1. 9. 2017

Daniel Cole - Handrová bábika

Ak máte radi mrazivé a netradičné kriminálky, tak sa môžete už 26. septembra tešiť na nový titul Handrová bábika.



Villiama Fawkesa, známeho pod prezývkou Wolf, pred štyrmi rokmi postavili mimo služby pre zúrivý útok na podozrivého, ktorého súd zbavil viny, a práve ho rehabilitovali. Prchký detektív, ktorý ešte vždy musí navštevovať psychiatra, sa vracia do práce a nevie sa dočkať, kedy ho poveria vyšetrovaním veľkého prípadu. Keď ho bývalá partnerka, detektívka Emily Baxterová, zavolá na miesto činu, Wolf je presvedčený, že ho má pred sebou: mŕtvola sa skladá z častí tiel šiestich obetí, ktoré vrah zošil dohromady ako bábku. Prípad, o ktorý sa okamžite zaujímajú médiá, dostane označenie Handrová bábika.
Fawkesa poveria identifikáciou obetí. Situácia sa vyhrotí, keď jeho bývalá manželka a reportérka dostane od anonyma fotografie z miesta činu spolu so zoznamom ďalších šiestich mien a dní, kedy páchateľ plánuje vraždiť.
Posledné meno na zozname je Fawkesovo.

Baxterová a jej mladý partner Alex Edmunds sa snažia vypátrať, čo spája všetky obete, skôr ako vrah udrie znovu. Keď však Fawkes uvidí na zozname svoje meno, ozve sa v ňom temná spomienka a obáva sa, že prípad nejako súvisí s jeho minulosťou. Neľútostné preteky medzi políciou a vraždiacim monštrom sa začínajú!


Úryvok:

Wolf sa naslepo načiahol za mobilom, ktorý sa po každom zavibrovaní posunul po laminátovej podlahe kúsok ďalej. V tme sa postupne vynárali neznáme tvary jeho nového bytu. Prepotená posteľná plachta sa mu nalepila na pokožku, keď zliezol z matraca, aby utíšil to otravné bzučanie. „Wolf,“ ozval sa do telefónu a uľavilo sa mu, keď na stene nahmatal vypínač. „Tu je Simmons.“ Wolf stlačil vypínač a sklamane si vzdychol, keď mu slabé žlté svetlo pripomenulo, kde je. Najradšej by ho znovu zhasol. Maličká spálňa sa skladala zo štyroch stien, opotrebovaného dvojitého matraca na dlážke a jedinej stropnej žiarovky. V klaustrofobickej škatuli bolo sparno vinou jeho domáceho, ktorý ešte vždy neprinútil predchádzajúceho nájomníka, aby vrátil kľúč od okna. V Londýne by to za normálnych okolností nebol veľký problém, ale Wolf sa náhodou presťahoval počas vlny horúčav netypickej pre Anglicko, ktorá trvala už takmer dva týždne. „To neznelo veľmi nadšene,“ poznamenal Simmons. „Koľko je hodín?“ zívol Wolf. „O desať minút budú štyri.“ „Nemám tento víkend voľno?“ „Už nie. Potrebujem, aby si prišiel za mnou na miesto činu.“ „Našli mŕtvolu vedľa vášho pracovného stola?“ spýtal sa Wolf.
Bol to iba polovičný žart, lebo svojho nadriadeného nevidel vyjsť z kancelárie už celé roky. „Veľmi vtipné. V tomto prípade ma výnimočne pustili do terénu.“ „To vyzerá vážne.“ Na druhom konci linky zavládlo ticho a potom Simmons pritakal: „Áno, je to dosť zlé. Máš pero?“ Wolf sa prehrabával v jednej zo škatúľ navŕšených vo dverách, kým nenašiel guľôčkové pero, ktorým by si mohol počmárať chrbát ruky. „Už ho mám, spusťte!“ Kútikom oka zbadal svetlo mihajúce sa po kuchynskej skrini. „Byt číslo 108...“ diktoval mu Simmons. Keď Wolf vošiel do skromne vybavenej kuchynky, oslepili ho modré blikajúce svetlá prenikajúce dnu malým oknom. „... Trinity Towers...“ „Na Hibbard Road v Kentish City?“ prerušil ho Wolf a pozrel dolu na desiatky policajných áut, reportérov a evakuovaných obyvateľov bytového domu na druhej strane ulice. „Dočerta, ako si to zistil?“ „Som detektív.“ „Nuž, mohol by si byť aj naším podozrivým číslo jeden. Príď sem.“ „Rozkaz, šéf. Potrebujem len...“ Wolf zmĺkol, lebo zistil, že Simmons už zavesil. Medzi prerušovanými zábleskmi si všimol oranžové svetlo vychádzajúce z práčky a spomenul si, že pred spaním do nej hodil svoje pracovné oblečenie. Očami preletel po desiatkach rovnakých kartónových škatúľ navŕšených pri stenách a vzdychol si: „No zbohom, to je ale bordel!“ O päť minút sa Wolf už pretláčal davom divákov, zhromaždených pred jeho domom. Priblížil sa k policajtovi, zablýskal naňho odznakom a očakával, že ho pustí rovno cez policajný kordón.
 Mladý strážnik mu však vytrhol preukaz z ruky, pozorne si ho prezrel a potom si podozrievavo premeral impozantnú postavu oblečenú v plaveckých šortkách a vo vyblednutom tričku z turné skupiny Bon Jovi Nestrácaj vieru v roku 1993. „Detektív Layton-Fawkes?“ spýtal sa ho pochybovačne policajt. Wolf sa pri zvuku svojho snobsky znejúceho mena trochu mykol, ale potom odovzdane prikývol: „Áno, som detektív seržant Fawkes.“ „Ten Fawkes, čo sa preslávil masakrom v súdnej sieni?“ „Väčšmi sa mi páči oslovenie William... Smiem?“ Wolf ukázal na bytový dom. Mladý muž vrátil Wolfovi preukaz a nadvihol policajnú pásku, aby ju Wolf mohol podliezť. „Ukážem vám cestu?“ ponúkol sa. Wolf pozrel na svoje kvetované šortky, holé kolená a pracovné topánky. „Viete čo? Tuším si poradím aj sám.“ Strážnik sa uškrnul. „Štvrté poschodie,“ oznámil Wolfovi. „A dajte si pozor, keď tam hore idete sám. Toto je hnusná štvrť.“ Wolf si zase zhlboka vzdychol, prešiel cez chodbu zapáchajúcu čistiacim prostriedkom a vstúpil do výťahu. Tlačidlá druhého a piateho poschodia na ovládacom paneli chýbali a na ostatných schla akási hnedá tekutina. Pomocou svojich detektívnych schopností dospel k záveru, že to sú výkaly, hrdza alebo kokakola, a spodnou časťou trička s tvárou Richieho Samboru stlačil gombík. V živote navštívil stovky výťahov ako tento: bezšvových kovových škatúľ, ktoré zástupcovia miest nainštalovali v domoch po celej krajine. Nemal podlahovú krytinu, zrkadlá ani vyčnievajúce svetlá alebo iné vybavenie. Nebolo v ňom vôbec nič, čo by nájomníci pochádzajúci zo sociálne slabších vrstiev mohli zničiť alebo ukradnúť zo zariadenia, ktoré im obohacovalo život, a preto sa rozhodli, že na všetky steny nastriekajú oplzlé obrázky. Wolf si stihol prečítať, že Johnny Ratcliff „bol tu“ a „je gej“, kým sa dvere výťahu so škripotom otvorili na štvrtom poschodí.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára