Mária Hamzová - Odplata

Mária Hamzová je spisovateľka, ktorú predstavovať netreba. Na svojom konte má trinásť úspešných kníh. Píše romány pre ženy a o ženách. Rozoberá v nich vzťahové a partnerské peripetie s poriadnou dávkou napätia, drámy ale i nebezpečenstva.

Na nový titul sa môžete tešiť už 2. novembra.

Môže šťastie trvať večne?

Život je nevyspytateľný a nikdy presne nevieme, čo si pre nás pripraví...

Sebastián žije rozprávkový život so svojou ženou Lenou až do chvíle, kedy mu jeho usporiadanú idylku začnú komplikovať hovory z utajeného čísla a zvláštne esemesky.

Kto mu chce zničiť dlho nadobúdané šťastie? Žeby sa mu chcela pomstiť bývalá manželka Dominika za vynútenú stratu dieťaťa? Alebo je v tom niečo iné? Sebastián odrazu precitne a uvedomí si svoj najväčší omyl v živote. Podarí sa mu zvrátiť vlastný osud alebo bude musieť navždy žiť s pocitom, že tú obrovskú chybu už nikdy nenapraví?

Úryvok:

– Jednoznačne. Aj so sestrou, aj s manželkou. Sú ako dve prskajúce mačky. 

Ozval sa Sebastiánov mobil. Neznáme číslo. Vypol ho, no o chvíľu mu cinkla správa. 

Trápi ťa, že nevieš, kto som? Ale manželku máš kosť. 

Sebastián sa zlostne nadýchol a zovrel pery, aby nezahrešil. 

– Róbert? – pozrel na kolegu, keď správu vymazal. 

– Áno? – Stalo sa ti niekedy, že ťa ktosi obťažoval telefonátmi alebo esemeskami? 

– Prečo? 

– Mám taký problém, – priznal Sebastián a premýšľal, koľko má toho Róbertovi povedať. – Dostanem občas nejakú hlúpu správu a myslím si, že ani nepatrí mne. Ale manželku máš kosť. Alebo áno? 

– Vieš, kto ti píše? 

– Práveže nie. 

– Ak podľa čísla nevieš zistiť, kto je to, tak si to číslo jednoducho zablokuj. 

– Mám to číslo zablokovať? A to sa dá?

 – Samozrejme! Aj hovory, aj správy. 

– Cez operátora? 

– Kdeže! Pokojne si to urob v mobile sám. Akú máš značku? 

– Ako ty, máme rovnaké firemné telefóny. 

– Urob si to cez… Sebastián ťukol na displej. – A funguje to? 

– Zaručene. Ja som mal podobný problém. Sused v byte vedľa. Naozaj neviem, prečo mu ležím v žalúdku. Nemám psa ani mačku, chovám len rybičky, na chodbe pred dverami máme stále čisto. Ale už mi obišiel auto kľúčom. 

– Naozaj? – zdvihol prekvapene obočie Sebastián. 

– Nikdy si to nespomínal. 

– Nechcem na toho chlapa ani len pomyslieť. Celý je divný a jeho žena tiež. Vypisoval mi oplzlé správy a volal mi aj v noci. Tak som si jeho číslo zablokoval a oznámil to na polícii. 

– A? Pomohlo? – Niekoľko týždňov mám pokoj. Ďalej uvidíme, – pokrčil plecami Róbert. – Ľuďom sa niekedy nedá rozumieť. 

– Ideš na obed? – spýtal sa ho Sebastián. Už dobrú chvíľu pociťoval hlad. A zrazu mal blažený pocit z toho, že konečne bude mať od nejakého primitíva pokoj. Dni v práci aj doma budú ako pred časom… Róbertovi bol vďačný, že mu poradil. 

– Na obed? – pozrel Róbert na hodinky. – Asi ešte nie. 

– Dobre, tak idem sám. Skočil ešte za riaditeľom a odovzdal pokyny podriadeným. Kým to urobil, už mu poriadne začalo škvŕkať v žalúdku. Povedal si, že už ani jediný úkon v práci, až po obede. Vyšiel z budovy a zamieril do reštaurácie neďaleko. 

– Sebastián? Otočil sa. Zbadal Andreja Tisuckého, bývalého kolegu, ktorý od nich odišiel asi pred pol rokom. Kúpil na juhu dom a odsťahoval sa. Zhodou okolností sa stretli aj v Mníchove, kde raz večer spoločne zašli na pivo. 

– Ahoj! Podali si ruku.

– Nejdeš na obed? – spýtal sa ho Andrej. – Ja idem do našej reštaurácie. Z celého mesta mi najviac chutí tam. – Tak poďme na obed ako za starých čias, – povedal Sebastián a spoločne vošli do reštaurácie. Objednali si menu a nealkoholické pivo.

– Čo ty tu robíš? – spýtal sa so záujmom Andreja. 

– Máme tu dvojdňové pracovné stretnutie. 

Rozprávali sa o pracovných záležitostiach, ktoré nestihli prebrať v Mníchove, potom zabŕdli do politiky a porozčuľovali sa nad udalosťami posledných dní. Ku koncu obeda si vymenili zopár vtipov. Na rozlúčku si pred reštauráciou opäť podali ruky. 

– Maj sa, rád som ťa znova videl, – kývol mu Sebastián. 

– Aj ja, – bol na odchode Andrej. 

– Keď tu budeš, ozvi sa. 

– Samozrejme… Ozaj, ešte niečo, Sebastián, videl som vášho syna. Je zlatý. Vraj je šikovný v matematike. Ale aj ako futbalistovi mu to ide. S tým mojím sa stretli na poslednom zápase. Tak nech sa mu aj naďalej tak darí, aj tebe. 

Sebastián na Andreja zarazene pozeral. 

– Čo?! 

– Ahoj! – Andrej vybral z vrecka vyzváňajúci mobil. – Prosím? – chvíľu počúval, potom Sebastiánovi kývol a zamieril k autu na neďalekom parkovisku. 

– Andrej?! – zavolal za ním ešte Sebastián, ale to už bol Andrej v aute. Pobehol k nemu. – Andrej, Andrej! Neskoro, nestihol ho. Sebastián za odchádzajúcim autom nechápavo pozeral. 

– Ozaj, ešte niečo, Sebastián, videl som vášho syna. Je zlatý…. videl som vášho syna. Je zlatý. Syna?! Akého syna?! Veď on nemá syna! Andrej to veľmi dobre vie, robili spolu, poznajú sa, vedeli aj o svojich rodinách! A vie aj to, že sa len nedávno znova oženil! Po pár sekundách nad tým mávol rukou. Andrej sa zrejme pomýlil. Len škoda, že nemal na neho číslo, bol by ho z toho omyl vyviedol.

Napriek tomu mu to neprestávalo vŕtať v hlave, až kým nedošiel do kancelárie. No ako za sebou zatvoril dvere, rozhodol sa, že nebude premýšľať nad Andrejovým omylom. Má iné povinnosti. Sadol si za stôl a zarazene naň pozeral. Mal tam mať notebook, no ten tam nebol. Poobzeral sa. Kde je?! Ukradli mu ho? Kto?! A prečo?! Nakukol k nemu Róbert. 

– Sebastián, idem za Petrom. Nejdeš so mnou? Sebastián naňho pozeral. 

– Robo, nevieš, kde mám notebook? Róbert zdvihol obočie. – Kde máš čo? 

– Notebook. Keď som šiel na obed, mal som ho na stole. 

– Tak to teda neviem. Ideš teda? 

– Kam? – zamračil sa Sebastián. Z prekvapenia, že mu že mu zmizol notebook, si nevedel spomenúť, prečo by mal za Petrom ísť. 

– Veď sme o tom hovorili! 

– Aha, viem, prepáč, jasné, choď, ja prídem za tebou, – povedal Sebastián. V duchu si zanadával. Čo si o ňom Róbert pomyslí, dočerta?! 

– Tak fajn, čakáme ťa, – Róbert zmizol za dverami. Sebastián chvíľu pozeral na stôl, potom sa postavil a pustil sa do otvárania skriniek. Ani nevedel, prečo mu práve toto napadlo. Ale bolo to dobré vnuknutie, lebo v jednej zo skríň svoj notebook našiel. Vytiahol ho odtiaľ a s ráznym buchnutím ho položil na stôl. Civel naň, akoby ho videl prvýkrát. 

Ozval sa mu mobil. Už začínal byť na jeho zvonenie alergický. Utajené číslo automaticky vypol. Potom si všimol, že má z utajeného čísla nezdvihnuté dva hovory. Dobre, že ich nepočul, lebo by možno hodil mobil o zem. Musí urobiť to, čo mu poradil Róbert. Pohrať sa s mobilom a hovory aj správy zablokovať. Mobil strčil do vrecka a znova pozrel na stôl.