Marta Fartelová - Odíď z mojich snov

Predstavujem vám v poradí dvanásty román Odíď z mojich snov z pera úspešnej slovenskej spisovateľky Marty Fartelovej. Na novinku sa môžete tešiť už 5. novembra.

Autorka znova stavila na neľahké osudy obyčajných ľudí. V románe nechýba poriadna dávka emócií, napätia. Marta Fartelová vniesla do svojej novinky aj jemnú kriminálnu zápletku.

Vdýchol jej omamnú podmanivú dievčenskú vôňu – vôňu jej kvetinového parfumu, čerstvo umytých vlasov a  pokožky, ktorá voňala ako roztopený med...

Zuzana bola mladá, krásna a plná života. Svet jej jej ležal pri nohách, prial jej ambíciám a oslnivej  budúcnosti, ktorá na ňu čakala.

Keby jej nebúšil zrýchlený tep v ušiach, bola by možno počula jeho kroky. Keby sa obzrela, videla by, že sa k nej približuje, videla by žiadostivosť v jeho očiach, videla by, ako sa mu od vzrušenia prudko dvíha hrudník, ako si o stehná utiera spotené dlane. Vtedy by možno skríkla od strachu, možno by začala kričať o pomoc, možno by sa rozbehla, možno by sa bránila…

Nevzal si len jej panenstvo, vzal jej mladosť, bezstarostnosť, ambície a  vieru v dobré konce. Na oplátku jej nechal pod srdcom rásť dieťa, ktoré nechcela, ktoré bolo pre ňu votrelcom v jej tele. Myslela si, že jej život skončil... Roky však zahojili rany a Zuzana našla vo svojej rodine zmysel života, lásku, porozumenie, dôveru a pocit istoty. Až kým sa nevyplávajú na povrch tiene jej minulosti a démoni opäť neožijú...

Úryvok:

4. kapitola

Doriti!“ zahrešil, keď si kávou polial nohavice. „Doriti, doriti, doriti!“ cítil, ako mu horúca tekutina popálila stehno. Rýchlo si rozopol gombík a zips, ruku si vopchal do nohavíc a snažil sa odlepiť horúcu látku od kože. Pocítil úľavu a uvedomil si, že mal šťastie, že horúca káva nezasiahla jeho rozkrok a mužskú pýchu. Prestal sa mračiť a uškrnul sa. Chvíľu sedel bez pohnutia, až kým neucítil, že látka nohavíc začína chladnúť. Potom vytiahol ruku, zapol si nohavice a so zvyškom kávy vystúpil z auta. Vyšiel spoza auta ráznym krokom a chcel hrnček z termopapiera vyhodiť do odpadkov, keď sa skoro zrazil s mladým dievčaťom, ktoré kráčalo rýchlym tempom po chodníku.

„Ježišikriste!“ ruka dievčiny vyletela k hrudi. „Panebože, ako som sa vás zľakla,“ dodala rýchle. Prudko zastala a snažila sa upokojiť dych a srdce, ktoré jej skákalo v hrudi. Bola tma a ulica, ktorú z jednej strany lemoval mestský park, bola len slabo osvetlená. Už aj tak tadiaľ prechádzala s malou dušičkou. Muž, ktorý vykročil spoza auta s tmavými fóliami, jej na istote nepridal. Nenávidela chodiť sama po tmavom meste, no pred chvíľou sa pohádala s frajerom, a hoci sa jej ponúkol, že ju odprevadí, len hrdo pohodila hlavou, povedala, že ho nepotrebuje, a trúfalo vykročila do tmavej ulice. Po pár minútach to začala ľutovať, no ani za nič na svete by sa nevrátila a nepožiadala ho, aby predsa len išiel s ňou.

„Prepáčte,“ zamumlal muž v šiltovke. „Len som chcel...“ ukázal na papierový hrnček s reklamným logom rýchleho občerstvenia a demonštratívne ho hodil do koša basketbalovým pohybom zápästia.

„To je v pohode,“ pokúsila sa o úsmev, no jej organizmus sa len pomaly dostával do normálu. Vykročila pomalším krokom a zhlboka dýchala, aby si spomalila tep, ktorý jej spôsoboval šumenie v ušiach.

Neobzrela sa. Keby sa obzrela, zistila by, že muž sa nevrátil do auta, ale zostal stáť na chodníku pozerajúc na jej drobný sexi zadok v kratučkej džínsovej minisukni, dlhé štíhle nohy a dlhé vlasy stiahnuté do chvosta, ktorý sa jej pohojdával do tempa jej pravidelného kroku. Keby sa obzrela, videla by, že muž si stiahol šilt na čapici hlbšie do čela, že si vytiahol zips na bunde až po krk a vykročil pomalým krokom za ňou. Keby jej nebúšil zrýchlený tep v ušiach, bola by možno počula jeho kroky, hoci sa snažil kráčať potichu, opatrne, ako zakrádajúci sa dravec našľapovať z nohy na nohu. Keby sa obzrela, videla by, že sa k nej približuje, videla by žiadostivosť v jeho očiach, videla by, ako sa mu od vzrušenia prudko dvíha hrudník, ako si o stehná utiera spotené dlane. Vtedy by možno skríkla od strachu, možno by začala kričať o pomoc, možno by sa rozbehla, možno by sa bránila...

Takto len pocítila, ako sa jej mocné rameno ovinulo okolo drieku a ako jej veľká dlaň prikryla ústa, aby nemohla kričať. Ako ju mocné mužské telo zvalilo na zem a ona pocítila celú jeho váhu, ako jej drsné ruky prešli po vnútornej strane stehna a zamierili do rozkroku. Chcela zvriesknuť, chcela sa brániť. No muž jej pritláčal veľkú dlaň na tvár, zakrýval jej ústa a časť nosa. Mala problém sa nadýchnuť, a tak namiesto toho, aby kričala, aby vrieskala o pomoc, aby prosila o milosť, sústredila sa na to, aby sa jej pľúcam dostávalo aspoň trochu kyslíka, ktorý prenikal pomedzi hrubé prsty mužskej ruky. Keď zacítila jeho prsty v rozkroku, keď jej vyhrnul krátku minisukňu a surovo strhol nohavičky, zakňučala ako zranené šteňa. Nevšímal si to, nevnímal jej plač, vnímal len jej štíhle a svieže dievčenské telo, jej ľahučký kvetinový parfum, harmančekovú vôňu jej vlasov, ale hlavne cítil svoju neovládateľnú túžbu a žiadostivosť. Rozopol si zips a jedným rýchlym pohybom si stiahol nohavice. Keď do nej vnikol, pocítila mučivú bolesť. Dúfala, že zamdlie, že ju obostrie milosrdná tma a nebude cítiť, ako ju znásilňuje neznámy muž, ako ju oberá o panenstvo, ktoré sa rozhodla dať chlapcovi, ktorého bude naozaj milovať. No nezamdlela, naopak, vnímala každý jeho pohyb, vnímala bolesť, cítila krv, ktorá jej stekala po stehnách, a počula jeho vzrušené vzdychanie.

Keď dosiahol vrchol, pritlačil ju celou váhou svojho tela o mokrú a studenú zem a ona mala pocit, že jej poláme kosti. Potom ochabol, chvíľu na nej ležal a ťažko dýchal. Napokon sa začal zdvíhať a vtedy pomaly a opatrne odtiahol dlaň z jej úst. „Neopováž sa ani muknúť!“ zašepkal. Nemusel to ani hovoriť. Nevládala sa pohnúť a už vôbec nevládala kričať.

„Nepozrieš sa na mňa. Dobre?“ pošepol jej. „Nechceš predsa, aby som ti niečo musel urobiť...“

Poslúchla. Strach však v tomto prípade zohrával menšiu rolu. Jednoducho sa nevládala pohnúť. Bolesť a poníženie ju absolútne paralyzovali. Pripadala si ako handrová bábika s končatinami rozhodenými na všetky strany. V podbrušku pociťovala neznesiteľné kŕče a pálenie, zdalo sa jej, akoby jej niekto vnútri zapálil oheň. No na druhej strane cítila od zeme chlad a vlhkosť a telo sa jej neovládateľne chvelo od zimy, ale tiež od bolesti. Polovicu tváre mala zaborenú vo vlhkej zemi, ktorá voňala po nahnívajúcom lístí a blížiacej sa jeseni, jej slzy sa miešali s hlinou a vytvárali na lícach tmavé šmuhy.

Napokon si pomaličky a s obrovskou námahou pritiahla ruky pod telo tak, aby sa mohla zdvihnúť na štyri. Keď už konečne kľačala na kolenách opierajúc sa o roztrasené ruky, telom jej prebehla vlna silnej triašky, ktorú nasledoval nezastaviteľný dávivý reflex. Ledva sa udržala, triasla sa, prudko vracala a nekontrolovateľné vzlykala. Keď sa jej žalúdok trošku upokojil, začala sa pomaly zviechať z ponižujúcej zvieracej polohy a postavila sa na zoslabnuté a roztrasené nohy. Vstala a rukami si hystericky sťahovala úzku sukňu cez útly driek, akoby na tom záležalo, akoby jej zakrytie ponižujúcej nahoty prinieslo očistenie, vrátilo panenstvo, zahnalo nielen spomienku na príšerné chvíle. No nič nemohlo zmazať pocit hanby a poníženia.