Predstavujem Vám príjemnú oddychovku Radio love z pera úspešnej slovenskej autorky Ivany Ondriovej. Zröntgenujte exkluzívnu ukážku, v ktorej sa dozviete, že naprávať cudzie vzťahy je oveľa ľahšie, ako vŕtať sa vo svojich vlastných.
July radí, pomáha a hľadá šťastie v láske iným, no jej srdce je prázdne a sklamané. Ako si poradí s novým kolegom, ktorý jej lezie hore krkom? Vystrieda nenávisť láska?
Napätie, humor a láska na vás čaká, keď si zapnete Radio love už 11. novembra. Či už ste zamilovaní alebo nie, stačí sa len v pravý čas naladiť na tú správnu frekvenciu lásky.
"S prianiami, vyznaniami, prosbami, je to na vás. Som
tu preto, aby som si vás vypočula.
Vaša July z Radio Love.“
Láskou skúšaná tridsiatnička July svoju prácu miluje.
Moderátorka relácie Radio Love, úspešnej éterovky pre zamilovaných o
zamilovaných, radí v partnerských vzťahoch a manželských strastiach i pri
hľadaní šťastia. Za svojou prácou ale ukrýva presný opak – vlastný žiaľ a
sklamanie.
Náhla zmena nastane, keď do relácie vstúpi on –
miláčik žien, ozajstný casanova a miestna mediálna hviezda –, Andreas Benč.
Naštvaná a pod tlakom vedenia pristúpi k vynoveniu relácie, aj keď na chlapov
ako je Benč, je doslova alergická.
Podarí sa im spoločnými silami navrátiť romantickej
relácii jej niekdajší lesk?
Dokážu spolu pracovať aj napriek rozdielom?
A napokon... môže vzájomná nevraživosť prerásť aj v
niečo iné?
Šialene komplikovaná July má pred sebou vzrušujúce
situácie, ktoré jej vytrhnú pevnú pôdu spod nôh!
Radio love si môžete objednať aj TU.
Úryvok:
„July. Máš na to. Si
dobrá. Vynikajúca novinárka aj moderátorka s fantastickým hlasom. Sladkým a
nežným, ako stvoreným do éteru. A máš aj skvelé nápady. Len si to všetko v sebe
akosi udusila. Jednoducho potrebuješ späť svoje staré zanietenie. Nakopnúť.“ „Nakopnúť?“
Prikývol. Konečne ma pustil a spokojne sa usadil na kraji stola s rozkročenými
nohami. Keby si toto dovolil iný chlap, okamžite vstanem a utekám odtiaľ preč.
Boris však bol už dvanásť rokov šťastne ženatý s Ivonou. Boris bol jednoducho
Boris, neškodný a pridobrý. „Hm. Áno, July. A viem ako.“ Zazubil sa a načiahol
za telefónom, ktorý ležal vedľa jeho notebooku. Zdvihol čierne slúchadlo,
stlačil gombík a prihovoril sa mladučkej Elene, ktorá k nám nastúpila pred
dvomi mesiacmi na absolventskú prax. „Elenka, pošli mi ho sem. Mal by byť v
štúdiu tri pri Markovi. Zavolaj ho.“ „Koho?“ Preboha, koho? zopakovala som v
duchu. Zahniezdila som sa na stoličke a márne sa pokúšala upokojiť búrku, ktorá
vo mne narastala. Nechápala som. Čo sa to tu deje? Znovu som sa rozochvela s
jasnou vidinou, že je všetkému koniec a popoludní budem na dlažbe. Iste, hlavu
som mala plnú otázok, ktoré sa mi tisli na jazyk, ale ten zbabelec v mojich
ústach načisto zdrevenel. A tak som tam iba meravo sedela neschopná sa čo len
pohnúť a kŕčovito sa držala opierok v túžbe rozdrviť ich v dlaniach. Až som
mala hánky biele ako sneh. Fajn. Uznávam, že som bola klbko nervov, zatiaľ čo
sa Boris stále iba tajomne usmieval. Až po chvíľke ticha poznamenal: „Neboj sa.
Bude to skvelé.“ Pokúsil sa do mňa vliať pokoj. Možno by mu to aj vyšlo.
Možno... Keby do tých prekliatych dverí nevošiel on. Andreas Benč.
Zakolísala som sa a
čosi nezrozumiteľné zakvílila. Z hrdla mi vyšiel priamo do veľkého priestoru
šéfovej kancelárie zvuk, ktorý sa nedal identifi kovať ani vziať späť.
Zaklokotal mi medzi mandľami a jednoducho sa predral von. Taká hanba. Takmer ma
porazilo, keď sa obaja chlapi razom obrátili ku mne a zatvárili sa, akoby mi na
chrbte narástol hrb. „July?“ Prečo sa Boris tváril vždy tak ustarane? „Si v
pohode?“ Nepočkal na moju odpoveď. „Predpokladám, že Andreasa ti nijako zvlášť
nemusím predstavovať. Kto by ho...“ „... nepoznal,“ sarkasticky som ho
doplnila, konečne vstala zo stoličky, ktorá ma opäť zradila a zaškrípala, a
vykročila k nim. „Veru, kto by ho nepoznal,“ povedala som s toľkou iróniou,
že ju nebolo možné opomenúť. Obaja sa však tvárili, akoby si to nevšimli.
Obdarili ma totiž úsmevom, ktorý by roztopil aj ľadové kryhy na Aljaške. Zrejme
očakávali, že sa k nim pripojím, no keďže som bola celkom vylúčená z tej ich
zvláštnej dohody, dokázala som na nich len spýtavo zízať. Prvý sa na moje počudovanie
spamätal práve Benč. Odkašľal si a vystrel ku mne pestovanú ruku. Hneď nato zatiahol zvučným,
vytrénovaným hlasom, ktorý sa najprv ozýval z televízie TV Naša a posledné roky
aj z najpočúvanejšieho slovenského rádia. V tom som ja nemala žiadnu šancu a
predstavovalo pre mňa nedosiahnuteľnú métu. „Slečna Tomanová, teším sa na našu
spoločnú prácu v Radio love.“ Mala som pocit, že som tesne pred kolapsom. Ako
inak som si mala vysvetliť to búšenie srdca, tlak, ktorý ma ohlušoval, tik v
pravom oku, mykanie v kútiku úst a chvenie oboch nôh? A pocit, že explodujem,
rozletí sa mi hlava od množstva myšlienok a že v sebe viac nepotlačím tú
obrovskú chuť poriadnu Benčovi vraziť do porcelánových zubov? Určite si ich
zaplatil z peňazí zarobených v zoznamovacej relácii, ktorú som tak nenávidela a
ktorá v čase svojho vysielania doslova valcovala konkurenciu! Mrkla som na
Borisa. A potom som zrak uprela späť na toho imbecila. Boli ako jeden. Líšili
sa len kilami a rokmi, ktorých mal Boris viac. Ináč sa tvárili a zrejme aj
premýšľali úplne rovnako. Nenormálne. Obaja tu stáli upravení, nagélovaní,
navoňaní a vyobliekaní. Niekto by povedal, že fešáci. „Čo si to urobil, Boris?
Čo si si to vymyslel? Akú úbohosť?“ „Tebe sa ten nápad nepáči?“ „Ani trochu!“
vykríkla som a s radosťou si všimla, že Benč sa konečne prestal usmievať ako
nejaký šašo. „Je to príšerný nápad! Neprichádza do úvahy. S týmto tu robiť
nebudem,“ s opovrhnutím som ukázala na Benča. „Volám sa Andreas.“ „Viem, kto
ste, preboha! Prestaňte sa vyvyšovať.“ „Nevyvyšujem sa. Dokonca ani nekričím.
Práveže som až veľmi zhovievavý, slečna Tomanová.“
„Čo to tárate? Čo si
to ten magor o sebe myslí, Boris? Načo si ho sem volal? Nepotrebujem ho! Vieš
to! Ja...“ prehltla som, zdvihla bradu a vypla prsia, ktoré boli aj na moju
malú výšku celkom obstojné a teraz sa mi pekne črtali pod blúzkou, „... ja s ním
pracovať nebudem! NEBUDEM!“ „July, no tak...“ „Nebudem, Boris. Ber to na
vedomie. Je to moja relácia, ja som ju vytvorila. Ja som jej dala život. Je o
mne a o mojich poslucháčoch. Nikto ďalší do nej nebude vstupovať. Nikdy!“
„Lenže všetko je už dohodnuté, July. Zmluva je podpísaná a Andreas je náš
človek. Na pol roka. Na taký čas sa mi ho podarilo nahovoriť. A mám z toho
nesmiernu radosť! A ty... ty...“ „Ja končím!“ okamžite som ho doplnila. A odula
spodnú peru, čo bolo nanajvýš detinské a nevhodné, obišla tú nenásytnú
moderátorskú hviezdu a vypochodovala von, lebo v šéfovej kancelárii bolo naozaj
na zadusenie. Zlosť ma neprešla ani doma. Práveže to bolo čoraz horšie! Keď som
si predstavila tvár Andreasa Benča a potom si v duchu premietla, čo všetko mi
Boris povedal, jednoducho som si musela naliať pohár vína a vypiť ho do dna.
Lebo jediné možné riešenie bolo všetko vytesniť. Vraj spolupráca s Benčom.
Kvôli mne a pre reláciu. Pre počúvanosť! Také hlúposti! Relácia bola topka
rádia Hit aj bez toho. Alebo nie? Znovu som si naliala a po desiatich minútach
skonštatovala, že mi víno udrelo do hlavy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára