Simona Rošková - Vzala si mi všetko

Román, ktorý vás chytí za srdce.
Pohladí nejednu dušu.

Ponorte sa do dojímavého a citlivého príbehu.

Príbeh o uvedomení si vlastnej jedinečnosti a o poznaní, že láska, či už naplnená alebo nenaplnená, je cit, pre ktorý sa oplatí priniesť aj tie najväčšie obete.

Vychádza 9.9. 2019 vo vydavateľstve Moderné romány.

Nedokážeme ublížiť iným bez toho, aby sme neranili seba samého...  

Kým Michaela sa po tragickej smrti  manžela s láskou stará o dcéru Veroniku, Renáta robí svojej Johanke zo života peklo. Dievčatko trpí nedostatkom lásky a jej úprimné pokusy o priazeň matky končia vždy rovnako. Hnevom, krikom a nenávistným osočovaním.

Obidve ženy, napriek rozdielnym postojom k výchove dievčat, spája nerozlučné priateľstvo. Až do chvíle, keď sa Renáta rozhodne urobiť zásadné životné rozhodnutie. To osudovo zasiahne nielen jej dcéru, ale pretrhne aj niť priateľstva s kamarátkou, ktorá jej vždy ochotne podala pomocnú ruku.

Príbeh o nenaplnenej láske, zlom rozhodnutí a ľútosti, ktorá prišla príliš neskoro...

Úryvok:

   „Doparoma, zase sa nevydarila,“ zlostila sa, keď do taniera vylievala uvarenú krupicu. Hrudky, ktoré sa nerozvarili, sa jej vyškierali do tváre.

   „Johana, večera!“

   Dievčatko vyšlo z izby, ťapkajúc malými nôžkami po špinavej podlahe.  Sadlo si za stôl. Renáta položila pred dcéru tanier.

   „Ďakujem, mami,“ pípla vystrašeným hláskom.

   „Jedz,“ šepla Renáta. Sadla si oproti nej a odpíjala si z vína. Pozorne sledovala Johanku. Jej črty tváre, nos, dokonca aj tá posratá mimika jej pripomínala muža, ktorý ju odhodil ako použitú handru. Len čo sa jej v mysli vybavil ich posledný rozhovor, striaslo ju od zlosti.

   „Čo ti nechutí?“ rýpala do dcéry.

   „Je horúca,“ odvetilo dievčatko.

   „Tak si pofúkaj.“

   „Nemôžem ti zatiaľ povedať básničku?“ Johanka skúšala matkinu trpezlivosť. Chcela sa pochváliť, chcela jej urobiť radosť.

   Renáta do seba vliala ďalší pohár. Potrebovala si otupiť zmysly. Upokojiť hnev. Už mierne pripitá pokrčila plecami.

   „Spusť, ale rýchlo,“ zaškerila sa.

   Johanke sa rozžiarili očká. Srdiečko jej zaplesalo. Matka jej venuje svoj čas. Chytro, aby si to náhodou nerozmyslela, začala odriekavať prvé veršíky. Renáte sa zatvárali oči a s prihlúplym úsmevom civela na dcéru. Nevnímala príval slov, ktoré zo seba súkala Johanka. Videla pred sebou modré oči jej otca. Privrela viečka. Na perách pocítila jeho sladký dych a mäkké pery sa zakliesnili do tých jej. Nevedomky si rukami objala ramená. Vzdychla. Teplé dlane jej prechádzali po rozhorúčenom tele.

   Odrazu akoby sa prebudila zo zlého sna.

   „Páči sa ti?“ spýtala sa dcéra a ponorila lyžicu do sladkej pochúťky.

   „Čo?“ Renáta buchla päsťou po stole. Hnev z nej strieľal ako jedovaté šípy. Z očí jej sálala nevýslovná zlosť. Boli dni, keď zlo šírila okolo seba bez toho, aby niečo povedala. Vyžarovalo z každého jej pohybu a pohľadu, ktorý bodal ako ostré dýky.

   Johanka sa zľakla, až jej zabehlo. Po brade sa jej ťahala mliečna slina, ktorá skončila na stole a ďalej kvapkala na ružové nohavice.

   Renáta znechutene odvrátila zrak.

   „Preboha, to sa nevieš ani normálne najesť?“ okríkla dievčatko.

   „Prepáč, mami,“ odvetila plačlivo Johanka. Rukávom si rýchlo utrela zamazané ústa a snažila sa čo najskôr dojesť, aby matku ešte viac nenahnevala.

   „Len mi tu teraz nezačni rumázgať!“ Renáta už naberala do tváre fialový odtieň.

 Johanka prehltla poslednú lyžičku. Stoj čo stoj sa snažila zastaviť nový príval sĺz. Rukou si prikryla ústa a potlačila vzlyk. Pred chvíľou sa mamička usmievala, prečo teraz na mňa kričí? Nechápala zvrat v matkinom správaní. Chvejúcou rukou si utrela slzy z tváričky.

   „Je neskoro, prezleč sa do pyžama a spať!“ zavelila.

    Johanka poslušne vstala od stola. Bola rada, že sa nestala terčom pre matkinu zlú náladu. Bola pripravená na spŕšku nadávok, no nestalo sa tak. S úľavou si vydýchla a nečujne prešla do svojej izby. Spod vankúša vytiahla pyžamko s mackom. Keď sa prezliekala, všimla si, že pod ľavým kolienkom má dierku. Zaškerila sa a rýchlo sa obliekla. Do ruky si vzala obľúbeného plyšového kocúrika a schúlila sa pod perinu. Pritískala si k hrudi svoj talizman a snažila sa zaspať. Chvíľu načúvala, ako matka pochoduje po kuchyni. Posledné, čo si pamätala, bolo, ako jej cigaretový dym pošteklil noštek.