Máte radi fantasy príbehy? Koncom augusta sa všetci milovníci tohto žánru môžu tešiť na napínavý román z dielne vydavateľstva Motýľ. Predstavujem Vám svetový bestseller Červená kráľovná, ktorý sa teší veľkej popularite už v 25 krajinách.Victoria Aveyardová je americká spisovateľka, ktorá je svojou tvorbou zaraďovaná k Adult Young žánru.
Zröntgenujte exkluzívnu ukážku o mladom dievčati, ktoré si svet, v ktorom žilo nevybralo, ale rešpektovalo ho so všetkým dobrým, aj zlým. V jeden deň však zistí, že aj ona skrýva nebezpečné tajomstvo.
Spoločnosť je rozdelená na dve časti – Strieborných špičkových bojovníkov s božskými schopnosťami a Červených jednoduchých občanov, ktorí žijú pod krutou vládou Strieborných.
Mare Barrow je sedemnásťročné dievča, ktoré patrí medzi Červených, a ani vo sne by jej nenapadlo, že by to mohlo byť inak. No opak je pravdou. Onedlho zistí, že aj napriek tomu, že je Červená, aj ona má svoje schopnosti – dokonca také silné a jedinečné, že ohrozujú celú vládu Strieborných.
Lenže zahrávať sa so silou je veľmi nebezpečné. Vo svete rozdelenom krvou sa odohráva boj, ktorý vyhrá len ten najstatočnejší. A tak sa proti sebe postavia Červení a Strieborní, princ proti princovi a Mare proti vlastnému srdcu, pričom zrada číha na každom kroku. A potom stačí už len jediný chybný krok, ktorý zničí svet, aký dosiaľ poznali.
Zachránia mladú Mare jej nezvyčajné schopnosti alebo sa jej stanú osudnými?
Príbeh plný intríg, triedneho boja a klamstiev prinúti čitateľa, aby sa ponoril do napínavého deja s túžbou zistiť, aký bude osud Mare – dievčaťa, ktoré si od začiatku obľúbi.
Úryvok:
Neznášam Prvé piatky. Dedina je preplnená a teraz, uprostred leta, je to to posledné, čo všetkých teší. Z môjho miesta v tieni to nie je také strašné, ale smrad tiel, čo sa potia v rannej práci, je taký silný, že pripomína skysnuté mlieko. Vzduch sa chveje horúčavou a vlhkosťou a dokonca aj v mlákach zo včerajšej búrky víria dúhové pásy oleja a mastnoty.
Trh sa vyprázdňuje a pre dnešok svoje stánky všetci zatvárajú. Obchodníci sú zaujatí a nevšímaví, takže je pre mňa ľahké obrať ich o čokoľvek. Kým skončím, vrecká mám napchaté čačkami a na cestu mám jablko. To nie je zlé na pár minút práce. Dav ľudí sa presúva a ja sa jeho prúdom dám unášať preč. Letmými dotykmi chniapem hore-dolu. Zopár bankoviek z vrecka akéhosi muža, náramok zo zápästia ženy – nič veľké. Dedinčania sú príliš zamestnaní predieraním sa skrz dav, aby si medzi sebou všimli vreckára.
Všade okolo čnejú desať stôp nad blatistou zemou domy na pilótach, po ktorých má dedina meno (Pilóty, veľmi originálne). Na jar býva dolný breh zaplavený, ale teraz je august a v dedine vládne sucho a obyvatelia trpia úpalmi. Takmer všetci sa na Prvý piatok tešia, lebo v práci a škole končia skôr. Ale ja nie. Radšej by som bola v škole a v triede plnej detí sa nič neučila.
Tak či tak tam už dlho nezostanem – blížia sa moje osemnáste narodeniny a s nimi odvod. Nie som učnica, nie som zamestnaná, takže ma pošlú do vojny ako všetkých zaháľačov. Niet divu, že nemožno zohnať prácu, keď sa každý muž, žena a dieťa snaží vojne vyhnúť.
Všetci moji bratia museli ísť do vojny, len čo dovŕšili osemnásť rokov. Všetkých troch poslali bojovať proti Jazerozemi. Jedinýz nich, kto vie ako-tak písať, je Shade a ten mi posiela listy, kedykoľvek je to možné. Ostatní bratia – Bree a Tramy – sa neozvali viac než rok. Ale žiadne správy sú dobré správy. Stáva sa, že rodiny o svojich deťoch nemajú správy celé roky a z ničoho nič sa ich dcéry a synovia, ktorým udelili služobné voľno, objavia na prahu dverí, alebo sú dokonca šťastne prepustení. Väčšinou však iba príde list na tvrdom papieri s kráľovskou pečaťou a krátkym poďakovaním za život vášho dieťaťa. Možno dokonca dostanete pár gombíkov z jeho roztrhanej obnosenej uniformy.
Keď Bree odišiel, mala som trinásť. Pobozkal ma na líce a daroval mi pár náušníc, ktoré sme si podelili so sestrou Gisou. Boli to sklenené kvapky s matne ružovou farbou zapadajúceho slnka. V tú noc sme si spolu prepichli uši. Keď odišli Tramy a Shade, v tradícii sme pokračovali. Teraz máme aj ja, aj Gisa v jednom uchu tri náušnice, ktoré nám pripomínajú našich bratov bojujúcich v neznámych končinách. Veľmi som neverila, že budú musieť odísť, až kým sa neobjavil legionár vo vyleštenom brnení a jedného za druhým nevzal. A túto jeseň si prídu po mňa. Už som začala šetriť – a kradnúť –, aby som mohla Gise kúpiť náušnice, keď odídem.
Nemysli na to. To vždy hovorí mama. Na armádu, na mojich bratov, na všetko. Výborná rada, mami.
Poniže ulice, na rohu ulíc Mlynská a Na pochode, dav hustne a pridávajú sa ďalší dedinčania. V dave sa motá banda detí, malých zlodejov, ktorí sa ešte len učia, ako narábať so svojimi dlhými prstami. Sú príliš mladí, aby v tom boli dobrí, a tak stráže vždy rýchlo zakročia. Normálne by deti skončili na pranieri alebo vo väzenív strážnici. Stráže sa však takisto chcú zúčastniť Prvého piatka. Uspokojili sa s niekoľkými ranami pre vodcov partičiek. Malé milosrdenstvo.
Slabý tlak na páse ma donúti inštinktívne sa otočiť. Schmatnem ruku, ktorá sa ma neuvážene snaží okradnúť, a silno ju stisnem, aby ten škriatok neušiel. No namiesto vyziabnutého decka zbadám vyškerenú tvár.
Kilorn Warren. Rybársky učeň, vojnová sirota a asi aj môj jediný priateľ. Ako deti sme sa bíjavali, ale teraz, keď sme starší – a on je o hlavu vyšší než ja –, snažím sa bitkám vyhýbať. Predpokladám, že môže byť užitočný – napríklad pre načahovanie sa k najvyšším poličkám.
„Si rýchlejšia,“ zachechce sa a strasie môj stisk.
„Alebo ty si pomalší.“
Vyvráti oči dohora a vezme mi z ruky jablko.
„Čakáme na Gisu?“ opýta sa a zahryzne do ovocia.
„Nadnes nemá priepustku. Pracuje.“
„Tak sa pohnime. Nechcem zmeškať program.“
„To by bola veľká tragédia.“
„Ale, ale, Mare,“ veselo mi pohrozí prstom,“ veď to má byť zábava.“
„Má to byť varovanie, ty magor.“
Ale on už dlhými krokmi kráča vpred a ja musím takmer bežať, aby som s ním udržala tempo. Chodí zvláštne, hojdavo. Hovorí tomu morská chôdza, hoci na mori nikdy nebol. Hádam to zapríčinili dlhé hodiny na rybárskom člne, aj keď len na rieke.
Kilornov otec bol vyslaný do vojny rovnako ako môj, no kým môj otec sa vrátil bez nohy a jedných pľúc, pán Warren sa vrátil v škatuli. Kilornova mama ušla a nechala syna, nech sa o seba stará sám. Takmer umrel od hladu, ale akosi sa stále vládal so mnou biť. Kŕmila som ho, aby som nemusela kopať do vreca kostí, a teraz, po desiatich rokoch, je stále tu. A je šťastný, že nebude musieť ísť do vojny.
Dostávame sa na úpätie kopca, kde dav hustne. Ľudia nás tlačia a štuchajú zo všetkých strán. Účasť na Prvých piatkoch je vždy povinná, pokiaľ nie ste „nenahraditeľný pracovník“ ako moja sestra. Akoby bolo obšívanie hodvábu nenahraditeľné… Ale Strieborní svoj hodváb milujú, no nie? Kusmi, ktoré zošíva moja sestra, možno dokonca podplatiť stráže. Aspoň niektoré z nich. Niežeby som o tom niečo vedela.
Čím vyššie vystúpime po kamenných schodoch na vrchol kopca, tým viac sa tiene prehlbujú. Kilorn berie schody po dvoch, až zaostávam, ale zastaví, aby ma počkal. Uškrnie sa na mňa a pohodí hlavou, aby si spred zelených očí odhrnul prameň tmavých blond vlasov.
„Niekedy zabúdam, že máš detské nohy.“
„Lepšie ako detský mozog,“ odseknem a zľahka ho plesnem po líci, keď popri ňom prechádzam. Hore schodmi ma sprevádza jeho smiech.
„Si mrzutejšia ako zvyčajne.“
„Iba neznášam tieto udalosti.“
„Viem,“ šepne, tentoraz už vážne.
Konečne sme v aréne a nad hlavami nám pečie slnko. Aréna postavená pred desiatimi rokmi je zďaleka najväčšou stavbou v Pilótach.
V porovnaní s tými kolosálnymi mestskými arénami to nie je nič, ale aj tak – do výšky sa týčiace oceľové oblúky a tisíce stôp betónu – dedinskému dievčaťu to stačí, aby stratilo reč.
Stráže sú všade. Vo svojich čierno-strieborných uniformách stoja pred davom. Je Prvý piatok a tiež sa nemôžu dočkať procesie.
Knihu si môžete kúpiť aj TU.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára