Petra Hederová - Tak si ho nechaj! (15)

    15. Kapitola

V noci som sa zobudila na šialený smiech, ktorý vychádzal z detskej izby. Vydesená som chvíľu uvažovala, či mám zatvoriť oči a spať ďalej, alebo vyskočiť na rovné nohy a skontrolovať situáciu. Zvolila som možnosť číslo jedna. Utešovala som sa tým, že pes ležal pokojne vo svojom pelechu. Možno sa mi to len prisnilo. Po chvíli mi došlo, že ten smiech vydáva hračkárska metla, ktorú som kúpila deťom na Vianoce. Pravdepodobne sa v noci posunula a dotyk štetín o koberec spustil ten charakteristický zvuk.

    Keď som o tom na druhý deň hovorila Tereze, poradila mi, aby som z metly vybrala baterky. Zároveň ma však varovala, že pokiaľ budem rovnaký zvuk počuť aj v tom prípade, bude to dosť hororové. Preto som baterky radšej nevybrala a zavrela túto desivú hračku do skrine. Keď sa bude nabudúce v noci opäť smiať, smiech bude tlmený a možno o to viac strašidelný. No aspoň to bude dávať nejaké racionálne vysvetlenie.

    Ráno bol piatok. Deň pred víkendom. Povedala som si, že to v práci nejako zvládnem. Dokonca prežijem i tú otrasnú cestu autobusom. Nakoniec som to však riskla a zobrala auto. Deti ráno viezol do škôlky Mário. Celkom ma zaujímalo, či zaviezol aj svoju najstaršiu adoptívnu dcéru na prednášku, ako som ironicky občas označovala Júliu. Nechcela som však zbytočne rýpať. Musíme sa predsa rozviesť v dobrom. Ha, to je ale slovné spojenie! Ako keby na rozvode mohlo byť niečo dobré. Nemali by sme náhodou zorganizovať aj rozvodovú párty? On vezme Júliu, ja Olivera a okrem toho každý povezme aj príbuzných a priateľov. Bude nás dohromady slušné množstvo, akoby ste spojili dve svadby.  Všetci budeme sedieť za jedným dlhým stolom a šťastne sa na seba usmievať. Hlavne, že všetko dobre dopadlo a rozviedli sme sa dôstojne. Pche, ako môže byť rozvod dôstojný? Je to rovnaké slovné spojenie ako dôstojná nevera. Alebo dôstojné opustenie vlastných detí. Dôstojná zrada. Dôstojná krádež. Jednoducho čistý nezmysel!

    Keďže bol piatok, v práci sa nič nedialo. Polovica ľudí odišla na predĺžený víkend a dobre urobili. Vonku bolo stále krásne. Bol by ozajstný hriech vysedávať v kancelárii. V našej miestnosti sme boli len dvaja. Pozvala som Viktora na kávu do kuchynky a, na moje veľké prekvapenie, neodmietol. Asi toho dnes nemal až tak veľa na práci.

    Sedeli sme za skromným stolíkom, pili kávu a viedli zdvorilú konverzáciu o ničom. Koľko máme detí, ako sú staré, či navštevujú školu alebo škôlku. Viktor mal dve školopovinné deti. Ukázal mi aj ich fotografiu, slušne som pochválila, že sú pekné a mechanicky sa spýtala na nejaké ďalšie detaily o nich. Aspoň mi čas do druhej rýchlejšie prejde.

    Dnes som prišla do práce autom a mala som veľké šťastie - podarilo sa mi vychytiť jeden veľmi lukratívny parkovací flek v priamo pred budovou. Zrejme preto, že mesto sa pred víkendom zázračne vyprázdnilo.

    Čo budem robiť cez víkend? spýtala som sa samej seba, keď som po práci nasadala za volant starého bieleho SUV. Odpoveď na túto otázku mi nikdy nemohla byť jasná. Mário si totiž zvykol voľné dni zariadiť podľa toho, ako mu to najlepšie vyhovovalo. Na mňa ohľad nebral. Víkendy chcel tráviť s deťmi, čo však automaticky neznamenalo, že by si ich niekam zobral a zmizol mi z očí. Naopak, zostal doma, v spoločnom byte a odtiaľ sporadicky odbiehal sem a tam spolu s našimi synmi. Nikto netušil, kedy sa vráti a kedy zase zdrhne a dvojičky mi tam nechá. Pýtate sa, ako som mohla toto dopustiť? Prečo som zo seba nechávala robiť úplnú kravu?

    „Správaš sa ako totálna puťka. Veď sa mu už konečne vzopri!“ povedala mi Tereza niekoľkokrát.

    „Som na ňom stále ekonomicky závislá a potrebujem auto,“ vysvetľovala som. „Keď mi vezme kľúče, budem nahratá.“

    Tereza sa pohrdlivo uškrnula: „Stále sa len na niečo vyhováraš. Asi sa ho bojíš, alebo čo.“

    Nebála som sa ho, to nie. Nepovažovala som ho za silného súpera a jedinou emóciou, ktorá vo mne voči nemu zostala, bol akýsi nepochopiteľný súcit nad jeho patetickou existenciou. Nad tým, ako vlastne dopadol, ako si rozbúral celý svoj pohodlný život. Po našom manželstve zostal len kameň na kameni a to sme pritom mali všetko. Nebála som sa ho, len som nemala silu sústavne bojovať, navyše nie pred deťmi. Vyčerpávalo ma to, bralo mi to energiu, ktorú som mohla investovať aj do oveľa perspektívnejších projektov ako doťahovanie sa s ním. Okrem toho som vedela, že sa čoskoro z tejto otrockej závislosti vyslobodím. Bude to už onedlho, hneď ako mi príde prvá výplata. Mesiac to už vydržím. Nepotrebujem si spôsobovať zbytočné problémy a stres. Auto tiež nejako vyriešim, vezmem si operatívny lízing alebo si niečo kúpim. Potom ma už nebude mať čím vydierať.

    Marec plynul pomaly, akoby sa mu ani nechcelo dobehnúť do svojho úspešného konca. Akoby vedel, že tridsiateho príde deň, ktorý bude znamenať nový začiatok. Aspoň pre mňa. Mário začal nový život už dávno. Bez toho, že by ma o tom informoval.

    S Oliverom sme sa naďalej pravidelne vídali a ja som musela skonštatovať, že sa snaží. Odrazu mal so mnou veľa plánov. Hovoril o spoločnej letnej dovolenke, spoločnom bývaní a čo ma skutočne šokovalo, dokonca i o spoločnom potomkovi. Kupoval mi darčeky, takmer ma nosil na rukách a ja som bola odrazu veľmi šťastná, že ho mám. Jediné, čo sa mi občas vynáralo v mysli a vyvolávalo vo mne znepokojenie, bolo to utajené stretnutie s neznámou ženou vtedy uňho v byte.

    Dva týždne som vydržala nespomínať to. Z mojej strany skutočne heroický výkon, obyčajne riešim veci hneď za horúca. V tomto prípade ma jazyk mimoriadne svrbel a mala som chuť vytiahnuť to minimálne stokrát, no ovládla som sa. Po dvoch týždňoch však nastúpila akási zlá nálada a ja som po milom, nekonečne sa snažiacom Oliverovi, vybehla: „Kto bola tá žena, ktorá prišla k tebe druhého marca na návštevu?“

    Zdalo sa mi, že premýšľa, akoby chcel získať čas a oddialiť svoju odpoveď, kým mu nenapadne uveriteľné vysvetlenie.

    „Koho myslíš?“  

    „Tmavovlasá žena vo vysokých topánkach. Šla k tebe do bytu a bola tam asi hodinu.“

    Keby som bola schopná vidieť, čo sa mu práve v tej chvíli deje v hlave, odprisahala by som, že by som tam našla spleť nervóznych myšlienok pochodujúcich ako vojaci z jedného záhybu mozgovej kôry do druhej.

    „Mhm, už asi viem koho myslíš,“ povedal konečne.

    „Tak ma nenaťahuj a rovno to vyklop! Netušila som, že máme pred sebou tajnosti.“

    „Bola to jedna známa. Chcela iba poradiť.“

    Nechápala som: „Aká známa? Poradiť ohľadne čoho?“

    „Nehnevaj sa, ale sľúbil som jej, že to zostane medzi nami. Má nejaké osobné problémy. Časom ti to všetko vysvetlím.“

    V podstate mi k tomu nepovedal nič. Vyvliekol sa z toho úplne dokonalo. Pár dní ma to ešte trochu štvalo, no potom som to postupne pustila z hlavy. Povedal, že mi to raz vysvetlí, tak snáď dodrží, čo sľúbil. Neostávalo mi iné, len trpezlivo čakať.