Predstavujem Vám román Sestra, pod ktorý sa podpísali dve slovenske autorky, ktoré majú na svojom konte už niekoľko románov. Eva Hrašková a Kristína Ježovičová spojili svoje tvorivé sily, aby čitateľom priniesli záhadný a pútavý príbeh, ktorý je opradený nebezpečenstvom a vraždami. Že Vám tu chýba láska? Nechajte sa prekvapiť a novinku si môžete objednať TU.
Dokáže nájsť Rebeka svoju sestru, ktorá zomrela rukou záhadného vraha? Aká silná je sesterská láska? Prečo polícia prípad nevyriešila a aké dôkazy ukrýva mladý vyšetrovateľ? Odpovede na tieto záhadné otázky nájdete v novom románe Sestra, ktorý uzrie svetlo sveta už koncom septembra. Zröntgenujte exkluzívnu ukážku a pripravte sa na to, že nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá.
Na mieste opradenom krvavými historkami nájdu mŕtvolu mladej ženy. Rebeka Zimová ani po piatich rokoch neprestáva hľadať vraha svojej sestry, hoci polícia prípad odložila do zabudnutia. Ako smrť jej dvojčaťa súvisí s Krvavými Šenkmi a prečo prípad drží pevne v rukách mladý vyšetrovateľ? Cez všetky staré, vyriešené aj nevyriešené prípady, vďaka pôvodným obyvateľom a médiám, hľadá pravdu... Rebekino vyšetrovanie „starej zložky“ podráždilo nielen jej okolie... Za takmer rovnakých okolností umiera ďalšia žena.
Úryvok:
O päť rokov neskôr
„Mám to!“ vykríkla uznanlivo sama pre seba Rebeka Zimová, len čo zatvorila dvere auta. Ako psychologička s niekoľkoročnou praxou predpokladala, že klienta presvedčí, no francúzske vedenie bolo tvrdším orieškom, ako si spočiatku myslela. Prevetrali ju z každej strany, zaujímali ich nielen fakty, ale aj detaily. Nezaskočili ju ani trojhodinovou diskusiou o produktoch, ktoré sa im rozhodla predstaviť. Otázky padali z každej strany a ona im veľmi presvedčivo čelila. Milovala svoju prácu. Stačilo by, ak by vzali jeden z produktov, ale oni sa predbežne rozhodli vziať všetky tri. Takto si zabezpečí nadštandardný príjem, ale hlavne zamestná hlavu. Musí. Inak ju spomienky opäť stiahnu a to nesmie dovoliť.
Keď vyšla z mesta pod Urpínom na rýchlostnú cestu, zalovila vo vrecku moderného čierneho kabáta a vytočila číslo s najčastejšou frekvenciou volaní.
„Čakám len dobré správy,“ ozvalo sa prívetivo. Podvedome jej pery zvlnilo do úsmevu. „Nič iné som ti ani nechcela povedať. Dostala som ten projekt. Lepšie povedané, všetky tri.“ Predstavila si, ako v kancelárii prejde k oknu a zahľadí sa na centrum mesta pod snehovou prikrývkou. Presne vedela, že telefón drží v pravej ruke, zatiaľ čo ľavá zablúdila do vrecka čiernych nohavíc, ktoré ju ešte ráno prinútil prežehliť.
„Šikovné dievča,“ povedal polooficiálne. Na chladné pochvaly bola zvyknutá. Lukáš Kováč ich mal zažraté hlboko v krvi. Ako vysokoškolský pedagóg neprekypoval emóciami. Hlavne nie pozitívnymi. A chválospevy, ak sa jej niečo podarilo, nezažila. Práve v tom sa skvele dopĺňali. Ona občas zabudla, že žije so suchárom, on si občas nepripúšťal, že ho má vďaka svojej profesii poriadne prekuknutého.
„Čakám odmenu. Podľa možností sladkú,“ medovo zatiahla. Predstavila si, ako jej prechádza prstami po zátylku a následne ju vášnivo bozkáva, ako na začiatku ich vzťahu. Tie časy boli však nenávratne preč, preto ju popíjanie horúcej čokolády v príjemnej kaviarni uspokojí omnoho viac. „Skočíme do Music caffé?“„Tak sa ponáhľaj,“ v telefóne okrem jeho hlasu začula ešte ďalší. Ženský. Niekto vošiel. Pozrela po očku na hodiny. O tomto čase zvykne mať konzultácie.
„Nenechaj ich čakať, ešte si to s nasávaním vedomostí rozmyslia,“ zahnala predstavu mladej študentky v ultrakrátkej minisukni. Ešte si príliš živo pamätala zbrane, ktoré s Karin najčastejšie počas štúdia využívali. Tie ďalšie boli prísne tajné a výlučne ich. Presne vedeli, aké pózy ich zámeny prezradia, ako sa nemôžu smiať, aby boli jednoducho odlíšiteľné.
„Musím končiť. Dávaj si pozor a ozvi sa, keď budeš vchádzať do Trnavy. Vyzdvihnem ťa vo fi rme.“ Ako vždy praktický, ako vždy bez zbytočných sladkých rečí. Už aj zabudla, ako chutia. Pridala zvuk rádia a okrem cesty stíhala sledovať zasnežené kopce, ktoré sa prelínali s rovinou, čím viac sa vzďaľovala od Bystrice.
Rekapitulácia dnešného dňa spôsobila, že sa opäť sústredila na cestu, až keď si všimla ostré červené brzdové svetlá auta, ktoré ju predchádzalo zľava. Obmedzujúco sa zaradilo pred ňu. Automaticky stúpila na brzdu. Úspešne sa vyhla nepríjemnému šmyku aj zrážke. Intenzita padajúceho snehu sa stupňovala. Výhľad na cestu sa zhoršoval.
Kúsok pred Nitrou blikali na návesnej tabuli upozornenia na klzký povrch vozovky. Už len zopár desiatok kilometrov a bude vo fi rme. Odovzdá kolegovi služobné auto, aby sa zajtra nemusela do práce ponáhľať. A potom zavolá Lukášovi. Kým príde, zreferuje šéfke informácie o obchode, ku ktorému už postačí dotiahnuť iba zmluvy. Úspech ju hrial pri srdci. Ešte viac ju tešilo, že kopec práce ju zamestná na najbližšie dva-tri mesiace. Prekryje si ním najkritickejšie obdobie. Psychologické profily, tristošesťdesiatstupňová spätná väzba, participácia pri nábore zamestnancov, bude to naozaj pestré. Navyše, sľúbila nejakej študentke, že jej pomôže s výskumom do dizertačnej práce. Spojí príjemné s užitočným. Z rádia sa ozval hlas jej obľúbeného moderátora. Sľuboval novinky z ciest, automaticky pridala hlas.
„Pre kamióny je uzatvorený horský priechod Donovaly, Šútovce, a cesta prvej triedy číslo šesťdesiatštyri v úseku Nitrianske Pravno – Fačkovo sedlo. Pozor si dávajte aj na ostatných horských priechodoch, kde rýchlo mrznúca vrstva nového snehu spôsobuje poľadovicu. Rýchlostná cesta R1 je pre vážnu nehodu medzi Nitrou a Sereďou neprejazdná. Buďte opatrní, polícia odkláňa dopravu na Hlohovec po ceste v smere na Rišňovce. Teraz si pustíme niečo, čo vám spríjemní...“ Rebeka rádio nahnevane stíšila, akoby práve ono mohlo za to, že sa jej cesta domov značne natiahne. Nepotrebuje spríjemniť cestu. Dúfala, že aspoň jeden deň dorazí z práce v normálnom čase. Nervózne plesla po volante. Zo sedadla spolujazdca zobrala telefón. Zavolá Lukášovi, že sa zdrží viac, ako predpokladala. Mohol by ju počkať v meste. Nešikovne vytočila jeho číslo, no nik to nebral. Sklamane ho hodila do priehradky vedľa riadiacej páky.
Autá pred ňou spomalili tak, že musela podradiť rýchlosť. Po niekoľkých metroch opäť. Všetci podľa pokynov príslušníkov policajného zboru opúšťali rýchlostnú cestu. Možno by jej uniformovaných mužíkov prišlo ľúto. V takomto počasí neradno ani psa von vyhnať a oni musia riadiť premávku. Ale po skúsenostiach spred piatich rokov ich pomyslene všetkých hodila do jedného vreca. Naň nalepila nálepku – nemožní. Opäť podradila a slimačím tempom opúšťala cestu, ktorá jej sľubovala pomerne rýchly dojazd. Nasledovala autá pred sebou podľa pokynu ďalšieho mladého muža v zelenej refl exnej bunde. Až vtedy jej zaplo. Cesta, na ktorú ju polícia navádzala, bola cestou, po ktorej už nikdy v živote nechcela prejsť. Vyschlo jej v ústach. Volant zovrela tak silno, až jej zbeleli hánky. Cítila, ako sa celá chveje.
„Pôjdem za ostatnými, v zhustenej premávke sa mi nemôže nič stať,“ utvrdzovala sa nahlas. „Je to len sprostá cesta,“ zahryzla si do pery tak silno, že v ústach pocítila chuť železa. Poriadne stúpila na plyn, auto sprvoti chytilo mierny šmyk, no vzápätí sa ustálilo na ceste. Čaká ju skúška odvahy. Nevie, či je až taká odvážna. Február. Ako to vtedy vraveli? Mohla tam ležať aj dva mesiace. Čas smrti sa nedal presne určiť pre zimu, ktorá telo udržala v pôvodnom stave, a pre vápencovú pôdu...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára