Marta Fartelová - Vôňa tvojej duše

Predstavujem Vám najnovšiu knihu Vôňa tvojej duše z pera Marty Fartelovej, ktorá uzrie svetlo sveta už 3. novembra. Tento emotívny román vám rozochveje dušu a obalí srdce láskou, ale i smútkom.

Zröntgenujte exkluzívnu ukážku, v ktorej sa smrť nečakane prikradla do šťastnej rodiny. Aby Michaela dokázala udržať chod domácnosti a deťom spríjemnila ďalší život bez otca, hrá divadlo sama pred sebou, ale i okolím. No nie vždy klamstvo ostane pochované, a ako  to väčšinou býva zvykom, vyjde na povrch v tú najnevhodnejšiu chvíľu.

Pripravte sa na stránky nabité emóciami, akých je schopná len žena, ktorá milovala a stratila muža. Smútok, slzy, výčitky, klamstvá, ale aj šťastie a radosť na vás čakajú v tomto romanticko-dramatickom románe.

Román si môžete objednať  TU.

 Michaela sa po Adamovej smrti rozhodne, že pochová svoje tajomstvo hlboko vo svojom srdci. Vzácne spomienky na chvíle prežité s milovaným mužom ukladá do tajných zákutí svojej mysle,dúfajúc v milosrdné zabudnutie. Na tvár si nasadzuje masku, ktorá jej má pomôcť skryť bolestné emócie, ktoré ňou zmietajú. S ver­vou sa vrhá do života, odhodlaná riešiť všetky problémy a užívať si všetky radosti, ktoré jej život prinesie. Verí, že je to najlepšie, čo môže urobiť pre svoje deti vrátane toho nenarodeného, ktoré s láskou nosí pod srdcom.

No osud marí jej odhodlanie a Michaele sa niekedy zdá, že ju trestá za klamstvo, v ktorom žije. A tak pomaly, krôčik po krôčiku, zdo­láva spolu so svojou rodinou všetky prekážky a do ich životov sa napokon vracia harmónia a obyčajné šťastie. Keď sa už zdá, že nič nenaruší pokoj a jednoduchý rodinný život, zasadzuje im osud ďal­šiu nečakanú ranu. Malému synčekovi diagnostikujú vážnu chorobu a Michaele dochádza, že prišiel čas otvoriť dvere na tajnej komnate a odhaliť tajomstvo, ktoré ťaží jej svedomie. Dokáže prežiť zemetra­senie, ktoré tým vyvolá? Znovu nájsť stratené šťastie môže byť nie­kedy priveľmi ťažká úloha.

Úryvok:

„Idem na prechádzku,“ oznámila som deťom. „Ocko nejde s tebou?“ spýtala sa Dominika. Pokrútila som hlavou: „Zadriemal.“ „Aha,“ prevrátila očami. „Občas sa správa ako dedko,“ neodpustila si štipľavú poznámku. „Dominika!“ povedala som karhavo. „Ako to hovoríš o svojom otcovi?!“ hoci som si uvedomovala, že jej poznámka pomerne verne zodpovedala realite. Mykla plecami: „Tebe sa nezdá, že nejako zlenivel?“ „A tebe sa nezdá, že je možno unavený?“ obhajovala som ho. „A ty nie si unavená?“ spýtala sa provokačne. Občas som bola na smrť unavená, ale prechádzky boli pre mňa ako očista, preto som od nich nikdy neupúšťala. „Ani nie,“ odpovedala som trochu vyhýbavo. „Teta, môžeme ísť s Adamkom my,“ navrhol Lukáš ohľaduplne. Pokrútila som hlavou: „Si zlatý, ale mám chuť na prechádzku. Aj ja potrebujem prísun čerstvého vzduchu.“ Posadila som Adamka do kočíka a vybrala sa na môj obľúbený okruh, ktorého konečným cieľom bol cintorín, kde ležal Adam. Môjmu synovi stačilo desať-pätnásť minút čistého vzduchu a hojdavého pohybu kočíka, aby tvrdo zaspal. Keď som prišla na cintorín, tvrdo spal. Odstavila som kočík na zvyčajné miesto na začiatku uličky a vybrala sa k Adamovmu hrobu. Zohla som sa k mramorovej doske a odhrnula vysušený list, ktorý zakrýval jeho meno. „Ahoj, láska, zase som tu,“ prihovorila som sa mu šepotom. Stále som mala potrebu sa s  ním rozprávať, tak zúfalo mi chýbali naše dlhé telefonáty a  nekonečné rozhovory o všetkom, čo nám prišlo na um. Aj teraz, dlhé mesiace po jeho smrti, mi stále rovnako bolestne chýbal. A tak som chodievala na cintorín a dlhé minúty sa s ním rozprávala. Vravela som mu, čo sa udialo, čo ma trápilo a čo potešilo, a predstavovala som si jeho odpovede a tiež otázky, ktorými ma zvykol navádzať k tomu, aby som sa viac rozhovorila. V mysli som počula jeho hlas, poznala jeho odpovede. Vedela som, kedy by sa nadšene tešil so mnou z vecí, ktoré ma nadchli, a kedy by smútil z vecí, ktoré ma rozľútostili, kedy by ma nežne karhal, kedy povzbudzoval, kedy ľutoval... Občas som mala naozaj pocit, že počujem jeho hlas, plný lásky a nehy, akoby stál tesne vedľa mňa, akoby mi šepkal do ucha. Aj dnes som mu rozprávala, aké pokroky robí jeho syn. Ako krásne dokáže posielať vzdušné bozky, ukázať, kde má nos a kde očká. „A najradšej to ukazuje na mne. A potom sa strašne zabáva na tom, ako mi pichne do očí a ja donekonečna žmurkám a  slzím,“ rozprávala som nad jeho hrobom. „Tak veľmi by som chcela, aby si to videl, aby si to všetko zažil,“ dodala som so stiahnutým hrdlom a  cítila som, ako sa mi do očí tlačia slzy. Stíchla som a nechala som voľný priechod svojej bolesti i slzám a ucítila som dva teplé pramienky na svojich lícach. „Poznali ste ho?“ ozvalo sa za mojím chrbtom. Myklo ma a srdce sa mi rozbehlo ako o život. Prudko som sa obrátila a  za mojím chrbtom som zbadala mladú ženu, ktorú som už niekoľkokrát zahliadla pri Adamovom hrobe, a dievčatko, ktoré počas roka, čo som ich pravidelne vídala, o hodný kus podrástlo. Chvíľu som na ňu len nemo pozerala a lapala som po dychu. Napokon som však mlčky prikývla. Mala niečo zvláštne a jedinečné v tvári, niečo, čo vyvolávalo v človeku pocit dôvery, určitú nevinnosť, dobrotu. A  preto som z  náhleho, úplne neočakávaného popudu povedala: „Poznala som ho. Poznala som ho veľmi dobre.“ „Bol to jedinečný človek,“ usmiala sa. Prikývla som a uvedomila som si, že si vôbec neutieram slzy, ktoré mi neprestávali stekať po lícach, že vôbec neschovávam svoju bolesť, ktorá napovedá o blízkom vzťahu, ktorý som mala s Adamom. „Vídam vás tu často. Nevedela som, že chodíte k Adamovmu hrobu,“ poznamenala neznáma žena. „Snažila som sa, aby ste to nevedeli,“ povedala som po pravde. Zháčila sa. „Prepáčte, asi som dotieravá,“ nejako automaticky si pritiahla dievčatko, ktoré si ma neprestávalo prezerať, k sebe. „Necháme vás.“ „Vôbec nie ste dotieravá,“ usmiala som sa na ňu. Chvíľu sa odmlčala. „Museli ste ho mať veľmi rada. Chodíte často. Asi od vás bývajú vždy tie čerstvé kvety.“ Sklonila som hlavu. „Milovala som ho,“ povedala som skoro nečujne. Ani neviem, či som mala potrebu sa jej s tým zveriť, alebo skôr som to jednoducho potrebovala nahlas vysloviť. Videla som, že na mňa pozerá prekvapene s doširoka otvorenými očami. „Nemáte chvíľu čas sa prejsť? Možno by sme mohli zakotviť niekde na ihrisku, nech sa Katka pohrá a nemusí natŕčať uši, lebo jej narastú také veľké slonie... Však?“ otočila sa k  dievčatku, podľa všetkého svojej dcérke. Tá sa trošku zahanbene usmiala. Len na malý moment som zaváhala, no napokon som povedala: „Budem veľmi rada.“ Súhlasila som a vykročila smerom ku kočíku. „Nezdržujem vás?“ spýtala sa.