Stanislav Háber- Kričiace kamene

Predstavujem Vám novinku Kričiace kamene od známeho slovenského prozaika, básnika a publicistu Stanislava Hábera.
Sú tajomstvá, ktoré môžeme spoznať, ak máme dostatočne slobodné srdce,“ vraví Miki, jedna z
postáv Háberovho románu, svojmu bratrancovi.

 A nám zostáva iba dodať, že slobodné srdce a najmä myseľ musel mať predovšetkým autor.

Zröntgenujte exkluzívnu ukážku, v ktorej sa dozviete, že aj v zdanlivo prostom príbehu situovanom do prelomových rokov tesne pred tzv. Nežnou revolúciou a dlhé roky po nej autor zachytil to najdôležitejšie, zväčša temné stránky prechodu od totalitného zriadenia k demokracii. Robí to však s takou ľahkosťou, že čitateľ ponorený do priam detektívneho príbehu troch kamarátov ani nevníma, o akých vážnych veciach Háber píše. A v tom je jeho majstrovstvo. Strhnúť čitateľa napínavým, miestami aj humorným dejom, a zároveň ho donútiť premýšľať. Kričiace kamene možno prečítať na jeden dych, ale k takejto knihe sa čitateľ rád vráti aj po rokoch.

Na Kričiace kamene sa môžete tešiť už 24. januára.
Román si môžete objednať aj TU. 
 
Úryvok:

Do prasknutia naložený kamión s prívesom dosiahol vrchol kopca. Jaro zaradil na prevodovke tretí rýchlostný stupeň. Kolesá sa ľahučko rozbehli do doliny. Slavo sediaci vedľa Jara sa zasmial. On sa vôbec rád smial. Modré oči mu šibalsky svietili. Plavé vlasy sa mu krútili do nepoddajných kučier nad hladkou tvárou, ktorá vyzerala, akoby nezarastal. Jaro sa naňho skúmavo pozrel. Tak sa mi zdá, že ideme rýchlejšie, než by sme mali. Hodím tam radšej dvojku, pomyslel si a zošliapol brzdu. Kamión však nereagoval. Ako sa cesta zvažovala, roztáčal kolesá rýchlejšie a rýchlejšie. „Čo blbneš,“ naklonil sa k nemu Slavo. „Spomaľ!“ Jarovi sa zapotilo čelo. Za sedadlami sa ozýval smiech dvoch mladých závozníkov. Slavo mal pravdu, ale brzdový pedál nereagoval. „Nejde to!“ nervózne vykríkol. „Doparoma, niečo je s brzdami!“ „Zastav!“ kričal Slavo.

„Nemôžem!“ „Musíš!“ V kabíne zavládlo mrazivé ticho. „Pritlač sa na zvodidlá!“ zreval Slavo. Teraz sa kamión kovovými bokmi obtieral o plechové zábrany popri strmo sa zvažujúcej ceste. Počuli nepríjemne škrípavý zvuk. Jaro pocítil nával strachu. Najprv v žalúdku a potom v žilách. Áno, bol to strach. Taký prichádza z ničoho nič v krátkom okamihu, keď adrenalín v krvi človeka prudko stúpne. Motor hučal. Nie, bola to spojka. Áno, spojka hučala. Horko-ťažko zaradil dvojku, no šli prirýchlo na takú malú rýchlosť. Snažil sa brzdiť motorom. Boli však priťažkí. Bože, kamión aj s prívesom je doplna naložený fľašami piva v umelohmotných prepravkách! Bok sa síce ďalej obtieral o plechové zvodidlá, ale rýchlosť kamióna sa aj tak zvyšovala. Dvojka na motore vôbec nepomohla. Ako je to možné? Naozaj tam dal dvojku? Jaro to chcel skúsiť ešte raz. Ešte raz zaradiť dvojku. Čo keď je to štvorka? Automaticky zošliapol spojkový pedál, vzápätí pochopil, že to bola chyba. Kamión akoby len na to čakal. Vlastnou tiažou nabral obrovskú rýchlosť, ktorú teraz už nebrzdila ani motorová spojka.Cesta klesala a kamión bol s pripojeným návesom preťažený. „Neubrzdím to, neubrzdím to!“ kričal Jaro v šialenej úzkosti. Už sa neovládal. Úplne podľahol panike. Viac sa nepokúšal preradiť prevodový rýchlostný stupeň. Pustil spojkový pedál, ale spojka už nezabrala tak ako predtým, iba príšerne hučala. 

Očami rozšírenými od strachu hľadel na Slava. Do tváre človeka, ktorému sa kedysi toľko nasmiali, že nemá krk. Jaro sa v tej šialenej chvíli začudoval, prečo mu napadla taká absurdná spomienka. Jaro dobre vedel, že Slavo krk má, ale kamoš vždy pôsobil, akoby ho nemal. Každý zo Slavových priateľov si z neho preto uťahoval. V tej situácii to však bolo absurdné. Panebože, to vôbec nebolo dôležité! Jaro však musel myslieť na Slavov krk. Všetko prebiehalo ako v spomalenom filme. Netrvalo to dlho. Jaro odhadoval, že najviac dvadsať-tridsať sekúnd. Minútu určite nie, usúdil Jaro, ale videlo sa mu, že času má toľko, ako inokedy nemal ani za celé hodiny, len nevedel, ako ho využiť. Čo má robiť? Čo?! A zrazu sa z ničoho nič ukázala zákruta. Nebola ostrá, len taký mierny oblúčik. Už bola blízko. Ak prerazia zvodidlá, dolu pod nimi je ostrý zráz. Roklina. Čas sa už nevliekol, naopak, cválal ako splašené kone za obzory hôr. Jaro premeral pohľadom, aká môže byť tá roklina hlboká, päťdesiat, sto, stopäťdesiat metrov? Odhadovanie vzdialeností mu nikdy veľmi nešlo. Jedno vedel iste – zdraví sa z tej hĺbky nedostanú. Všetko sa začalo kdesi úplne inde. Vôbec nie na makovskej ceste smerom z Čiech, z Valašského Meziříčí, do Žiliny, ale naopak. Práve tu, v strmom zráze pripomínajúcom svojou hĺbkou skôr priepasť, do ktorého sa rútil po vrch naložený kamión s prívesom, sa čosi končilo.