Lenka Timeová - Láska na dobu určitú

Predstavujem Vám novinku z dielne vydavateľstva Motýľ Erasmus - Láska na dobu určitú. Pod tento debut sa podpísala novoobjavená slovenská autorka Lenka Timeová. Tento strhujúci a bláznivý román vychádza už koncom septembra.
Že neviete, čo je Erasmus? Je to veľmi úspešný a medzi študentmi aj obľúbený  vzdelávací výmenný program Európskej únie. Jeho primárnym cieľom je dodať vzdelaniu medzinárodný rozmer. Erasmus znamená istý míľnik v štúdiu a živote študenta. Semester či dva strávené v zahraničí otvárajú nové pohľady a vytvárajú nezabudnuteľné priateľstvá a zážitky.

 Zröntgenujte exkluzívnu ukážku, v ktorej sa dozviete, že Erasmus je výnimočný program, v ktorom sa ľudia na nič nehrajú a riadia sa tým, že všetko, čo nie je zakázané, je povolené a ‘žiť pre moment‘ je mottom všetkých. A tak spojil aj Slovenku Adrianu s jej prvou veľkou láskou, Francúzom Julienom, a priateľov s otvorenou mysľou z rôznych kútov Európy.

„Nie je to iba jeden rok v živote človeka, ale celý život v jednom roku.“

Prebdené noci, zahraničná láska, žiadne starosti a obavy o budúcnosť, to je Erasmus. Rozdielne kultúry, odlišné národnosti a spoločná angličtina. Bublina, v ktorej veľmi rýchlo vznikajú priateľstvá a ktorá predstavuje únik z reality. Mali sme možnosť byť vyvolení – ísť na nezabudnuteľnú cestu za dobrodružstvom v stovežatej Prahe.

„Na Erasme je krásne to, že spája priateľov z celého sveta. Nezáleží na tom, či ste Francúz a bavíte sa s Angličanom, alebo Španiel a diskutujete s Talianom, či dokonca Slovák, ktorý vedie rozhovor s Maďarom. Erasmus ľudí nerozdeľuje podľa národností. On ich spája.“

Nová autorka vydavateľstva Motýľ Lenka Timeová pochádza z Bratislavy. Jej srdcovou záležitosťou je cestovanie. Už v 16-tich rokoch strávila dva mesiace v Číne, neskôr ju život zavial na letné pracovné pobyty na Kanárske ostrovy a Miami. Strávila aj rok na Erasme v stovežatej Prahe.

Práve táto skúsenosť ju inšpirovala k napísaniu románu Erasmus - Láska na dobu určitú, ktorý je napísaný veľmi úprimne a na nič sa nehrá. Lenka žije momentálne v Barcelone, kde navštevuje program Erasmus pre podnikateľov. Slovensko však naďalej zostáva jej srdcovou záležitosťou, vždy sa sem rada vracia a nikdy nepohrdne vychladenou kofolou či domácimi haluškami. Jej mottom je: „Všetko sa dá, len treba chcieť."
Rada sa učí cudzie jazyky, pretože verí, že sa učíme celý život a nikdy nie je neskoro na to, aby sme s niečím novým začali. Jeden z prvých snov si už splnila.
Knihu si môžete kúpiť aj  TU.

Úryvok:


ÚVOD
„Už starovekí Číňania vedeli, že človek, ktorý sa vráti späť po ceste za dobrodružstvom, nie je taký istý ako predtým. Zvlášť, ak sa to dobrodružstvo nazýva program Erasmus.“
Rozhodla som sa, že to, čo sa udialo v Prahe na mojom Erasmus pobyte, si zaslúži byť zverejnené. Rada by som sa podelila o skúsenosti a zážitky zo spôsobu života, ktorý je charakteristický tým, že sa na jednom mieste stretnú rôzne národnosti.

Po desiatich neskutočných mesiacoch som sa vrátila späť ako úplne iný človek. Myslím si – vlastne som o tom presvedčená –, že ako oveľa lepší človek. Je ťažké presne opísať, čo sa počas toho bláznivého roka stalo, pretože ako sa hovorí… kto nezažil, nepochopí. No ja som sa to rozhodla risknúť, a predsa len dovoliť aj ostatným, aby nahliadli do sveta plného vzrušenia, emócií, nereálnych zážitkov a zábavy, o ktorej sa mi ani len vo sne nesnívalo.

Nechápem. Možno som len mala hlúpe šťastie a nikto iný takýto Erasmus nezažil. Možno ma nadrogovali pracovníci programu, a preto som sa cítila tak skvelo. Možno sa mi to pomiešalo v hlave a celý Erasmus som presnívala. Nech to bolo akokoľvek, tento rok bol výnimočný.

Všetko sa to začalo ešte doma na Slovensku, v milovanej Bratislave, kde som si jedného dňa povedala, že moje rodisko je pre mňa primalé a mala by som vyskúšať niečo nové. Vyplnila som pár žiadostí, večer pred spaním sa pomodlila a o pár mesiacov – počas ktorých sa vďaka administratíve na našej škole neustále menil zoznam uchádzačov – som bola prijatá na Karlovu univerzitu v Prahe.

Spočiatku som sa až tak netešila. Pôvodne som snívala o slnečnom Portugalsku a štyroch mesiacoch nepretržitého užívania si mora. Lenže Portugalci o programoch pre anglicky hovoriacich študentov ani nechyrujú. Nakoniec sa preto ukázalo, že Praha bola tým najlepším rozhodnutím.

SEPTEMBER

„Na Erasme je krásne to, že spája priateľov z celého sveta.  Nezáleží na tom, či ste Francúz a bavíte sa s Angličanom, alebo Španiel a diskutujete s Talianom, či dokonca Slovák, ktorý vedie rozhovor s Maďarom. Erasmus ľudí nerozdeľuje podľa národností. On ich spája.“

Keďže Praha je hneď za rohom a moji rodičia sa ochotne ponúkli, že ma tam odvezú, presvedčila som ich, že potrebujem jednoducho všetko. Takže na konci septembra som stála nastúpená s desiatimi kuframi, piatimi cestovnými taškami a jedným malým ruksakom, spolu s neveriacimi rodičmi, pred Hostivařom – mojím novým domovom na nasledujúcich niekoľko mesiacov.
Mama krútila hlavou, zalamovala rukami, vyhovárala sa, tajne v noci vyťahovala veci z kufra, no nič nepomohlo. Všetko som zabalila naspäť a nechala otca, nech všetko pokojne naloží do auta.
A tak sme teda vystúpili pred miestom s tematickým názvom Hostivař. V podstate sú to intráky, ktoré sa podľa názoru asi väčšiny Erasmákov vôbec nenachádzajú v Prahe, pretože do centra to  odtiaľ trvá „iba“ necelých štyridsaťpäť minút. Nachádzajú sa vo vzdialenej časti Prahy, kde nepočuť

rušné zvuky veľkomesta, ale zato je tam hneď za rohom  obrovský park. Ako sa však čoskoro ukázalo, Hostivař je miesto, ktoré ponúka príležitosti na neopakovateľné dobrodružstvá.

Prvých desať minút strávených v hale mi ukázalo, že tety na recepcii nemajú o angličtine ani chýru, ani slychu. Potvrdil mi to aj obrovský nápis na okienku: „CIGARETTES NO“. Postavila som sa pekne do radu a v tej istej chvíli mi bolo jasné, že mojou spolubývajúcou bude dievča hneď predo mnou. Spoznali sme sa ale až priamo v izbe.

„Ahoj, ja som Adriana,“ podala som ruku svojej novej spolubývajúcej.

„Agnieszka. Odkiaľ si? Ja som z Poľska. Toto je moja mama a môj priateľ.“ Agnieszka mala na sebe niečo v štýle teplákov a vlasy nedbalo zastrčené v cope. Hneď mi pri pohľade na ňu napadlo, že to bude obyčajná domasedka, čakajúca každý večer na skype s frajerom.

„Ja som zo Slovenka, čo je super, lebo si budeme aspoň rozumieť,“ usmiala som sa na ňu, i keď sama som o tom nebola celkom presvedčená.
„To určite.“ Opätovala mi úsmev.
Moja mama – ako inak – ma začala okamžite vybaľovať a všetky veci ukladať na svoje miesto. Akoby bolo dané už predtým. Šokovalo ma, keď som si uvedomila, že veci z tých desiatich kufrov sa tam nemajú šancu zmestiť. Naša izba mala rozlohu dvakrát dva metre a všetko bolo v pároch.

Dve postele, dve skrine, dva stoly, dva nočné stolíky, dve poličky. Nič viac, nič menej. Mama okamžite začala veci vkladať naspäť do kufrov a ja som zúfalo triedila, čo je životne potrebné a čo nie. Nakoniec sme sa dohodli – vybojovala som si, že životne potrebné je takmer všetko a čo sa nezmestí, nebude mať svoje miesto. Našťastie, mali sme vlastnú kúpeľňu a záchod. A to tiež takú, že sme sa v nej mohli ledva otočiť. Moje prvé pocity – nielen z izby – boli zmiešané.