Môj druhý deň v práci vychádzal na
štvrtok. Tešila som sa, že čoskoro príde víkend. Veselý vrátnik na prízemí mi hneď
zrána ponúkal veľkonočné výrobky svojej manželky. Pomyslela som si, že do
Veľkej noci je ešte ďaleko. Naoko som sa tvárila, že si maľované vajíčka
a barančeky so záujmom prezerám. Boli na predaj a mala som nutkanie
niečo zo slušnosti kúpiť. Sama tento rok určite žiadnu výzdobu nevyrobím. Deti
by sa potešili. Nepovažovala som sa za manuálne zručnú, hoci určité vlohy vo
výtvarnej oblasti som zdedila po prarodičoch.
„Krásne, máte šikovnú manželku,“ pochválila
som starého pána a sľúbila mu, že sa neskôr zastavím. Niečo si od
neho kúpim, len teraz nemám pri sebe hotovosť.
Vyšla som pešo na tretie poschodie (výťah
sa zvykol zasekávať) a zamierila som rovno do svojej kancelárie. Len čo sa môj
zadok dotkol čalúnenej stoličky, ktorá stopercentne nespĺňala ergonomické
kritériá, dvere sa otvorili a dnu vstúpila šéfka. Prebehla očami po
všetkých prítomných, pozdravila nás a odišla.
„Ranná kontrola,“ vysvetlil kolega so
sadrou, ktorý sa volal podobne ako ja, Viktor. Meno bolo asi jediné, čo sme
mali spoločné.
„Robí to pravidelne?“ spýtala som sa naoko ľahostajne, hoci ma to
vcelku dosť zaujímalo. Nemala som rada šikanovanie a to, čo som práve
videla, sa naň podobalo.
„Niekedy si to tu obehne,“ vysvetlil ďalší
kolega, zjavne zvyknutý na podobné prepadovky.
„Dá si niekto kávu?“ spýtala som sa
spoločensky, no všetci len slušne poďakovali.
Šla som teda do kuchynky sama
v nádeji, že tam bude niekto, s kým prehodím zopár slov. Som
priateľská bytosť. Nemám rada kakabusov zahĺbených do práce. Život nie je
len o úlohách, ale aj o budovaní dobrých vzťahov. A kde sa
budujú dobré vzťahy, ak nie práve na chodbách, kuchynkách a na
fajčiarskych pauzách?
Pri dreze stála vysoká blondínka
z projektového oddelenia. Nepamätala som si, že by ma s ňou niekto včera
zoznamoval, tak som sa jej predstavila. Volala sa Andrea a mala naponáhlo.
Rýchlo si zaliala svoju kávu a odbehla.
Spravila som teda to isté. So šálkou
v ruke som kráčala do kancelárie, keď mi napadlo, že som nepekne
odignorovala Olivera. Mala som mu večer zavolať a namiesto toho som
zaspala pri deťoch. Poslala som mu teda aspoň správu s ospravedlnením, aby
sa nehneval: Ahoj láska, prepáč mi ten
včerajšok. Bola som nejaká unavená. Dnes sa dohodnem s Máriom, či si vezme
deti do bytu. Prídem k tebe.
Zdalo sa mi, že to pochopil. Uľavilo sa mi.
Celý deň som strávila študovaním interných
smerníc a vybavovaním prístupov do rôznych systémov. Kolegovia
z kancelárie boli neprítomní, rozbehli sa po mítingoch. Ako som neskôr
zistila, dalo sa to pekne zneužívať. Dochádzkový systém ešte firma nestihla
zaviesť. Nebolo preto možné skontrolovať, kto sa kedy v ktorej budove nachádza.
Banka mala niekoľko sídiel roztrúsených po celom meste. Do väčšiny
z nich sa dalo dôjsť pešo, výnimočne sme si mohli zavolať taxík na náklady
firmy. Táto práca sa mi začala pozdávať. Postupne som prichádzala na jej rôzne
výhody.
Ešte keby som tak mala kde parkovať,
špekulovala som, kráčajúc o druhej na zastávku autobusu. Deväťdesiat trojka
prišla smerom z hlavnej stanice, ako vždy natrieskaná na prasknutie.
Podarilo sa mi nadžgať dovnútra bez toho, že by mi vodič autobusu pricvikol
sako medzi dvere. Chytila som sa najbližšej tyče ako striptízová tanečnica. Už
nech sme v Petržalke, lebo ma porazí!
Dnes vyberal deti zo škôlky Mário. Nemusela
som sa nikam ponáhľať. Napadlo mi, že prekvapím Olivera. Nespomínal, že by mal
na dnes program. Pravdepodobne ho zastihnem doma. A ak nie, pôjdem si
nakúpiť do petržalského Tesca.
O desať minút som vystúpila, alebo aby
som bola presnejšia, vypadla zo stále plného autobusu. Hlavne sa nenechať
znechutiť, pomyslela som si na ceste k Oliverovej novostavbe. Zvyknem si.
Možno sa časom naučím pozdĺžne parkovať a znova začnem do práce chodiť
autom.
Zazvonila som na zvončeku pri bráne.
„Nech sa páči, čakám vás. Tretie poschodie,
dvere napravo,“ povedal do reproduktoru Oliver oficiálnym tónom. V prvom
momente som zaváhala, či som zazvonila na správny zvonček. Nepovedala som nič.
Zmätene som sa pozrela na svoj prst v snahe potvrdiť si, že som naozaj
stlačila číslo 308. Ozvalo sa zabzučanie automatického vrátnika. Neváhala som a
vošla do vchodu. Nešla som však výťahom, ale vykročila som smerom ku schodisku
napravo.
Ako som stúpala nahor, dostala som nečakaný
nápad. Oliver nevie, že idem k nemu, zato však pozval kohosi iného. Možno
opravára, alebo niekoho, koho dobre nepozná. Inak by v slúchadle neznel
tak odmerane. Neviem, čo mi to napadlo a aká bola motivácia môjho konania.
Rozhodla som sa, že zistím, kto je tá Oliverova záhadná návšteva. Zastavila som
na druhom poschodí a sadla si na posledný schod. Počkám pár minút
a uvidím, čo sa bude diať.
Onedlho sa dvere na Oliverovom byte
otvorili. Pochopila som, že vyšiel, aby sa pozrel, či k nemu tá osoba
prichádza. Chvíľu tam stál a keď sa nikoho nedočkal, opäť zavrel.
Začala som sa cítiť trochu ako
v detektívke. Asi kašlem na to. Vyjdem na tretie poschodie a zabúcham
na dvere. Nebudem sa správať ako zlodej. Akási neviditeľná ruka ma však akoby
nasilu držala prilepenú o gumený okraj schodíka. Ak chcem zistiť, kto
k nemu príde, mala by som zmeniť stanovisko. Návšteva pravdepodobne
použije výťah a neprejde okolo mňa pešo po schodoch. Zišla som teda opäť
na prízemie do vestibulu a postávala pri schránkach.
Čakanie sa vyplatilo. O necelých päť
minút sa vchodové dvere na zvuk bzučiaka opäť otvorili. Dnu vošla mladá žena.
Bola stredne vysoká a tmavovlasá. Nebola vyzývavo pekná, ale ani škaredá.
Normálna žena vo veku od dvadsaťpäť do tridsať rokov. Mala oblečené tmavomodré
džínsy a sivý kardigan, na nohách vysoké lodičky. Postavu nemala zlú, no
pomyslela som si, že ja vyzerám lepšie. Dobre, možno nenosím také vysoké
podpätky, zato však mám prirodzený šarm a vyžarovanie. To sa o tej
slečne povedať nedalo.
„Dobrý deň,“ pozdravila ma a ja som
odpovedala naspäť, ako by sa na slušnú obyvateľku novostavby patrilo. Pritom
som sa tvárila, že hľadám kľúče v kabelke a chystám sa skontrolovať obsah
poštovej schránky.
Môj predpoklad bol správny - použila výťah. Nemala dôvod ničiť si módne
topánky. Nastúpila a dvere sa zatvorili. Zo svojho miesta som videla, že
na displeji svietilo číslo tri, teda vystúpila u Olivera. Po špičkách som sa
rozbehla k schodisku a vybehla na tretie poschodie. Bola som skutočne
rýchla, lebo som ešte spoza rohu periférne zachytila, ako sa dvere Oliverovho
bytu zavreli.
Super, že mám dnes na nohách nižšie
podpätky, než som ráno zamýšľala, tešila som sa detinsky. Akoby som sa tým
snažila zakryť nepokoj, ktorý má ovládol.
Tá žena vošla do Oliverovho bytu. Čo mám
robiť? Mám zabúchať na dvere a vyrušiť ich? Kto to len môže byť? Je to
milenka? Hrám druhé husle? Vodí ma za nos?
V
hlave som mala jeden veľký chuchvalec otázok. Potom som si však spomenula na
oficiálny tón Oliverovho hlasu pri otváraní dverí a celá verzia sa mi
zrazu zdala nepravdepodobná.
Zvádzala som vnútorný boj sama so sebou,
aby som neprišla k jeho bytu a nezačala načúvať. Čo však spravím, keď
náhle otvorí a pristihne ma s uchom prilepením na dverách? Môžem sa
tváriť, že som práve prišla a neotváral. Nepočul ma klopať, preto
zisťujem, či tie hlasy idú od neho. To by šlo.
Vystupujem na tretie poschodie, kolená sa
mi trasú ako obyvateľke domu seniorov. Odhrniem si svoje plavé vlasy
z ucha a ponižujúco ho prilepím na bezpečnostné dvere Oliverovho
bytu. Uvažujem, či ma náhodou nepozoruje suseda od naproti. Ak to náhodou áno,
nerobím nič iné, ako ona sama. Pokútne špehujem.
Škoda, že nemám so sebou porcelánový
hrnček. Ako dieťa som skúšala odpočúvať susedov a naozaj to fungovalo.
Moje ucho bolo prostredníctvom obrátenej nádoby schopné zachytiť rôzne zvuky.
Ale teraz žiadnu šálku nemám. A možno je to tak aj lepšie. Ak sa náhodou
dvere znenazdajky otvoria, Oliver a tá žena neuvidia bláznivú ženu so
šálkou v ruke. Predstierala by som,
že k nemu idem na návštevu s kávou. Čo by som mu povedala? Mhm, neodolala
som a musela som si vziať svoju Lavazzu z presso stroja, tá tvoja
zalievaná neska sa nedá piť!
Našťastie ma nikto neodhalil. Chvíľu som sa
snažila zachytiť akýkoľvek zvuk, no nepočula som vôbec nič. Oliver má zrejme
dvere nielen bezpečnostné, ale aj protihlukové.
Dočerta, to sa teraz vôbec nedozviem, kto
bola tá baba a čo od neho chcela?
Zviezla som sa výťahom na prízemie. Počkám
na lavičke, kým zíde dole. Snáď ju nepôjde odprevadiť a nezbadá ma. Po
chvíli mu zavolám, že som tu. Možno v tom nebude žiadna záhada a sám
mi povie, čo to celé malo znamenať.
Sedela som na lavičke pred domom asi pol
hodiny. Tvárila som sa, že si niečo ťukám na mobile. Vlastne som si aj písala
s Terezou. Snažila som sa jej čo najvýstižnejšie vysvetliť, čo som práve
zažila. Bolo by jednoduchšie rovno jej zavolať, ale nechcela som o tom
nahlas hovoriť. Niekto by ma mohol počuť.
Zostaň
tam a počkaj, kým vyjde von, poradila mi, čo som aj sama zamýšľala
spraviť.
Čo
myslíš, kto to môže byť? spýtala som sa jej, hoci mi bolo jasné, že moja
otázka je čisto básnická. Odpoveď na ňu od Terezy určite nedostanem.
Veď
uvidíme, napísala som na záver.
Prešlo asi štyridsať minút a záhadná
žena stále nevyšla z vchodu. Už ma to začínalo pekne štvať. Čo uňho asi
tak robí? Pri Oliverovej výdrži by za tú dobu stihli zopár čísiel, pomyslela
som si až nechutne ironicky. Ale to iba preto, že ma ovládla žiarlivosť. On,
muž, ktorý so mnou počíta do budúcnosti, tu má v byte nejakú pipku?! To
nedopustím!
Navolila som jeho číslo. Nedvíhal.
Neprestávala som vyzváňať. Veď ty mi to raz
dvihneš!
Ale on ma ignoroval. Je toto vôbec možné?
Vyskočila som z lavičky na rovné nohy
a zazvonila na zvončeku. Nikto neodpovedal.
Tak som sa zase
posadila naspäť a keby som nemala gélové nechty, snáď by som si ich všetky
poobhrýzala.
Po hodine vyšla neznáma z vchodu.
Rozhodla som sa, že si ju obzriem zblízka.
Podišla som k nej: „Prepáčte, neviete
prosím, koľko je hodín?“
Dosť idiotská otázka, pomyslela som si.
Pýtam sa, ako dieťa na základnej škole. Dnes má predsa každý mobil a na
ňom aj presný čas.
Žena to zjavne neriešila, vyzerala
zamyslene. Vybrala z kabelky telefón a skontrolovala displej: „Štyri
hodiny aj päť minút.“
Letmo
mi pozrela do tváre a ja som nezbadala nič podozrivé. Nemala strapaté
vlasy ani rozmazaný mejkap. Dokonca nemala ani červenú bradu od vášnivého
bozkávania, ako ja, keď som odchádzala od Olivera. Zrazu som nadobudla
skalopevnú istotu, že spolu nič nemali. Nespúšťala som ju však z očí, kým
nenasadla do bielej octavie. Poznávaciu značku auta som si nanešťastie nestihla
zapísať.
Asi
pôjde o nejaký biznis, napísala Tereza, keď som jej opísala svoje nové
zistenia.
Možno
mi o tom neskôr povie, upokojovala som sa.
No on mi nepovedal nič. Ba čo viac, keď som
sa ho neskôr večer uňho doma spýtala, prečo mi nedvíhal telefón, povedal, že si
zdriemol. Znamenalo to, že klamal. A tým ma vôbec nepotešil.
Sedeli sme na gauči, ako vždy,
a popíjali červené víno. Oliver si všimol, že mi nie je príliš do reči
a že ma niečo trápi.
„Čo ti je, láska?” spýtal sa ustarostene.
„Nič, len mám zlý pocit,“ odvrkla som.
Prisadol si bližšie ku mne a pohladkal
ma po vlasoch. „Ohľadne čoho?“
Odsunula som sa. „Ohľadom dnešného dňa.“
„Stalo sa niečo?“ vyzvedal sa znepokojene.
„To by si mi možno vedel povedať ty,“
povedala som štipľavo. Na moment sa mi zazdalo, že mu jeho tvárou prebehol tieň
nevôle.
„Môžeš byť konkrétnejšia?“
Prudko som sa postavila a vykríkla:
„Jednoducho ti neverím! Dnes si mi nedvíhal telefón a keď som zvonila pri
zvončeku, neprišiel si otvoriť.“
Chvíľu bol ticho.
„Už som ti to predsa vysvetlil. Spal som,“
povedal napokon.
„A to ťa nezobudilo ani zvonenie?“ vyšetrovala
som ho ako na výsluchu. „Máš ho nastavené tak nahlas, že by prebralo aj
mŕtveho.“
„Nezobudilo,“ trval si Oliver na svojom.
„O čo ti ide? Pochybuješ o mne?“
Chvíľu som uvažovala, či mu nevyklopím celú
pravdu o jeho dnešnej návšteve, no potom som si to rozmyslela. Nebudem
odkrývať všetky karty. Budem však opatrná a zistím, o čo ide.
Nemala som náladu zostať na noc. Šla som
domov, aj keď ma tam čakal iba pes. Mário s dvojičkami odišli na byt. Zase
som sa cítila veľmi osamelá.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára