Katarína Gillerová - Ilúzia šťastia

Predstavujem Vám už pätnásty román  Ilúzia šťastia z pera úspešnej slovenskej spisovateľky Kataríny Gillerovej. Zröntgenujte exkluzívnu  ukážku, v ktorej sa dozviete, že aj tie najlepšie priateľstvá v sebe ukrývajú tajomstvá, ktoré mali byť navždy pochované.  Akú silu má priateľstvo pre hlavnú hrdinku románu Anetu, ktorej okrem toho, že sa jej život rozpadá, musí čeliť aj dávnej minulosti. Román si môžete vychutnať už koncom októbra.

Aneta začína mať nepríjemné tušenie, že v jej manželstve niečo nie je v poriadku. Pokúša sa zistiť príčinu, no zároveň musí riešiť dcérinu pubertu a problémy v zamestnaní. Práve v tom čase dostane od starej priateľky pozvánku na stretnutie. A nielen ona, ale aj ďalšie dve kamarátky, s ktorými kedysi trávili voľné chvíle. Prečo sa štvorica priateliek má stretnúť po takom dlhom čase?
Odpoveď je zdanlivo jednoduchá: treba zabudnúť na niekdajšie krivky a obnoviť priateľstvo. Aneta si vedomí, že je jediná, ktorej sa rúca život. S odstupom času zisťuje prekvapivé skutočnosti, vedúce až do minulosti všetkých štyroch kamarátok. Dávne skutky sa vynárajú na povrch a prichádza čas niesť za ne zodpovednosť. Knihu si môžete objednať   TU.


Úryvok:

„Ak tie šaty medzitým predajú, budem ťa do smrti nenávidieť!“ soptila Soňa na Barboru. „Sú ako stvorené na promóciu.“

„Do promócie máš čas vyše roka,“ odvrkla Barbora, „ak sa k nej prepracuješ. Ale narodeniny mojej svokry sú už tento víkend. Som zúfalá, neviem, čo jej mám kúpiť. Arpád to dal na starosť mne.“

„Kúp jej balík toaletného papiera,“ poradila som jej. „Toho u nej míňaš najviac po zjedení štipľavého guláša.“

„Alebo papuče,“ navrhla Soňa.

„Tie dostala na Vianoce,“ mávla Barbora rukou. „Bože, každej normálnej žene sa dá kúpiť všetko možné, ale mojej svokre ničím neulahodíš.“

„Tak jej kúp maďarskú klobásu, nech ju žuje počas vašej návštevy, aspoň si zamestná ústa,“ pridala som ďalší návrh.

„Ďakujem vám za skvelé nápady, dievčatá,“ povedala Barbora ironicky. „Trochu sa tu rozhliadnem a uvidím...“

„Ja idem na tie šaty,“ vyhlásila Soňa.

„A ja do bižutérie pozrieť nejaký náhrdelník k tej modrej blúzke,“ rozhodla som sa. „Chcem si ju obliecť na krstiny Kvetkinho Olivera.“

„Potom sa zastavte za mnou, budem v skúšobnej kabínke,“ zamávala nám Soňa.

Naše cesty sa v Tescu v centre mesta na chvíľu rozišli. Soňa zamierila do oddelenia odevov, Barbora na prvé poschodie a ja som sa ponáhľala do bižutérie na prízemí.

Z našej štvorice chýbala Kvetka, čerstvá mamička. Písal sa rok tisícdeväťstodeväťdesiatdeväť, keď sa jej vo štvrtom ročníku narodil syn. Rozkošné dieťa, pokojné a milé ako ona. Kvetka žiarila šťastím. Boli sme pozvané na Oliverove krstiny a ja som sa na ne veľmi tešila. K zamýšľanej dokonalej vizáži mi chýbal iba pekný náhrdelník.

Zbehla som dolu schodmi na prízemie, zahla som prudko doprava a v tej chvíli som sa zrazila so starším pánom. Z ruky sa mu vyšmykla plná igelitka a nákup sa mu rozsypal po zemi. Mlieko v krabici nešťastne dopadlo na uzáver a začalo vytekať. Bezmocne som pozerala na tú spúšť.

„Och, prepáčte, prosím, nevidela som vás,“ ospravedlňovala som sa. Pán vyzeral dosť bezradne. Rýchlo som začala zbierať zo zeme jednotlivé potraviny. „Máte ešte nejakú tašku?“ spýtala som sa ho.

„Nie, nemám,“ pokrútil hlavou.

Rýchlo som vybrala z kabelky svoju plátennú s pestrým vzorom. Jediným pohybom som ju rozvinula. „Poukladám vám nákup sem,“ povedala som.

„Dobre, si zlatá...“ prikývol. Potiahol si okraj saka.

„Čo sa to tu deje, starký?“ Za jeho chrbtom sa zjavil mladý muž. Zhrozene pozeral na rozsypané veci. Mohol mať tak dvadsaťsedem rokov a pôsobil by celkom sympaticky, keby nemal taký znechutený výraz.

„Zrazili sme sa tu na rohu,“ začala som mu vysvetľovať, „nevidela som ho, ponáhľala som sa...“

„Pojašená pubertiačka!“ vyhŕkol nahnevane. „Nevieš dávať pozor? Mohla si starému človeku ublížiť.“

„Nie som žiadna pubertiačka!“ ohradila som sa. „To sa môže stať každému.“

„Každému nie,“ odvrkol. „Iba tomu, komu chýba ohľaduplnosť.“

„Nehnevaj sa na slečnu, Adam,“ ozval sa starký, „neurobila to naschvál. A je milá, požičia mi svoju peknú tašku.“

„Uhm, milá...“ uškrnul sa.

Obidvaja sme začali zbierať rozsypané veci do mojej tašky. Z kabelky som vytiahla papierové vreckovky, aby som poutierala rozliate mlieko. Rožky povaľujúce sa po zemi boli vhodné už iba na vyhodenie. Odniekiaľ pribehol zamestnanec a poutieral dlážku mokrým mopom.

„Zbehnem do potravín a kúpim vám mlieko a rožky,“ prihovorila som sa starkému.

„To nemusíte, slečna,“ usmial sa na mňa. Aj jeho husté fúzy sa usmievali.

„Nenamáhaj sa, už teraz meškáme k lekárovi,“ odmietol mladý moju ponuku.

Celé ma to mrzelo. S ľútosťou som pozrela na starého muža.

„Príď si niekedy po svoju tašku,“ usmial sa na mňa. „Bývam v Prievoze, Kľukatá ulica osemnásť.“

„Kľukatá?“ usmiala som sa ja. „A je naozaj taká?“

„Starký, musíme už ísť,“ chytil vnuk starkého jemne za lakeť. Na mňa sa zamračil. „Tašku ti pošleme poštou, keď je taká vzácna.“

„Nechcem, aby ste mali ďalšie výdavky,“ pokrútila som hlavou. „Prídem si po ňu dnes aj s nákupom, aby som nahradila škodu.“

„To vôbec nie je potrebné,“ odmietol ma. „Povedz mi adresu, o pár dní máš tašku späť.“

„Nemám žiadnu adresu, som bezdomovkyňa,“ odvrkla som mu. Už som ho mala plné zuby, najmä toho, že mi bezočivo tyká.

Vtedy na mňa začudovane pozrel. Zazdalo sa mi, že mu zamykalo kútikmi úst, akoby sa chcel rozosmiať.

„Daj mi svoje telefónne číslo,“ vyzval ma a vybral z vrecka mobilný telefón. No, pozrime sa, pán sa vyťahuje, že má mobil!

Siahla som do kabelky a aj ja som vybrala mobil. „Nedávam svoje číslo len tak hocikomu,“ odvrkla som. „Poznačím si ja tvoje,“ zatykala som mu tiež. Na chvíľu zaváhal, potom mi číslo nadiktoval.

„Adam Zachar,“ povedal neochotne.

Uložila som si ho pod menom Somár.

Bez kúpy náhrdelníka som sa rozbehla do oddelenia odevov, kde už netrpezlivo podupkávali obidve kamarátky.

„Kde si toľko, ja som zatiaľ stihla vyskúšať štvoro šiat a dvoje aj kúpiť,“ vrhla sa ku mne Soňa s výčitkou. Spokojne stískala v ruke veľkú tašku s nákupom, svoju dnešnú korisť.

„Dnes nemám úspešný deň,“ mávla som rukou. Pár slovami som im vyrozprávala, čo sa mi stalo. Potom som sa obrátila k Barbore. „Čo si kúpila svokre?“

„Súpravu nožov,“ odvetila.

„To sa nedá veľmi nazvať darčekom,“ skonštatovala som.

Aj na jej tvári sa usadil spokojný výraz, hoci si žiadne šaty nekúpila. „Veď preto som sa pre ne rozhodla. Je to najvhodnejší darček k jej ostrému jazyku.“

„Neriskuješ? Jedného dňa ťa nimi znesie zo sveta.“

„Mala si ma zavolať k tomu drzáňovi, bola by som ti požičala jeden nôž na postrašenie.“

„Bola by som rada, keby si so mnou dnes večer išla do Prievozu. Idem napraviť škodu, čo som napáchala.“

Ľútostivo na mňa pozrela. „Nemôžem,“ zašomrala. „Arpád má poobede nejaké rokovanie, musím ísť po Bašku do škôlky.“ Vytiahla z kabelky poskladaný reklamný leták a začala sa ním zúrivo ovievať. „Fuuuj, najradšej by som hneď padla do postele, je mi nejako blbo. Je tu dusno, asi o chvíľu odpadnem.“

Rýchlo sme vyšli na čerstvý vzduch. Povieval svieži májový vánok, Barbore sa uľavilo.

„Ja by som s tebou išla, ale mám rande,“ ozvala sa zrazu Soňa. Nič nové pod slnkom. Povedala to však takým zvláštnym tónom, že sme obidve spozorneli.

„No a?“ spýtala som sa. Možno je to ten z parkoviska, kde som ju vtedy z diaľky videla.

Soňa si odhrnula z tváre prameň plavých vlasov. Ústa sa jej roztiahli do ironického úsmevu, v očiach jej zaiskrilo. „Doteraz sa matke žiadny nepáčil, ale proti tomuto nebude môcť protestovať,“ vyhlásila spokojne.

S Barborou sme si vymenili nechápavé pohľady. „Prečo?“ spýtali sme sa takmer jednohlasne.

„Lebo je to Peter, otcov spoločník vo firme.“

„Ale veď ten je zadaný!“ vyhŕkla Barbora.

„A má asi... tridsaťpäť? Starší o jedenásť rokov!“ zvolala som ja.

„Zadaný bol, to je už minulosť,“ povedala Soňa pokojne. „A to, že je starší, považujem za výhodu.“

„A čo ak matka nebude súhlasiť?“

„To bude jej problém,“ usmiala sa. „Otec nemá dôvod byť proti a matka sa k nemu pre ich spoločné podnikanie nemôže stavať negatívne.“

„No teda, ty si jej ale prešla cez rozum!“ zvolala som, pokyvujúc uznanlivo hlavou. „Kedy ste sa vy dvaja dali dokopy?“

„No, je to asi mesiac. Párkrát bol u nás na večeri, s otcom preberali všeličo okolo firmy. Vlastne, vždy sa mi páčil, len som sa na neho pozerala ako na niekoho, kto je vekovo bližší skôr otcovi ako mne, hoci to tak vôbec nie je.“

Rozlúčili sme sa so Soňou, s Barborou som mala kúsok spoločnú cestu.

„Stavím sa, že ho zviedla minulý rok v Taliansku,“ zašomrala Barbora, keď sa nám Soňa stratila z dohľadu. „Strávil s nimi dovolenku, ešte s frajerkou, pokiaľ si dobre pamätám. Musela mu pomútiť rozum tými troma nehanebnými trojuholníkmi, ktoré si dali pseudonym plavky.“

„Je to celkom možné,“ súhlasila som.

 Nenápadne som pootočila hlavu, všimla som si, ako Barbora ťažko dýcha. Chudera, po pôrode malej Bašky nabrala niekoľko kíl a doteraz sa ich nedokázala zbaviť. Nenávidela Soninu nenormálnu štíhlosť, ako tomu hovorila, ideálnu postavu bez kúska tuku, o akej mohla ona iba snívať.

„Aha, pozri, Soni som to neukázala,“ zastavila sa uprostred chôdze. Vybrala z tašky balíček. Tvár je žiarila spokojnosťou. „Kúpila som si blúzku, nech sa nenaparuje s tými novými šatami. Som zvedavá, či ju o rok v jedných z nich na promócii uvidím, dovtedy si kúpi šestoro ďalších.“

Neuvidíš, Barbora, neuvidíš... Kdesi tam hore je to napísané celkom inak, než si to predstavujeme my. A veľakrát nespravodlivo. Naše sny sa nám často rozplynú pomedzi prsty ako hmlistý opar nad horami a my s tým nedokážeme vôbec nič urobiť.

>