29. 11. 2018

Petra Hederová - Tak si ho nechaj! (14)


  14. Kapitola  
Môj druhý deň v práci vychádzal na štvrtok. Tešila som sa, že čoskoro príde víkend. Veselý vrátnik na prízemí mi hneď zrána ponúkal veľkonočné výrobky svojej manželky. Pomyslela som si, že do Veľkej noci je ešte ďaleko. Naoko som sa tvárila, že si maľované vajíčka a barančeky so záujmom prezerám. Boli na predaj a mala som nutkanie niečo zo slušnosti kúpiť. Sama tento rok určite žiadnu výzdobu nevyrobím. Deti by sa potešili. Nepovažovala som sa za manuálne zručnú, hoci určité vlohy vo výtvarnej oblasti som zdedila po prarodičoch.
    „Krásne, máte šikovnú manželku,“ pochválila som starého pána a sľúbila mu, že sa neskôr zastavím. Niečo si od neho kúpim, len teraz nemám pri sebe hotovosť.
    Vyšla som pešo na tretie poschodie (výťah sa zvykol zasekávať) a zamierila som rovno do svojej kancelárie. Len čo sa môj zadok dotkol čalúnenej stoličky, ktorá stopercentne nespĺňala ergonomické kritériá, dvere sa otvorili a dnu vstúpila šéfka. Prebehla očami po všetkých prítomných, pozdravila nás a odišla.
     „Ranná kontrola,“ vysvetlil kolega so sadrou, ktorý sa volal podobne ako ja, Viktor. Meno bolo asi jediné, čo sme mali spoločné.
    „Robí to pravidelne?“ spýtala som sa naoko ľahostajne, hoci ma to vcelku dosť zaujímalo. Nemala som rada šikanovanie a to, čo som práve videla, sa naň podobalo.
    „Niekedy si to tu obehne,“ vysvetlil ďalší kolega, zjavne zvyknutý na podobné prepadovky.
    „Dá si niekto kávu?“ spýtala som sa spoločensky, no všetci len slušne poďakovali.
    Šla som teda do kuchynky sama v nádeji, že tam bude niekto, s kým prehodím zopár slov. Som priateľská bytosť. Nemám rada kakabusov zahĺbených do práce. Život nie je len o úlohách, ale aj o budovaní dobrých vzťahov. A kde sa budujú dobré vzťahy, ak nie práve na chodbách, kuchynkách a na fajčiarskych pauzách?
    Pri dreze stála vysoká blondínka z projektového oddelenia. Nepamätala som si, že by ma s ňou niekto včera zoznamoval, tak som sa jej predstavila. Volala sa Andrea a mala naponáhlo. Rýchlo si zaliala svoju kávu a odbehla.
    Spravila som teda to isté. So šálkou v ruke som kráčala do kancelárie, keď mi napadlo, že som nepekne odignorovala Olivera. Mala som mu večer zavolať a namiesto toho som zaspala pri deťoch. Poslala som mu teda aspoň správu s ospravedlnením, aby sa nehneval: Ahoj láska, prepáč mi ten včerajšok. Bola som nejaká unavená. Dnes sa dohodnem s Máriom, či si vezme deti do bytu. Prídem k tebe.
    Zdalo sa mi, že to pochopil. Uľavilo sa mi.
    Celý deň som strávila študovaním interných smerníc a vybavovaním prístupov do rôznych systémov. Kolegovia z kancelárie boli neprítomní, rozbehli sa po mítingoch. Ako som neskôr zistila, dalo sa to pekne zneužívať. Dochádzkový systém ešte firma nestihla zaviesť. Nebolo preto možné skontrolovať, kto sa kedy v ktorej budove nachádza. Banka mala niekoľko sídiel roztrúsených po celom meste. Do väčšiny z nich sa dalo dôjsť pešo, výnimočne sme si mohli zavolať taxík na náklady firmy. Táto práca sa mi začala pozdávať. Postupne som prichádzala na jej rôzne výhody.
    Ešte keby som tak mala kde parkovať, špekulovala som, kráčajúc o druhej na zastávku autobusu. Deväťdesiat trojka prišla smerom z hlavnej stanice, ako vždy natrieskaná na prasknutie. Podarilo sa mi nadžgať dovnútra bez toho, že by mi vodič autobusu pricvikol sako medzi dvere. Chytila som sa najbližšej tyče ako striptízová tanečnica. Už nech sme v Petržalke, lebo ma porazí!
    Dnes vyberal deti zo škôlky Mário. Nemusela som sa nikam ponáhľať. Napadlo mi, že prekvapím Olivera. Nespomínal, že by mal na dnes program. Pravdepodobne ho zastihnem doma. A ak nie, pôjdem si nakúpiť do petržalského Tesca.
    O desať minút som vystúpila, alebo aby som bola presnejšia, vypadla zo stále plného autobusu. Hlavne sa nenechať znechutiť, pomyslela som si na ceste k Oliverovej novostavbe. Zvyknem si. Možno sa časom naučím pozdĺžne parkovať a znova začnem do práce chodiť autom.
    Zazvonila som na zvončeku pri bráne.
    „Nech sa páči, čakám vás. Tretie poschodie, dvere napravo,“ povedal do reproduktoru Oliver oficiálnym tónom. V prvom momente som zaváhala, či som zazvonila na správny zvonček. Nepovedala som nič. Zmätene som sa pozrela na svoj prst v snahe potvrdiť si, že som naozaj stlačila číslo 308. Ozvalo sa zabzučanie automatického vrátnika. Neváhala som a vošla do vchodu. Nešla som však výťahom, ale vykročila som smerom ku schodisku napravo.
    Ako som stúpala nahor, dostala som nečakaný nápad. Oliver nevie, že idem k nemu, zato však pozval kohosi iného. Možno opravára, alebo niekoho, koho dobre nepozná. Inak by v slúchadle neznel tak odmerane. Neviem, čo mi to napadlo a aká bola motivácia môjho konania. Rozhodla som sa, že zistím, kto je tá Oliverova záhadná návšteva. Zastavila som na druhom poschodí a sadla si na posledný schod. Počkám pár minút a uvidím, čo sa bude diať.
    Onedlho sa dvere na Oliverovom byte otvorili. Pochopila som, že vyšiel, aby sa pozrel, či k nemu tá osoba prichádza. Chvíľu tam stál a keď sa nikoho nedočkal, opäť zavrel.
    Začala som sa cítiť trochu ako v detektívke. Asi kašlem na to. Vyjdem na tretie poschodie a zabúcham na dvere. Nebudem sa správať ako zlodej. Akási neviditeľná ruka ma však akoby nasilu držala prilepenú o gumený okraj schodíka. Ak chcem zistiť, kto k nemu príde, mala by som zmeniť stanovisko. Návšteva pravdepodobne použije výťah a neprejde okolo mňa pešo po schodoch. Zišla som teda opäť na prízemie do vestibulu a postávala pri schránkach.
    Čakanie sa vyplatilo. O necelých päť minút sa vchodové dvere na zvuk bzučiaka opäť otvorili. Dnu vošla mladá žena. Bola stredne vysoká a tmavovlasá. Nebola vyzývavo pekná, ale ani škaredá. Normálna žena vo veku od dvadsaťpäť do tridsať rokov. Mala oblečené tmavomodré džínsy a sivý kardigan, na nohách vysoké lodičky. Postavu nemala zlú, no pomyslela som si, že ja vyzerám lepšie. Dobre, možno nenosím také vysoké podpätky, zato však mám prirodzený šarm a vyžarovanie. To sa o tej slečne povedať nedalo.
    „Dobrý deň,“ pozdravila ma a ja som odpovedala naspäť, ako by sa na slušnú obyvateľku novostavby patrilo. Pritom som sa tvárila, že hľadám kľúče v kabelke a chystám sa skontrolovať obsah poštovej schránky.
    Môj predpoklad bol správny - použila výťah. Nemala dôvod ničiť si módne topánky. Nastúpila a dvere sa zatvorili. Zo svojho miesta som videla, že na displeji svietilo číslo tri, teda vystúpila u Olivera. Po špičkách som sa rozbehla k schodisku a vybehla na tretie poschodie. Bola som skutočne rýchla, lebo som ešte spoza rohu periférne zachytila, ako sa dvere Oliverovho bytu zavreli.
    Super, že mám dnes na nohách nižšie podpätky, než som ráno zamýšľala, tešila som sa detinsky. Akoby som sa tým snažila zakryť nepokoj, ktorý má ovládol.
    Tá žena vošla do Oliverovho bytu. Čo mám robiť? Mám zabúchať na dvere a vyrušiť ich? Kto to len môže byť? Je to milenka? Hrám druhé husle? Vodí ma za nos?
    V hlave som mala jeden veľký chuchvalec otázok. Potom som si však spomenula na oficiálny tón Oliverovho hlasu pri otváraní dverí a celá verzia sa mi zrazu zdala nepravdepodobná.
    Zvádzala som vnútorný boj sama so sebou, aby som neprišla k jeho bytu a nezačala načúvať. Čo však spravím, keď náhle otvorí a pristihne ma s uchom prilepením na dverách? Môžem sa tváriť, že som práve prišla a neotváral. Nepočul ma klopať, preto zisťujem, či tie hlasy idú od neho. To by šlo.
    Vystupujem na tretie poschodie, kolená sa mi trasú ako obyvateľke domu seniorov. Odhrniem si svoje plavé vlasy z ucha a ponižujúco ho prilepím na bezpečnostné dvere Oliverovho bytu. Uvažujem, či ma náhodou nepozoruje suseda od naproti. Ak to náhodou áno, nerobím nič iné, ako ona sama. Pokútne špehujem.
    Škoda, že nemám so sebou porcelánový hrnček. Ako dieťa som skúšala odpočúvať susedov a naozaj to fungovalo. Moje ucho bolo prostredníctvom obrátenej nádoby schopné zachytiť rôzne zvuky. Ale teraz žiadnu šálku nemám. A možno je to tak aj lepšie. Ak sa náhodou dvere znenazdajky otvoria, Oliver a tá žena neuvidia bláznivú ženu so šálkou v ruke. Predstierala  by som, že k nemu idem na návštevu s kávou. Čo by som mu povedala? Mhm, neodolala som a musela som si vziať svoju Lavazzu z presso stroja, tá tvoja zalievaná neska sa nedá piť!
    Našťastie ma nikto neodhalil. Chvíľu som sa snažila zachytiť akýkoľvek zvuk, no nepočula som vôbec nič. Oliver má zrejme dvere nielen bezpečnostné, ale aj protihlukové.
    Dočerta, to sa teraz vôbec nedozviem, kto bola tá baba a čo od neho chcela?
    Zviezla som sa výťahom na prízemie. Počkám na lavičke, kým zíde dole. Snáď ju nepôjde odprevadiť a nezbadá ma. Po chvíli mu zavolám, že som tu. Možno v tom nebude žiadna záhada a sám mi povie, čo to celé malo znamenať.
    Sedela som na lavičke pred domom asi pol hodiny. Tvárila som sa, že si niečo ťukám na mobile. Vlastne som si aj písala s Terezou. Snažila som sa jej čo najvýstižnejšie vysvetliť, čo som práve zažila. Bolo by jednoduchšie rovno jej zavolať, ale nechcela som o tom nahlas hovoriť. Niekto by ma mohol počuť.
    Zostaň tam a počkaj, kým vyjde von, poradila mi, čo som aj sama zamýšľala spraviť.
    Čo myslíš, kto to môže byť? spýtala som sa jej, hoci mi bolo jasné, že moja otázka je čisto básnická. Odpoveď na ňu od Terezy určite nedostanem.
    Veď uvidíme, napísala som na záver.
    Prešlo asi štyridsať minút a záhadná žena stále nevyšla z vchodu. Už ma to začínalo pekne štvať. Čo uňho asi tak robí? Pri Oliverovej výdrži by za tú dobu stihli zopár čísiel, pomyslela som si až nechutne ironicky. Ale to iba preto, že ma ovládla žiarlivosť. On, muž, ktorý so mnou počíta do budúcnosti, tu má v byte nejakú pipku?! To nedopustím!
    Navolila som jeho číslo. Nedvíhal.
    Neprestávala som vyzváňať. Veď ty mi to raz dvihneš!
    Ale on ma ignoroval. Je toto vôbec možné?
    Vyskočila som z lavičky na rovné nohy a zazvonila na zvončeku. Nikto neodpovedal.
Tak som sa zase posadila naspäť a keby som nemala gélové nechty, snáď by som si ich všetky poobhrýzala.
    Po hodine vyšla neznáma z vchodu. Rozhodla som sa, že si ju obzriem zblízka.
    Podišla som k nej: „Prepáčte, neviete prosím, koľko je hodín?“
    Dosť idiotská otázka, pomyslela som si. Pýtam sa, ako dieťa na základnej škole. Dnes má predsa každý mobil a na ňom aj presný čas.
    Žena to zjavne neriešila, vyzerala zamyslene. Vybrala z kabelky telefón a skontrolovala displej: „Štyri hodiny aj päť minút.“
    Letmo mi pozrela do tváre a ja som nezbadala nič podozrivé. Nemala strapaté vlasy ani rozmazaný mejkap. Dokonca nemala ani červenú bradu od vášnivého bozkávania, ako ja, keď som odchádzala od Olivera. Zrazu som nadobudla skalopevnú istotu, že spolu nič nemali. Nespúšťala som ju však z očí, kým nenasadla do bielej octavie. Poznávaciu značku auta som si nanešťastie nestihla zapísať.
    Asi pôjde o nejaký biznis, napísala Tereza, keď som jej opísala svoje nové zistenia.
    Možno mi o tom neskôr povie, upokojovala som sa.
    No on mi nepovedal nič. Ba čo viac, keď som sa ho neskôr večer uňho doma spýtala, prečo mi nedvíhal telefón, povedal, že si zdriemol. Znamenalo to, že klamal. A tým ma vôbec nepotešil.
    Sedeli sme na gauči, ako vždy, a popíjali červené víno. Oliver si všimol, že mi nie je príliš do reči a že ma niečo trápi.
    „Čo ti je, láska?” spýtal sa ustarostene.
    „Nič, len mám zlý pocit,“ odvrkla som.
    Prisadol si bližšie ku mne a pohladkal ma po vlasoch. „Ohľadne čoho?“
    Odsunula som sa. „Ohľadom dnešného dňa.“
    „Stalo sa niečo?“ vyzvedal sa znepokojene.
    „To by si mi možno vedel povedať ty,“ povedala som štipľavo. Na moment sa mi zazdalo, že mu jeho tvárou prebehol tieň nevôle.
    „Môžeš byť konkrétnejšia?“
    Prudko som sa postavila a vykríkla: „Jednoducho ti neverím! Dnes si mi nedvíhal telefón a keď som zvonila pri zvončeku, neprišiel si otvoriť.“
    Chvíľu bol ticho.
    „Už som ti to predsa vysvetlil. Spal som,“ povedal napokon.
    „A to ťa nezobudilo ani zvonenie?“ vyšetrovala som ho ako na výsluchu. „Máš ho nastavené tak nahlas, že by prebralo aj mŕtveho.“
    „Nezobudilo,“ trval si Oliver na svojom. „O čo ti ide? Pochybuješ o mne?“
    Chvíľu som uvažovala, či mu nevyklopím celú pravdu o jeho dnešnej návšteve, no potom som si to rozmyslela. Nebudem odkrývať všetky karty. Budem však opatrná a zistím, o čo ide.
    Nemala som náladu zostať na noc. Šla som domov, aj keď ma tam čakal iba pes. Mário s dvojičkami odišli na byt. Zase som sa cítila veľmi osamelá.



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára