomoc bývalého spolužiaka, policajta, a ten mi zistil, čo som potreboval. Pridal aj informáciu, o ktorú som ani nestál. Že ten Vojtech Horvát sedel. Za znásilnenie. A tou obeťou bola moja matka.“ Nervózne si pukal kĺby na prstoch. „Ale ak to naozaj urobil, prečo sa ona cítila vinná?“ pozrel na Slávku, akoby od nej čakal vysvetlenie. Vzápätí si uvedomil, že nemôže poznať odpoveď, no i tak ho zaskočilo, že ju táto správa vôbec neprekvapila. „Mamy som sa na to opýtať nemohol, mala dosť trápenia, nechcel som jatriť staré rany. Dúfal som, že sa odpoveď dozviem od vášho otca. Po maminej smrti som váhal, či ho vyhľadať, bál som sa, že zoči-voči mužovi, ktorý jej ublížil, sa neovládnem, no nakoniec som to riskol. Ale neskoro, ani on mi už neobjasní, čo sa vtedy stalo. Na obecnom úrade mi dali vašu adresu, tak som prišiel za vami, aby ste mi povedali aspoň niečo o tom záhadnom Vojtechovi Horvátovi.“
Slávka zvažovala, čo z pohnutého osudu ich spoločného otca má svojmu nevlastnému bratovi prezradiť. Má mu povedať pravdu? Nepoužije ju proti nej?
„Staral sa vašim rodičom o záhradu,“ začala zdanlivo banálnou informáciou.
„O záhradu? To mi akosi nesedí. Mama v nej trávila celé dni, venovala jej viac pozornosti ako domácnosti. U nás by ste našli skôr neumytý riad než čo i len náznak buriny v kvetinovom záhone! Milovala kvety, kríky, stromy, keby ste ju videli, ako s nimi zaobchádzala! Nemala dôvod najímať si záhradníka!“
„Keď sa nasťahovali do domu, pozemok bol v dosť úbohom stave, preto potrebovali výpomoc,“ pokračovala opatrne.
„Hovoril vám o tom?“
„Nie. Po jeho smrti som našla zápisník a v ňom zmienku o vašej záhrade.“
„A o mojej mame tam zmienka nebola?“
Slávka mlčala.
„Ak niečo viete, povedzte mi to, prosím,“ zopol ruky.
„Celý život mám pocit, že v našej rodine nie je všetko v poriadku. Na toľko otázok som nedostal odpoveď, ak mi ešte aj vy niečo tajíte, oberáte ma o poslednú príležitosť pochopiť správanie mojich rodičov!“ Vstal a nervózne sa prechádzal po malej obývačke. Tri kroky tam, tri kroky späť, tri tam, tri späť. Zrazu mu pohľad padol na zarámovanú fotografiu. Namieril na ňu ukazovák a zatváril sa, akoby videl ducha.
Ak ste si obľúbili životom skúšané hrdinky z knihy Vzkriesené nádeje, iste si nenecháte ujsť pokračovanie ich príbehov. Známe i nové postavy vám toho chcú ešte veľa povedať.
Úryvok:
Slávka práve zabočila k vchodu, keď sa k nej z opačnej strany pripojila poštárka. Nebola to však pani v stredných rokoch, ktorá obvykle nosila poštu do ich bytovky, táto bola omnoho mladšia. „Dobrý deň, to je fajn, že ma vpustíte, aspoň nemusím vyzváňať na všetky zvončeky a dúfať, že niekoho zastihnem doma,“ potešila sa doručovateľka.
„Dobrý deň, asi ste tu nová,“ tipovala Slávka.
„Staronová. Občas zastupujem kolegyňu, ale je pravda, že od jari som tu nebola. Nie ste vy pani Vesselová?“
„Áno,“ prisvedčila, netušiac ako to mohla uhádnuť.
„Myslela som si. Ostatné obyvateľky už poznám, len vás som ešte nestretla. Mám doporučený list pre Aurela Vessela, zrejme to bude váš manžel. Je doma alebo to preberiete vy?“
Už-už chcela poštárke povedať, že jej muž zomrel, no napadlo jej, že list možno obsahuje niečo, čo by mala vedieť. Po Aurelovej smrti sa dozvedela mnoho informácií, ktoré pred ňou tajili. Týkali sa najmä finančných záležitostí, Olívia robila všetko pre to, aby sa Slávka nedostala k ich majetku. Broňa ju však uistila, že je právoplatnou dedičkou Aurelovho podielu a svokra ju oň obrať nemôže. „Ja to vezmem,“ povedala. Podpísala prevzatie a len čo poštárka zmizla z dohľadu, náhlivo roztrhla obálku.
Vážený pán Vessel,
dovoľujeme si Vás upozorniť, že sme do dnešného dňa neobdržali platby za služby poskytované Melánii Vesselovej za mesiace júl a august. Som presvedčená, že tieto nezrovnalosti nevznikli úmyselne a čoskoro dáme celú záležitosť do poriadku. Pokúšala som sa s Vami spojiť telefonicky a e-mailom, ale neúspešne. Prosím, kontaktujte ma čo najskôr, inak budem musieť zvážiť premiestnenie Vašej príbuznej do zariadenia s nižším štandardom.
S pozdravom Mgr.Adela Ruttmannová, riaditeľka Súkromného zariadenia pre seniorov Pokojná jeseň.
Melánia Vesselová? Kto to, preboha, je? civela na neznáme meno a pomaly kráčala po schodoch. Pred dverami ju dobehla Vierka.
„Ahoj.Videla som ťa prichádzať, tak som sa pozvala na čaj. Nevadí?“
„Nie,len poď ďalej, ideš ako na zavolanie.“
„Deje sa niečo?“ Vierin pohľad padol na hárok papiera s hlavičkou a logom. Slávka neodpovedala, strčila jej list do ruky a šla postaviť vodu.
„Platby neprebehli, lebo je Aurelov účet zablokovaný. Bude to treba čím skôr zaplatiť, ale to nech vybaví svokra, teba sa to netýka. Kto je vlastne tá Melánia Vesselová?“
„Veď práve! Netuším, o koho ide, nikdy som to meno nepočula!“
„Mohla by to byť matka Aurelovho otca,“ uvažovala Viera.
„Je to možné, to by vysvetľovalo, prečo sa neunúvali mi o nej povedať. Kašľali na ňu rovnako ako na jej syna. Odpratali ju niekam do penziónu, každý mesiac zacvakali poplatok a tým to pre nich zhaslo.“
„Alebo žeby to bola jeho sestra?“ napadla Viere ďalšia možnosť.
„Prečo by jej výdavky hradil Aurel? A ešte v súkromnom zariadení? Taký veľkodušný nebol.“
„Ak sa volá Vesselová, tak asi nebola vydatá a v tom prípade by mohol po tetuške dediť.“
„To nedáva zmysel, keby bola bohatá, platila by si pobyt sama.“
„Nespýtaš sa na to svokry?“
„To určite nie! Ak mi o nej nepovedali, asi mali nejaký dôvod. A ja prídem na to aký!“
„Mohla by si tam zavolať.“
„A čo im poviem? Neviem, kto je Melánia Vesselová, ale jej pobyt vám, samozrejme, uhradím? Myslíš si, že by mi povedali do telefónu nejaké osobné informácie? Okrem toho pochybujem, že poznajú jej rodinné väzby.“
„Asi máš pravdu. Čo teda urobíš?“
„Pôjdem tam osobne. Navštívim tú záhadnú Melániu a zistím, čo je zač. Riaditeľke sľúbim, že dlhy vyrovnám a potom to hodím na krk Olívii. Zdedila po manželovi polovicu majetku, tak je jej povinnosťou postarať sa o jeho príbuznú.“
„Múdro!“ schválila jej rozhodnutie Viera. „Ak chceš, môžem ťa tam zaviezť.“
„Nerob si starosti, pôjdem vlakom.“
„Je to ďaleko a nie je to na hlavnej trati. Budeš musieť prestupovať, zabiješ cestovaním celý deň. A mne by malý výlet prišiel celkom vhod,“ presviedčala ju Viera. „Zoberieme aj Sveťu. Ty si vybavíš svoje záležitosti a my si urobíme vlastný program.“
"Tak fajn,“ pristala Slávka.
Pavla polievala muškáty a oberala odkvitnuté súkvetia. „Ja by som ťa, dievča, ľúbil, keby si sa trošku smiala...“ pospevovala si spolu s Duchoňom. Do ich duetu sa votrel zvuk motora. Strieborné auto s cudzím evidenčným číslom nepoznala, no i tak jej tvár mladého muža prezerajúceho si štítky na zvončekoch bola povedomá.
„Hľadáte niekoho?“ neovládla svoju zvedavosť. Muž zapichol pohľad medzi kaskády kvetov.
„Pani Vesselovú. V obci, kde žil jej otec, mi dali adresu, pozerám, či som tu správne,“ zaskočený všetečnou otázkou povedal viac, ako bolo nutné.
„Ste tu správne.“
„Ďakujem, už som našiel na zvončeku jej meno.“ Zazvonil a po chvíli sa ozvalo tiché: „Prosím?“ „Dobrý deň, volám sa Juraj Rybnický a chcel by som s vami hovoriť o vašom otcovi. Ak nemáte nič proti...“
„Poďte dnu, bývam na druhom,“ zaznelo po krátkej odmlke. Rybnický, Rybnický, kde som to meno už... lovila Pavla v pamäti. Spomienky Slávkinho otca! Je to jej nevlastný brat! Prečo prišiel? Snáď si nerobí nároky na dedičstvo?
„To je on?“ vyvalila Viera oči, keď začula rozhovor medzi Slávkou a prichádzajúcim hosťom.
„Asi, koľko ľudí s takým priezviskom má dôvod ma vyhľadať?“
„Ty máš dnes deň plný prekvapení! Čo môže chcieť?“
„Netuším.“ Nečakaná návšteva Slávku rozrušila. Nervózne si šúchala dlane a pohľadom blúdila po stenách.
„Si v poriadku? Nemám tu zostať?“ robila si starosti Viera. Od Aurelovej smrti sa snažila byť Slávke nablízku vždy, keď sa dostala do stresujúcej situácie. Nechcela, aby siahala po pochybných liekoch z neznámeho zdroja. Musí sa naučiť žiť bez nich.
„Nie, to zvládnem.“
„Dobre, pre istotu si nechám otvorené dvere, keby niečo, zakrič!“
„Veď ma hádam nejde zabiť!“ Viera vyšla na chodbu a Slávka ju nasledovala. Prichádzajúci muž si skúmavo obzeral dve mladé ženy a pokúšal sa uhádnuť, ktorá je tá správna.
„Dobrý deň, ja som Vesselová, toto je moja susedka a kamarátka v jednom,“ vyriešila jeho dilemu Slávka.
„Nechcel som vás vyhnať,“ pozrel sa ospravedlňujúco na Vieru.
„To je v poriadku. Už som bola na odchode.“
„Nebojíte sa nechať priateľku samu s cudzím chlapom?“ prehodil.
„Nie ste cudzí,“ odvetila Viera.
„Nie?“ pozrel na ňu začudovane. Slávka Viere naznačila, že má mlčať, no muž stále na ňu pozeral, akoby očakával vysvetlenie.
„Už ste sa predsa predstavili.“
„Meno som si mohol vymyslieť.“
„To áno, ale nevymysleli ste si ho.“
„Ako to môžete vedieť?“
„Ženská intuícia,“ klepla si ukazovákom na čelo.
„Okrem toho vás už určite zaregistrovala naša susedka z prvého. Môžete si byť istý, že by vedela dať polícii váš podrobný opis vrátane znamienok skrytých pod oblečením. Takže žiadne hlúposti!“ pohrozila mu a zbehla dolu schodmi.
„Má pravdu, tá pani na balkóne ma už zröntgenovala. Je to tu dobre zabezpečené,“ usmial sa.
„To áno. Pavla nás chráni ako kvočka svoje kurence,“ opätovala mu úsmev a pozvala ho dnu.
„Nie ste zvedavá, prečo som tu?“ spýtal sa hosť.
„Čakám, že mi to poviete.“ Slávka sledovala, ako si do malej šálky pridáva tri lyžičky cukru. Aj otec si sladil kávu tromi lyžičkami. Možno si chcel podvedome osladiť trpký život alebo si tým kompenzoval nedostatok z detstva. Ale prečo to robí jej nevlastný brat? Dá sa po rodičoch zdediť aj chuť na sladké? Aké ďalšie otcove gény v sebe má? Alkoholizmus? Agresivitu?
„Pred dvomi mesiacmi mi zomrela mama,“ rozhovoril sa. „Bola vážne chorá a dlho sa trápila. Po Novom roku ju odviezli do nemocnice a vrátila sa odtiaľ ešte zúboženejšia. Požiadala ma, aby som zistil adresu istého Vojtecha Horváta, vraj mu veľmi ublížila a určite pre tú krivdu nemôže zomrieť, hoci si to tak veľmi želá. Chcela mu napísať list. Povedala mi o ňom len to, že vyrástol v detskom domove, kedysi dávno pracoval v dubnických strojárňach a momentálne žije niekde na Kysuciach. Na názov obce si nevedela spomenúť. Požiadal som o pomoc bývalého spolužiaka, policajta, a ten mi zistil, čo som potreboval. Pridal aj informáciu, o ktorú som ani nestál. Že ten Vojtech Horvát sedel. Za znásilnenie. A tou obeťou bola moja matka.“ Nervózne si pukal kĺby na prstoch. „Ale ak to naozaj urobil, prečo sa ona cítila vinná?“ pozrel na Slávku, akoby od nej čakal vysvetlenie. Vzápätí si uvedomil, že nemôže poznať odpoveď, no i tak ho zaskočilo, že ju táto správa vôbec neprekvapila. „Mamy som sa na to opýtať nemohol, mala dosť trápenia, nechcel som jatriť staré rany. Dúfal som, že sa odpoveď dozviem od vášho otca. Po maminej smrti som váhal, či ho vyhľadať, bál som sa, že zoči-voči mužovi, ktorý jej ublížil, sa neovládnem, no nakoniec som to riskol. Ale neskoro, ani on mi už neobjasní, čo sa vtedy stalo. Na obecnom úrade mi dali vašu adresu, tak som prišiel za vami, aby ste mi povedali aspoň niečo o tom záhadnom Vojtechovi Horvátovi.“
Slávka zvažovala, čo z pohnutého osudu ich spoločného otca má svojmu nevlastnému bratovi prezradiť. Má mu povedať pravdu? Nepoužije ju proti nej?
„Staral sa vašim rodičom o záhradu,“ začala zdanlivo banálnou informáciou.
„O záhradu? To mi akosi nesedí. Mama v nej trávila celé dni, venovala jej viac pozornosti ako domácnosti. U nás by ste našli skôr neumytý riad než čo i len náznak buriny v kvetinovom záhone! Milovala kvety, kríky, stromy, keby ste ju videli, ako s nimi zaobchádzala! Nemala dôvod najímať si záhradníka!“
„Keď sa nasťahovali do domu, pozemok bol v dosť úbohom stave, preto potrebovali výpomoc,“ pokračovala opatrne.
„Hovoril vám o tom?“
„Nie. Po jeho smrti som našla zápisník a v ňom zmienku o vašej záhrade.“
„A o mojej mame tam zmienka nebola?“
Slávka mlčala.
„Ak niečo viete, povedzte mi to, prosím,“ zopol ruky.
„Celý život mám pocit, že v našej rodine nie je všetko v poriadku. Na toľko otázok som nedostal odpoveď, ak mi ešte aj vy niečo tajíte, oberáte ma o poslednú príležitosť pochopiť správanie mojich rodičov!“ Vstal a nervózne sa prechádzal po malej obývačke. Tri kroky tam, tri kroky späť, tri tam, tri späť. Zrazu mu pohľad padol na zarámovanú fotografiu. Namieril na ňu ukazovák a zatváril sa, akoby videl ducha.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára