Zuzana Šedá - Farby ženy

Viete, akú farbu má láska? Vidíte jej odtiene? Alebo poznáte ako chutí? Možno by ste ju chceli chytiť.

Predstavujem Vám najnovší román známej slovenskej autorky Zuzany Šedej Farby ženy, ktorá uzrie svetlo sveta 20.júna pod záštitou vydavateľstva Enribook.

Akú farbu má láska, bolesť, smútok, radosť? Farby ženy – príbehy o ženách, ženách – matkách, manželkách, milenkách, priateľkách. Ženách milovaných, milujúcich, ale aj opustených, nešťastných či frustrovaných.

Hrdinky jednotlivých poviedok sú ukotvené v domácnostiach, vykonávajú bežné činnosti, nesú si svoj „údel ženy“, ale zároveň odhaľujú vlastný vnútorný svet, intimitu v situáciách každodenného života. Slobodná matka, dokonalá matka, alkoholička, schizofrenička, bezdetná žena, rozvedená žena... Všetky niečo hľadajú, po niečom túžia. Nájsť lásku, obnoviť nefunkčný vzťah, porodiť dieťa, či len nestratiť samu seba. Raz jemnejšie, inokedy drsnejšie vykresľuje autorka ženské túžby a strastiplné cesty k nim.

Čitateľky sa môžu tešiť na rôznorodú zmes ženských charakterov, ženských strachov, obáv, túžob... Mnohé sa v postavách jednotlivých príbehov azda aj spoznajú a stotožnia sa s hrdinkami. Poviedková kniha o ženách, no nielen pre nich Vás očarí svojou nehou, krásou a hlavne láskou, po ktorej tak túžime všetci.

Úryvok:

Chlapec od susedov

 Vypľula som kôstku z čerešne, ďaleko, čo najďalej. Nikto ju nenájde. Ani mňa. Mám toho dosť! Ujdem! Ujdem od toho všetkého a bude! Ale, priznávam, keby sa TO nebolo stalo, nikdy by mi nič také nenapadlo...

Naháňali sme sa s Mišom pomedzi kvapky dažďa, ja rýchlo, on rýchlejšie. Mišo bol náš pes. Čierny ako noc a divý ako čert. Celá dedina sa ho bála. Dušan sa ho nebál. Dušan bol chlapec od susedov. Aj s Dušanom sme behávali. On rýchlo, ja rýchlejšie. Ráno sme vybehli z dvora, každý z toho svojho, v jednej ruke krajec mastného chleba, v druhej jablko. Prázdniny som milovala aj pre toto. Dodnes mám na jazyku chuť mastného jablka, v nose vôňu trávy a v ušiach babkin hlas.

„Elááá, nieže prídeš domov až večer!“

Samozrejme, že som prišla neskoro, večer, v noci. Babka ma potom naháňala po dvore s tou najväčšou varechou v ruke. Ja, za mnou Mišo a posledná babka. Preto som tak rýchlo behávala. Najrýchlejšie z celej triedy. Babka ma však nikdy nevybila. Asi preto, že ma nikdy nedobehla.

Sedávali sme s Dušanom na železničnom moste a hompáľali nohami. Dušan chudými, ja krivými. Dojedali sme chlieb s jablkom a potom pľuli na koľajnice. Keď nás to omrzelo, šli sme sa kúpať na jazero. Hoci, popravde, to žiadne jazero nebolo. Len taká žaburina. Cestou sme trhali čerešne, strieľali po sebe kôstkami a rehotali sa ako blázni. Ani sme nevedeli na čom. Iba tak, od radosti. Slnko pražilo, vo vzduchu sa vznášala vôňa sena, v diaľke pískal vlak. Plavky sme nemali, ja len v gaťkách, Dušan v trenírkach. Hanbu sme nepoznali. To až neskôr, keď mi začali pučať prsia, vyhovárala som sa, že mi babka nedovolí chodiť k jazeru. Vraj sa tam jeden utopil.

Ležali sme v tráve a pozorovali oblaky. Len tak, potichu. Všeličo som vtedy na tej letnej oblohe videla. Dušan nie.

„Čo vidíš?“ vyzvedala som.

„Oblaky.“

Stále to isté.

„Ja nemám takú fantáziu ako ty, Ela. Daj pokoj s oblakmi!“

Niekedy som si natrela pery čerešňami.

„Nechceš ma pobozkať?“

Vedela som, že nebude chcieť, ale aj tak som sa ho to občas opýtala. Aj keď som nemala pery natreté čerešňami. Chcela som vedieť, aké to je. Bozkávať sa. Tie čiernobiele ženy, čo som ich potajme sledovala z babkiných duchien, sa tvárili tak neopísateľne šťastne, keď ich pobozkal ich čiernobiely milenec, že mi to stále nedalo pokoj. Vymýšľala som hry, v ktorých by logicky k takému bozku muselo prísť, ale Dušan mi odolával s rovnakou neochvejnosťou, s akou som ja spriadala svoje siete.

„Ela, ty nie si normálna.“

„Som normálna, to ty si debil!“

„Pôjdeš zajtra von?“

„Nepôjdem.“

Vždy som však šla. Zapískal pod oknom a hneď som schmatla chlieb a jablko a utekala za ním, akoby nepočkal. Vždy počkal, veď kam by šiel?

Keď mala babka prajnú náladu, natrela mi dva krajce chleba s maslom a slivkovým lekvárom. Jeden pre mňa, druhý pre Dušana. Rúžovala som si vtedy pery slivkovým lekvárom.

„Pobozkáš ma?“

Po niektoré roky prichádzala na prázdniny aj sesternica Alica. Odjakživa som ju neznášala. Asi preto, že bola krajšia. Aj keď fantáziu nemala žiadnu. Ohŕňala nos nad babkinými duchnami, mastným chlebom, aj nad Dušanom.

„Také dedinské je to všetko...“

Ty Dora, veď si na dedine, chcela som jej povedať, ale nikdy som to neurobila. Neviem prečo. Veď inak som sa ničoho nebála. Ani behať v noci po cintoríne, ani skákať zo stromu či z mosta pri studničke.

Vždy, keď mala prísť, bol celý dom hore nohami. Všetko sa muselo lesknúť, od Mišovej búdy až po povalu. Neviem, či to pre Alicu, či pre tetu Marianku, Alicinu mamu, sestru mojej mamy, babkinu najstaršiu dcéru. Aj preto som Alicu neznášala. Nemohla som totiž behať celý deň s Dušanom. Musela som umývať okná, prášiť koberce, až pokým som nezdrhla. Lebo vždy som zdrhla. Zapískala som na Dušana a už nás nebolo. Večer ma babka naháňala ešte intenzívnejšie. To som ju nechala celkom sa unaviť, lebo som vedela, že toto mi len tak ľahko neprejde. Keď už vybehala všetku zlosť a ja všetok strach, obe sme sa zrútili do ružovo-bielych pásikavých duchien a smiali sa ako šibnuté.

Veď hádam nám nejaká Alica nerozbije krásny vzťah!

Aj tak nebolo nič dobré, keď prišli. Teta Marianka s Alicou. Načo sme sa tak snažili? Babka len pokrčila plecami.

„Keď ony sú, Ela, také mestské.“

Tomu som rozumela asi toľko, ako keď Alica povedala, že je tu všetko dedinské. Veď sú z mesta, tak aké majú byť?

S Dušanom sme si robili z Alice posmech. Volali sme ju Alica-palica, to preto, že bola vysoká a chudá. Alebo Bleduľa, pretože bola biela. Teda, keď prišla, bola biela, potom mala tvár červenú ako Dušanov otec. Ale ten ju mal z pijatiky. Tak vravela babka. Občas nám vyspevoval pod oknami, bolo mi to smiešne, ale Dušanovi som to nikdy nepovedala. Veľmi sa vtedy na otca hneval. Vlastne sa hneval na celý svet, len na mňa nie. Sedeli sme na železničnom moste, mlčali a keď sme vymlčali všetok smútok, Dušan navrhol preteky.

Kto bude prvý pri studničke?

Vedel, že to budem ja, ale chcel ma asi odškodniť za to dlhé mlčanie.

Prišla. Hneď v prvý júlový týždeň. Bola tu aj s tromi kuframi, vôňou mesta a nosom dohora. Alica.

„Ideme na čerešne. Pôjdeš s nami?“ Myslela som, že nepôjde. Šla.

Na druhý deň som sa jej to radšej nepýtala, ale ona išla aj tak. A Dušan neprotestoval. Už si z nej nerobil žarty. Keď som povedala Alica-palica, nesmial sa. Bleduľa, zase nič.

Čo je s ním, dofrasa?!

Sedela som na konári a dočahovala tie najčervenšie čerešne, na ušiach čerešňové náušnice, na perách čerešňový rúž, keď mi vtom padol zrak na tých dvoch pod stromom. A to, čo som videla, ma takmer zhodilo dolu.

Bozkávali sa! Normálne sa bozkávali!

Čerešne z mojej košele im popadali na hlavy a vzápätí som skočila aj ja. Pozviechala som sa zo zeme a bežala, bežala, nič nedbala na hlas utekajúci za mnou.

„Elááá! Vráť sa!“

Figu borovú sa vrátim.

Zastavila som sa až pri studničke. Prvá, napadlo mi to, čo som vždy kričala na tomto mieste. Vo vrecku košele sa mi zachytila posledná čerešňa. Automaticky som si ju strčila do úst. Kôstku som vypľula. Ďaleko. Nikto ju nenájde. Už nikdy...