Andrea Novosedlíková - Prenasledovaná

Mali ste niekedy pocit, že Vám niekto chodí po byte a sleduje každý Váš krok? Čo by ste robili, keby sa Váš pocit zmenil na istotu? Ako by ste sa cítili, keby Vám niekto neustále dýchal na krk a narúšal
Vám Vaše súkromie?

Predstavujem Vám najnovší román z pera známej slovenskej autorky Andrey Novosedlíkovej Prenasledovaná, ktorý vychádza pod záštitou vydavateľstva Taktik už v júni.

Andrea Novosedlíková pre Vás namixovala atraktívny spoločenský román s prvkami trileru. Môžete sa tešiť na poriadnu dávku napätia, vypätých situácií, v ktorých nebude chýbať nebezpečenstvo, nenávisť,klamstvá, ale aj láska.

Liliana sa po rozpade vzťahu rozhodne venovať len práci a svojim záľubám. Jej pokojné dni sú narušené sledom nezvyčajných udalostí, ktoré postupne naberajú na intenzite.

Atraktívna tridsiatnička sa stáva terčom anonymného psychopata, ktorý jej systematicky narúša súkromie. V jednej nebezpečnej situácii jej do života nečakane vstúpi príťažlivý Oliver.

Liliana si opäť užíva šťastie po boku nového muža, no len do chvíle, kým jej znova nezačne niekto v pravidelných intervaloch dýchať na krk. Vystrašená žena postupne odkrýva pravdu o svojich priateľoch a zisťuje, že nie je všetko iba biele alebo čierne.

Liliana Kollárová sa tak nedobrovoľne stáva terčom prenasledovateľa, ktorý ju dokonale pozná.

Prenasledovaná Vás bude držať v napätí do poslednej strany!

Úryvok:

     „ Kde je Anna?“ spýtala som sa Karola, keď som sa vrátila do miestnosti.
Priestorom sa šírila tichá melódia akejsi piesne a hneď som zaregistrovala, že sa konečne rozlúčil aj posledný pár.

   „Necítila sa dobre, pred dobrou chvíľou odišla do postele. Asi to prehnala so šampanským,“ odvetil, kráčajúc z kuchyne smerom ku mne. Bol bez kravaty, niekoľko gombíkov na bielej košeli mal nedbalo rozopnutých a odhaľoval časť svalnatej hrude s tmavými chlpmi.

   „Pomôžem ti poupratovať a pôjdem aj ja. Nie som zvyknutá na večierky a už ma bolia nohy.“

   Otočená k nemu chrbtom som kládla na tácku rozhádzané poháre. Pri pomyslení, že sme v izba iba my dvaja, som pocítila nepokoj.

   „Nechaj to tak. Zariadil som, aby to ráno upratala jedna dedinčanka. Keď tu nie sme, dozerá na dom, má kľúče a dôverujem jej,“ vybral mi z ruky pohár a položil ho na nízku skrinku, odkiaľ som ho predtým vzala. Stál tesne za mnou a neveľmi sa mi to páčilo. Vnútorné napätie vo mne ešte vzrastalo.

   „V tom prípade zaľahnem aj ja, dobrú noc,“ chcela som čo najrýchlejšie zmiznúť.

   „Poď si so mnou zatancovať,“ navrhol a jeho natiahnutá ruka ma zastavila v chôdzi.

   „Naozaj som unavená a chce sa mi spať,“ odmietla som. A ako dôkaz som pridala zívnutie.

   „Jeden tanec. Ešte sme spolu netancovali.“

   No a? chcela som odvrknúť, ale on ma chytil, pritiahol k sebe a ja som mala v hlave asi už tiež dosť promile, pretože som sa podvolila. Nedalo sa poprieť, Karol bol skvelý tanečník. Viedol ma isto, asi absolvoval aj tanečný kurz. Rytmická pieseň prešla do pomalého slaďáku a byť pritlačená práve k jeho hrudi, bolo to posledné, po čom som túžila. Chcela som sa vymaniť z jeho náručia, uchopil ma však pevnejšie.

   „Nechoď ešte,“ šepol mi do ucha a v pomalom tempe sa so mnou knísal zo strany na stranu.

   Bolo by krásne tancovať so šarmantným mužom, napríklad s Kristiánom. Nie však so sesterniciným frajerom! Sotva mi doznel v hlave úsudok, Karolove pery sa pritisli k mojím ústam a začali ma bozkávať.

   „Čo to robíš? Okamžite prestaň!“ zasipela som zhrozená, len čo sa mi podarilo otočiť hlavu nabok. Zaprela som sa mu rukami do hrude, no on ma pevne držal v zajatí jeho paží, prstami mi stískal zadok a pritlačil si ma k sebe tesnejšie. Z Karolovho počínania som bola šokovaná. 

   „Bozkávam ťa,“ zatiahol maznavo a vrhol sa na mňa ešte intenzívnejšie.

   Nereagoval na môj protest, hoci som sa bránila. Podarilo sa mi uštedriť mu úder do rebier, ale on bol oveľa silnejší a môj vzdor ho vzrušoval, o čom svedčilo vydúvajúce sa miesto v Karolovom rozkroku. Bľabotal niečo v zmysle, že sa mu páčim jedine ja, že od prvého okamihu, ako ma uvidel, chcel mňa a nie Annu. Obchytkával ma, bozkával, tlačil dozadu až k stolom a hlavou mi preletela myšlienka, či maniak, ktorý mi chodil po byte, nemohol byť práve Karol...

   Pri tej predstave som na niekoľko sekúnd ustrnula, potom som sa začala metať s väčším zápalom. Sotva si to všimol. Pripadal mi ako nepríčetný.

   Mocnel vo mne odpor voči nemu a keď som si uvedomila Karolovu brutálnu silu, a to, že ma bez mihnutia oka znásilní a o poschodie vyššie, zopár metrov odtiaľto, spí moja nič netušiaca sesternica, pochytila ma panika.

   Do zadku ma tlačila hrana stola. Načiahla som ruky za seba s úmyslom nahmatať nejaký tvrdý predmet. Rátajúc s tým, že v Karolovej nepripravenosti je môj úspech, tresla som ho z celej sily po hlave.   

   Nečakaný atak mu vrátil rozum na miesto. Prestal. Odstúpil, ukázal mi chrbát a prsty si zaboril do vlasov.

   Zhlboka som dýchala a oči mi zablúdili k ruke, aby zistili, čo kŕčovito zvieram v dlani. Kuchynský lopár a podľa pachu bolo cítiť, že na ňom niekto krájal klobásku a cibuľu.

   Týmto by som veru ochromila iba ak muchu, pomyslela som si.

   „Lili, prepáč. Prehnal som to. Viac sa to nestane,“ ozval sa a pomaly sa mi otočil tvárou.

   „To si píš, že sa to už nestane!“ vstúpil do mňa hnev a prskala som ako mačka, naježená na toho magora.

   Doteraz sa tváril ako zaľúbený Rómeo, no teraz sa z neho vykľul pekný kvietok! A ešte mal tú drzosť, že to skúšal na sesternicu svojej vyvolenej!

   „Lili, skutočne neviem, čo to do mňa vošlo. To bude iste alkoholom. Vypil som viac, ako zvyknem. Ver mi, takto sa nesprávam. Toto nie je môj štýl. Prepáč,“ načiahol ku mne ruku na zmierenie, uskočila som nabok.

   Bola som z neho maximálne znechutená. Zvolil si tú najlacnejšiu výhovorku a hodil všetko na alkohol. Odhodila som lopár na stôl a bez slova som Karola obišla. Túžila som čím skôr zmiznúť z jeho blízkosti, dokonca ma lákalo okamžite nasadnúť do auta a vrátiť sa domov. Nebiť toho, že som tiež pila, svoj úmysel hneď a zaraz zrealizujem. S pomyslením, že sa aspoň  zamknem v izbe som sa hnala k schodisku.

   „Môžeš na to zabudnúť?“ spýtal sa a asi aj mierny tón v jeho hlase vystupňoval môj hnev.

   „To by sa ti hodilo! Som si však istá, že Annu bude zaujímať, čo si zač a konečne sa jej otvoria oči. Nepozdával si sa mi od prvého stretnutia, a teraz sa to potvrdilo. Si obyčajný slizký had!“ odvrkla som a nestál mi ani za obzretie. Pobúrená a už celkom prebratá z únavy som rázne pochodovala hore schodmi.

   Sotva moje slová dozneli, bol pri mne. Karol mi skrútil zápästia za chrbát a jednou rukou ich obe silno zovrel, kým prstami druhej mi bolestivo stlačil sánku. Bolo to také náhle, že som najskôr len s rozšírenými zreničkami nehybne stála a pozerala do jeho očí. Akosi zvláštne mu v nich iskrilo. Výraz Karolovej tváre stvrdol.

   „Neopováž sa pred Annou čo i len ceknúť! Rozumela si?!“ zasyčal výhražne a čeľusť mi drvil čoraz silnejšie.

   Ešteže mám moje zuby, protéza by istotne taký tlak nevydržala, napadla mi nezmyselná myšlienka.

   Z pohľadu, ktorý na mňa Karol vrhal a ktorým ma prebodával, mi naskakovali po tele zimomriavky. Doteraz som sa s prejavom mužskej brutality voči žene nestretla. Pochytil ma taký des, že keby ma nestískal, asi by mi nahlas drkotali zuby a zosypala by som sa na schody.

   „Všimol som si, že máš sesternicu rada a určite nechceš, aby som jej nechtiac ublížil...“ slovo nechtiac zdôraznil a zároveň mi stisol hrdlo, aby som nemala pochyby, ako to bude prakticky vyzerať. „A tento nepodstatný incident si necháš veľmi rada pre seba! Pochopila si, však, maličká?“ hlas mu znel milo, ale necitlivé gniavenie Karolových hnátov a obmedzený prísun kyslíka v mojich pľúcach svedčil o inom.

   Nebodaj ma ešte zaškrtí a telo zakope v záhrade. Bude ma niekto hľadať? spustil sa v mojej hlave tok absurdných úvah.

   „Tak ako, porozumeli sme si?“ zopakoval otázku tónom, pri ktorom ma mrazilo a stisk uvoľnil až po mojom priškrtenom: „Uhm.“

   Otvorenými ústami som lapala dych.

   „Dobré dievča,“ Karol sa so mnou pohrával ako mačka s myšou. Inokedy pekné krojené pery mu krivil úškľabok a prstami mi jemne pohladil krk. „Takáto sa mi páčiš. Divožienky ma vždy vzrušovali.“

   „Bastard,“ zachripela som. Pri dotyku tým odporných pazúrom som prudko mykla hlavou dozadu, nerátajúc s tým, že je za mnou drevený stĺp. Zadunelo mi vari až v centre mozgu a Karolov úškrn sa mi javil ešte zlomyseľnejší.

   „Som rád, že sme sa pochopili a želám ti krásne sny, anjelik.“

   Ešte mal tú drzosť, že do vzduchu cmukol bozk. Vyšiel hore schodmi, zabočil a zmizol mi z dohľadu.