Eva Ava Šranková - Anna Šarišská amazonka

Predstavujem Vám v poradí piaty román Anna Šarišská amazonka, pod ktorý sa podpísala známa slovenská spisovateľka historických romancí Eva Ava  Šranková.
 Zröntgenujte exkluzívnu ukážku, v ktorej sa dozviete, aká tenká je hranica medzi láskou a nenávisťou, a koľko protivenstiev je človek schopný uniesť. Je možné, aby jedna žena v tom istom čase milovala dvoch mužov? Ak áno, aká hlboká je miera odpustenia? Pre čo žije a v čo verí žena narodená na konci stredoveku?

Ako je u tejto autorky známe, opäť sa môžete tešiť na veľkú dávku romantiky a tajomstiev. Tí, ktorí obľubujú historické romány, tak vedia, že sa môžu pripraviť aj na dramatické a napínavé chvíľky obalené prekvapivým rozuzlením.
A napokon, aký príbeh skrývajú dve pozlatené strieborné mince s dierkou, ktoré sa našli na Šarišskom hrade na jar roku 2014? Ako vidíte, román v sebe ukrýva viac dejových rovín a odpovede na všetky otázky nájdete v novinke Anna Šarišská amazonka už 9. novembra. Knihu so môžete objednať  TU.

Historicko-ľúbostný román Anna Šarišská amazonka je príbeh o žene mnohých tvárí: krásnej a nežnej, ale aj nebezpečnej. Je príbehom veľkej lásky, ale i odmietnutia. Je príbehom silnej, ale zároveň krehkej ženy, ktorá sa zapísala do našich dejín pod menom Šarišská amazonka. Začína sa v čase, keď v Uhorskom kráľovstve nik netušil, že o niekoľko rokov neskôr nastane katastrofický deň a v bitke pri Moháči bude porazené vojsko uhorského panovníka Ľudovíta II. Jagelovského. Do boja o kráľovský trón zasiahnu dvaja muži: český kráľ a rakúsky vojvoda Ferdinand Habsburský a Ján Zápoľský, v tom čase najmocnejší uhorský veľmož. Mocenský zápas o trón rozpúta anarchiu v krajine a na stranu jedného z dvoch panovníkov sa postaví žena... Aká asi bola a akí muži skrížili jej životnú cestu? Bolo jej osudom, aby zomrela opustená, alebo jej bolo dopriate, aby našla osudovú lásku? Príbeh Anny Tárczayovej rozpráva o nepoddajnej bojovníčke podporujúcej protikráľa, ktorá nemala v úmysle vydať bez boja svoje pevnosti. Traduje sa, že keď ich rodinné sídlo – slávny Kamenický hrad – obkľúčili nepriatelia, dala na hlavnú vežu vytiahnuť čiernu zástavu, ktorá mala byť znamením, že len smrť jej zabráni v ďalšom boji. Ale vráťme sa radšej na začiatok... alebo začnime hoc aj od konca..

Úryvok:

Horúci august sa už prehupol do septembra, avšak dni boli ešte pekné, s výnimkou niekoľkých spŕchnutí, keď dážď skropil vyprahnutú zem. Leto síce ešte neodišlo, ale jeseň sa už prihlásila o slovo... Mierny vietor prinášal osvieženie. Strapatil jej rozsypané vlasy, hadiace sa po chrbte. Ešte donedávna ju halili ako plášť, v divokej jazde lesom za ňou viali ako ohnivé plamene. Prítmie redlo. Cez zelenú klenbu stromov preblyskovali posledné záblesky umierajúceho slnka a zlátili vyšliapanú cestičku pokrytú halúzkami a kde-tu i chumáčmi sýtozelenej trávy. Netrvalo dlho a svetlo na slnkom zaliatej stráni sa Anne zabodlo do očí. Primäla postáť koňa a ako mala vo zvyku, kochala sa pohľadom, ktorý jej zakaždým, keď dlhší čas nenavštívila otcovo pôsobisko na Šarišskom hrade, vháňal slzy do očí: Pod čnejúcou sa vrchovinou sa rozprestierajú žírne polia zmáčané potom zvierat i ľudí, a neraz, veru, aj krvou, na ktorých práca ustane, až keď udrú mrazy a mäkučké chumáče zahalia zem chladnou pokrývkou. Pod snehovou perinou si úrodná pôda konečne vydýchne. Cez Veľký Šariš sa kľukatí Torysa jagajúca sa ako strieborná stuha; na mieste, kde práve spočinul jej zrak, sa vo vetre čerí rybník a zľahka omýva vysilenú ohnivú guľu, ktorá sa doň vnára... Ako rada vylihovala v bujnej tráve, v tôni topoľov rastúcich na západnej strane a hľadela do ich košatých korún! Pri predstave ako sa v rybníku potajme kúpavala, pocítila slasť. Anna odtrhla zrak od všetkého, čo jej očiam a srdcu bolo milé a pohľad uprela na hrad, vypínajúci sa na Šarišskom vrchu. Strechy štrnástich obranných bášt so strieľňami, vstavaných do mohutných hradieb a končitá strecha obytného donjonu s niekoľko metrov hrubými múrmi, sa zlátili a červeneli na rýchlo tmavnúcej oblohe s plamennými zorami. Anna, očarená pohľadom, sa niekoľkokrát zhlboka nadýchla a vydýchla – tu sa naozaj cítila doma... S dušou nasýtenou úchvatnými obrazmi vytvorenými človekom a Bohom, bodla ostrohami koňa do slabín. Žrebec zamieril na severozápad, keď ho však onedlho, klusajúc neďaleko vodného mlyna, opäť prinútila postáť, nepokojne zahrabal kopytami a fŕkajúc potriasol hlavou. Nepáčilo sa mu, že len čo si zas rozohrial svaly, musel zastať. Annin citlivý sluch zachytil hlasný nárek, vychádzajúci z mlyna a vzápätí mužský krik. V nadchádzajúcej noci sa hlas ženy a muža spojili, ibaže kým prvý znel žalostne, druhý sa ozýval so všetkou surovosťou, akej bol schopný. Mladá žena pošibala koňa, primäla ho vykročiť k mlynskému ostrovu, kde stál drevený mlyn s obrovským lopatkovým kolesom vnoreným do vody. Vodné koleso dávalo do pohybu mlynský stroj s dvoma mlecími kameňmi – horným otáčavým behúňom a spodným ležiakom –, ktoré denne zomleli aj sto kíl obilia. Na vodnej hladine mlynského ostrova sa zrkadlila prvá z hviezd, s padajúcou tmou vtáčí spev nadobro utíchol. Pokojnú večernú tíšinu narúšali dva ľudské hlasy, ktoré s každým konským krokom naberali na sile.