Podľa prídelu
chleba zistíte, koľko vám ostáva života
Kategória:
Imunomodulátory/Antipsychotiká
Účinné
látky: Pomáha v beznádejných
situáciách. Dodáva nádej na lepší život. Verí spravodlivosť.
Dávkovanie:
Používať viac dní,
odporúča sa minimálne dávkovanie denne 40 strán. Majte po ruke vreckovky a niečo
sladké, pomôže aj tvrdší alkohol. Počet tabliet – 320.
Vedľajšie
účinky: Nočné mory,
nespavosť, pomočovanie. Strach z ľudí, nedôvera. Nakupovanie potravín do
zásoby.
Čo by ste mali vedieť predtým, ako si knihu TU
kúpite: Viete, trápi ma, prečo po vojne... a koľko je to
už rokov... prečo sa nikdy nespomínajú gulagy, že tam zahynuli tisícky ľudí, tisícky
ľudí otrávili, nahnali do barákov, poliali, zapálili... a tí neboráci
zhoreli zaživa... (z rozhovoru s Věrou Sosnarovou)
7.mája 1945 ľudia prežívali opojenie z porážky Nemeckej
ríše, konca vojny a oslobodenia Československej republiky. Věra však na
tento deň nikdy nezabudne. S matkou a deväťročnou sestrou boli
násilne odvlečené z oslobodeného Brna. Odrazu sa všetky tri ocitli vo
svete vybuchujúceho zla. Ich prvá zastávka je bitúnok, kde stretávajú ostatných
zatknutých rôznych národností. Postupne sa pešo presúvajú viac na východ.
Niekoľko dní strávia v Mikulove pod holým nebom s minimálnym prídelom
jedla, či na brehu Dunaja. Keď ich naložia v neľudských podmienkach do
dobytčákov, ich obavy sa naplnia. Konečná stanica je Rusko-Sibír. Po štyroch mesiacoch
sa zajatci tešia na teplú polievku, posteľ a rozkúrenú pec. Hlúčik brnianskych
žien a detí však skončí v polorozpadnutom baráku, po kolená v snehu
a na slame. Z nádeje do pekla. Gulag. Pár dní po príchode zomiera Věrina
matka. Prežila peklo na zemi. Otročila v baniach, továrňach, na poliach...
O to desivejšie bolo prebudenie. Čiesi ruky zvonku
schytili posuvné dvere a roztvorili ich na doraz, až to zahrmelo. Věra sa
prebudila, ale to sa už nad ňou skláňal Mongol, ktorému hovorili Dichan, a sťahoval
z nej nohavičky. „Mami!“ vykríkla, ale mamu držali bokom. Jeden chlap
vsunul mame penis do úst a druhý zozadu medzi stehná. Věra sa chcela
brániť, ale vojak zvaný Alžapar jej zvieral ruky.
Jiří S. Kupka zachytáva v románe Krvavé jahody
dramatické okamihy našich dejín. Ústrednou postavou pre napísanie tohto diela
sa mu stala Věra Sosnarová, ktorá sa po tridsiatich rokoch rozhodla
prelomiť svoje mlčanie o krutej minulosti.
Autor si už v úvodných stranách pripravil pre čitateľa
poriadnu dávku nechutností a nespravodlivosti. Bez príkras, desivo a priamo
opisuje začiatok odvlečenia matky s dvomi deťmi, ktoré skončili na
bitúnku. Sú nútené spať na mŕtvych koňoch. Nepredstaviteľné a odporné.
Publikum sa len s veľkým sebazaprením púšťa do ďalších strán, kde na
nevinné ženy čaká nové bezprávie a odporné zverstvá. Kupka vierohodne
vykresľuje úmorné pochody, noci plné hrôzy v Budapešti, prvé straty na
životoch.
Stručne vstupuje do životov niektorých väzňov, čitateľ spoznáva aj
ich pohnuté osudy pred vojnou a počas nej. Odrazu sa ocitáte celé týždne v dobytčích
vagónoch bez jedinej prikrývky, s jedným vedrom a kúskom jedla.
Hlavná postava vie, že nádej, že sa vrátia domov, zmizla. Viera, že sa niekto
postaví za ich spravodlivosť, zomrela tam na koľajniciach. Stávate sa svedkom
bezcitnosti a krutosti vojakov. Transport často stojí, ženy sú bité a znásilňované.
Kupka čitateľa absolútne nešetrí. Text sa číta pomerne ťažko, so slzami v očiach,
no oproti novým kapitolám je to len malé zrnko zverstiev, ktoré na Věru a jej
sestru ešte len čakajú.
Najkrutejší, desivý a odporný dej sa odohráva na Sibíri.
Peklo, ktoré dve sestry zažívajú je neznesiteľné. Sadizmus, brutalita a odpor
doslova kričia z týchto strán. Zverstvá sú opísané dramaticky, bez kúska
citu, Kupka si nedával servítku pred ústa. Nič pre slabšie povahy a žalúdky.
Nekonečná sibírska zima s handrami omotanými okolo nôh, choroby, vši,
podrazy väzenkýň, každodenná smrť číhajúca na každom kroku, hlad, znásilňovanie,
týranie, chlieb pečený na motorovom oleji, mamino šialenstvo so sekerou v ruke,
zamrznuté telá v snehu...
Prekročil ju, ako tam holá ležala na zemi a potláčala vzlyky.
„Nemysli si, že sa tu budeš váľať, ty kurva česká.“ Kopol do kôpky handier,
ktorým sa tu hovorili šaty, a naznačil jej, aby sa obliekla. To všetko sa
odohralo pred očami deväťročnej Nade, ktorá ležala bez pohnutia na hornej
prični, kde je teplejšie, zababušená vo vreciach a handrách.
Z celého príbehu je však cítiť neskutočnú túžbu po
domove. Devätnásť rokov sa snažili sestry Melkinove vrátiť do Brna. Keď sa Věra
konečne dostala domov, mala 34 rokov a vážila 37 kíl. Záver románu je
emočne vypätý, smutný, no oslobodzujúci. Posledné strany patria rozhovoru s Věrou,
kde sa čitateľ dozvie aj to, čo v knihe nebolo uvedené alebo dostatočne
vysvetlené.
Silný, šokujúci, zdrvujúci, bolestný, drsný, krutý,
dramatický, brutálny... tento príbeh má mnoho prívlastkov, no žiaľ, je až
príliš skutočný a živý. Z celého románu kričí jeden veľký otáznik.
Prečo? Prečo sa toto dialo? Prečo vôbec niekto dopustil, aby sa také ohavné
zverstvá páchali na nevinných ľuďoch? Na druhej strane stojí fakt, že na našu
minulosť by sme nemali zabudnúť a hlavne, nikdy by sa nemala opakovať.
Krvavé jahody
odporúčam tým, ktorí chcú pochopiť nezmyselnosť druhej svetovej vojny. Zaujme
mužov, ale i ženy, ktoré majú silnejšie povahy a neboja sa nahliadnuť
do hrnca zverstiev, ohavností a krutosti.
Za recenzný
výtlačok ďakujem Pre školy.sk.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára