Emma Clinová - Kult

Pamätáte sa ešte na deti kvetov? Hippies predstavovali slobodu, spontánnosť, mier, lásku, ale aj drogy a pohlavnú promiskuitu. Predstavujem Vám novinku Kult, pod ktorú sa podpísala Emma Clinová. Zröntgenujte zaujímavú ukážku, v ktorej sa dozviete, ako sa to všetko začalo. Ak sa chcete vrátiť do 60.rokov, do éry, ktorá pohla svetom, môžete tak urobiť už 18. októbra. Knihu si môžete objednať aj    TU.

Štyridsaťročná Evie sa v spomienkach vracia do severnej Kalifornie 60. rokov 20. storočia, do éry hippies, uvoľnenej morálky a zrodu rozličných kultov či siekt.
Na začiatku leta sa osamelá, zádumčivá tínedžerka Evie Boydová spriatelí v parku so skupinou

dievčat a ihneď ju zaujme ich sloboda, ležérne oblečenie aj zvláštna aura. Evie z nich najviac priťahuje dievča menom Suzanne. Práve tá ju privedie do „rodiny“ na ranči, kde žijú ďalšie tínedžerky spolu s charizmatickým vodcom skupiny Russellom. Evie ich život očarí, konečne má šancu niekam sa zaradiť, všetci jej venujú pozornosť. Russell má všetko, čo má mať vodca sekty: je očarujúci, vie to s dievčatami a v časoch komplikovaného hľadania samých seba im ponúka spôsob života oslobodený od záväzkov a spoločenského úzu – neviazaný pohlavný styk, deti narodené z týchto dobrodružstiev sa vychovávajú spoločne. Russell všetkých učí, že peniaze sú kliatbou systému. Ich patrónom je hollywoodska figúrka Mitch a ten, podobne ako Russell, tiež dievčatá len zneužíva. Komunita žije na spustnutom ranči uprostred hôr. Evie však pripadá exotický a fascinujúci – je to miesto, kde má pocit slobody a nádej, že ju medzi seba prijmú. Jej nekritický obdiv k Suzanne sa stupňuje a Evie si vôbec neuvedomuje, že sa schyľuje k nepredstaviteľnému násiliu.

Úryvok:

Začalo sa to fordom, ktorý zastal v úzkej uličke. Augustový vzduch omamovala sladká vôňa zemolezu. Dievčatá na zadnom sedadle sa držali za ruky a cez otvorené okná prúdil dnu večerný vzduch. Rádio hlasno vyhrávalo, no šofér ho náhle vypol. Prešli cez bránu, ešte vždy ozdobenú vianočnými girlandami. V správcovom dome bolo ticho. Driemal na pohovke, bosé nohy mal zastrčené pod seba ako zošúverené listy. Jeho priateľka bola v kúpeľni a zotierala si nejasné zvyšky mejkapu z pokožky okolo očí. V hlavnom dome vyľakali ženu, ktorá si niečo čítala v hosťovskej izbe. Na nočnom stolíku sa zachvel pohár vody a zmáčal bavlnený obrus. Vedľa ženy ležal jej päť - ročný syn a zo spánku šomral dáke nezmysly. Všetci sa nahrnuli do obývačky. Až keď vyľakaní ľudia pochopia sladkú všednosť svojho života – ráno pomarančová šťava, potom šliapanie na bicykli –, zrazu je všetko preč. Ich tváre sa zmenia ako odtiahnutá roleta. Zobrazí sa to aj v ich očiach.

Tú noc som si predstavovala dosť často. Tmavá horská cesta, more bez slnka. Žena na tmavom nočnom trávniku. A hoci niektoré detaily po dvadsiatich rokoch vyprchali a narástla druhá aj tretia koža, zakaždým keď som počula uprostred noci šťuknúť zámok, bola to moja prvá myšlienka. Ktosi cudzí je za dverami. Čakala som na odhalenie zdroja toho zvuku. Susedovo dieťa zvalilo nádobu na odpadky na chodník. Zver sa predierala cez porast. To všetko mohlo spôsobiť hluk, hovorila som si, ten vzdialený buchot v iných častiach domu. Snažila som sa predstaviť si, ako neškodne vyzerá toto miesto za denného svetla. Aké je super, ak nehrozí nebezpečenstvo. Hluk však neustával a zarezával sa do každodenného života. V ktorejsi izbe sa ozval smiech. Hlasy. Nato sa otvorili dvierka na chladničke. Hľadala som vysvetlenie, ale na um mi schádzali len tie najhoršie predstavy. Po tom všetkom sa to mohlo práve takto skončiť. Faktami a zvykmi z niečieho života. Pozrela som si na holé nohy, pozna- čené kŕčovými žilami. Aká slabá som vyzerala, keď po mňa prišli, po ženu v strednom veku sediacu v kúte. Ležala som v posteli a plytko dýchala. Hľadela som na zatvorené dvere. Čakala som na votrelcov, na strach v ľudskej podobe zaplavujúci miestnosť. Určite to nebudú nijakí hrdinovia. Len tupý strach, fyzická bolesť, ktorú budem musieť pretrpieť. Nepokúsila by som sa o útek.

Konečne som sa pozviechala z postele. Začula som vysoký a nevinný dievčenský hlas. Asi nemal upokojovať. Suzanne aj ostatné dievčatá boli slabé, a aj tak by nikomu nepomohli.  Bývala som v prenajatom dome. Pred oknami rástli husté prímorské cyprusy a vo vzduchu sa vznášala vôňa soli. Jedávala som jednoduché jedlá ako dieťa, napríklad špagety s kečupom a so syrom. Pila som sódu. Danov riad som umývala raz za týždeň. Všetko som odniesla von do vane a hrniec som oplachovala pod kohútikom, kým pôda navôkol nebola premočená. Občas som sa aj ja osprchovala vonku vo vani spolu s opadaným lístím. Dedičstvo, ktoré mi zostalo z filmov po starej mame. Hodiny sa usmievala pri filme a potriasala kučeravou hlavou. Tak som trávila čas pred desiatimi rokmi. Sna- žila som sa vtesnať do existencie iných a pomôcť im. Byť neviditeľná v bezpohlavných šatách, na tvári mať prí- jemný, viacvýznamový výraz, ako kvetinový trávnik. Tá príjemná časť však bola dôležitejšia a trik neviditeľnosti možný len vtedy, ak sa dodržiaval správny chod vecí. Akoby to bolo čosi, po čom som túžila. Mala som rôzne povinnosti. Starala som sa o deti so zvláštnymi potrebami, ktoré ľakali elektrické alebo dopravné svetlá. O staršiu ženu, ktorá sledovala tolkšou, kým som rátala na tanieriku tabletky. Drobné, ružové ako cukríky.

Keď som skončila v poslednej práci a ďalšia sa neobjavila, Dan mi ponúkol svoj dovolenkový dom. Bolo to pekné gesto od starého priateľa. Veď aj ja som mu robila láskavosti. Cez strešné okno prúdilo dnu slabé svetlo, vnútri v šere stálo akvárium, steny akoby sa v tme rozťahovali a ohýnali. Ako keby dom dýchal. Pobrežie nepatrilo medzi obľúbené. Bolo tam príliš chladno a nenachádzali sa tam ustrice. Jedinú cestu vedúcu cez mesto lemovali maringotky prerobené na dovolenkové bungalovy. Vo vetre plieskali konáre borovíc  a na verandách sa povaľovali bójky a záchranné kolesá. Občas som fajčila marihuanu od domáceho, potom som sa pobrala do obchodu v meste. Nenáročná úloha, ktorú som dokázala splniť, ako keby som mala umyť riad. Buď bol čistý, alebo špinavý, a tá dvojpólovosť sa mi pozdávala. Len zriedka som vonku niekoho stretla. Potulovali sa tam iba miestni tínedžeri, počula som, ako ich autá rachotia o druhej nadránom. Posedenia v garážach sa končili takmer otravou oxidom uhoľnatým. Mŕtva štvrť. Nevedela som, či to bol problém ľudí narodených na vidieku, alebo mali priveľa voľného času a nudili sa. Možno to bola kalifornská záležitosť, nutkanie opakovať riziko a hlúposti, ktoré videli vo filmoch. Do mora som si nenamočila ani len prst. Čašníčka v kaviarni mi povedala, že je to zábavka vhodná iba pre belochov z vyššej vrstvy. Civeli na mňa vyplašene ako medvedíky chytené v klietkach. Dievča vykríklo. Chlapec sa týčil v celej svojej výške. Boli len dvaja. Srdce mi prudko bilo, boli veľmi mladí. Pomyslela som si, že sú miestni, ktorí majú vo zvyku vlámať sa do dovolenkových domov. Nechcelo sa mi zomrieť. „Doriti, čo je?“ Chlapec odložil fľašu piva a dievča sa mu pritislo k boku. Chlapec vyzeral asi na dvadsať a mal na sebe šortky, vysoké biele podkolienky a z riedkej brady sa mu predieralo ružové akné. Dievča však bolo celkom iné. Mohlo mať pätnásť alebo šestnásť a na tenkých bledých nohách mu presvitali modré žily. Snažila som sa tváriť čo najvážnejšie a potiahla som  si lem trička celkom nadol. Vyhlásila som, že zavolám policajtov. Chlapec odfrkol. „Choďte.“ Pritiahol dievča bližšie. „Len zavolajte policajtov. Viete čo?“ Vytiahol mobil. „Zavolám ich sám.“ Strach, ktorý mi zvieral žalúdok, sa zrazu vytratil. „Julian?“ Chcelo sa mi smiať. Naposledy som ho videla, keď mal trinásť, bol chudý a neforemný. Syn Dana a Alison. Musel chodiť na všetky súťaže v hre na violončele po celom západe Spojených štátov. Vo štvrtok k nemu chodil domov mandarínsky vychovávateľ a musel jesť čierny chlieb a kopy vitamínov. Rodičovské dobro niekedy nemá hranice. Až napokon skončil na Kalifornskej univerzite v Long Beach alebo Irvine. Aj tam mal nejaké prob - lémy, ak si dobre pamätám. Vylúčili ho odtiaľ alebo niečo miernejšie? Julian bol hanblivý, precitlivený chlapec, ktorý sa skrýval za autá a nemal rád neznáme jedlo. Teraz trochu zdrsnel a spod trička mu trčalo čudné tetovanie. Nepamätal si ma. Prečo by aj mal? Bola som žena, ktorá nepatrila do oblasti jeho záujmu.

>