Michaela Zamari - Rozhodnutie

Čoraz viac mladých autorov sa snaží udržať v spisovateľskom svete. Dôkazom toho je aj nádejná slovenská autorka Michaela Zamari, ktorá v  týchto dňoch prichádza so svojím štvrtým románom Rozhodnutie.

Jej knihy zaznamenali u čitateľov veľký ohlas, pretože Michaela sa na nič nehrá, nedáva si servítku pred ústa, dokáže ovládať vaše emócie a píše naozaj inteligentne a s rozvahou.

Michaela ostáva verná svojmu štýlu písania a aj v tejto novinke sa môžete tešiť na poriadnu dávku erotiky a nespútanej vášne. Autorka však do príbehu pridala aj dobrodružstvo a prvky trileru.

 Na titul sa môžete tešiť už 26. marca.

Dokázali by ste sa vzdať svojej slobody, aby ste sa neskôr správne rozhodli a boli ešte slobodnejší ako predtým?

Raven si už ani nepamätá, kedy si naposledy dopriala výdatný oddych. Odkedy mladšiemu bratovi Troyovi supluje rodičov, jej život sa obmedzil len na svadobný salón – zdroj jej príjmu, domáce práce a sem-tam spestrenie v miestnom bare.
Je načase dožičiť si zaslúženú dovolenku, ktorú Troy dostane ako darček na svoje osemnáste narodeniny. Mestečko v americkom Utahu vymenia na pár dní za exotickú Malajziu, pričom netušia, ako veľmi im zdanlivo neškodný výlet zmení život.
Z minúty na minútu sa dovolenka mení na väzenie pod prísnym dohľadom tajomného cudzinca. Vpadne im do života, je neoblomný, príliš mocný a vie o nich podozrivo veľa. Jeho príchod vyvolá v Raven smršť pocitov. Neznámy muž má iba jediný cieľ – ochrániť Raven. So svojimi dôvodmi sa jej nechce zveriť a ona sa tvrdohlavo odmieta podvoliť bez boja.
Dokáže však príťažlivý cudzinec ovládať svoju túžbu po temperamentnej žene, ktorú by si nemal pripustiť k telu? Spoločný nepriateľ síce spojil ich cesty, ale čo ak je jediný, kto ich môže navždy rozdeliť? Zvládnu ochrániť jeden druhého aj pred touto hrozbou?


 Čo povedala o knihe autorka: 
 Pôvodne to mala byť poviedka. Keď som však začala písať, nevedela som prestať a dej sa začal zamotávať a vyvíjať, až z toho vznikol román. S postavami som sa nechcela rozlúčiť a verím, že rovnaké pocity príbeh vyvolá aj u čitateľov.

Úryvok:

Zvyčajne ma na dovolenke prebudí iba nastavený budík, ak sa to v predstihu nepodarí slnečným lúčom štuchajúcim ma cez rozpálené sklo.

Tentoraz ma prebudila cudzia ruka cez moje pery a fyzická záťaž, ktorá ma uväznila v nehybnej polohe.

Otvorila som oči. Srdce mi bilo ako o život a ako prvé mi napadlo, že mi naozaj ide o život.

Nebola som ďaleko od pravdy.

Ak by to bolo biologicky možné, oči by mi vyleteli z jamiek, keď som sa pokúšala vydať hlásku, no veľká ruka zmarila každý môj pokus. Takmer tlmila aj dýchanie, keď si jej majiteľ uvedomil svoju moc a posunul ju pod môj nos.

Nadýchla som sa, čo sa len dalo.

„Keď mi sľúbiš, že nebudeš kričať, dám ti ruku z úst dole,“ prehovoril človek, ktorého som v danej chvíli považovala za útočníka.

Ten hlas mi znel povedome. Alebo som len neúmyselne zistila novú informáciu sama o sebe, že v krízovej situácii sa mi zostrí vnímanie zvuku. Nebol čas na hlbšiu analýzu.

Súhlasne som pokývala hlavou, ako som to už videla v stovke filmov. Samozrejme, netúžila som po ničom inom, iba na plné hrdlo volať o pomoc.

A tak sa aj stalo.

Ruku pomaly odťahoval od mojich vyplašených pier. Pokašľala som to na plnej čiare. „Pomóóóc!!!“ Začala som kričať skôr, ako som mohla využiť plný obsah pľúc.

Ruka cudzinca sa nadzvukovou rýchlosťou vrátila na moju tvár a zalepila mi ústa svojím objemom.

„Nemôžem povedať, že by ma to prekvapilo,“ povedal so štipkou irónie.

Ozubené kolieska v hlave sa začali točiť na plné obrátky. Uvedomila som si, že ten hlas som počula nedávno. Ale kde?

Keby som nebola na smrť vystrašená, rozmýšľanie by sa skrátilo o polovicu.

No jasné!!! podvedomie víťazoslávne vykríklo. Aspoň ono mohlo kričať.

Hlas cudzinca som si spárovala s hlasom muža, ktorý ma včera pri bazéne oslovil. Muž, pre ktorého som bola neškodná ako motýľ, ktorému by dokázal zlomiť krídla spojením palca s ukazovákom. Bez vyvinutia nejakej väčšej námahy. Len tak.

„Uhmhmh...“ snažila som sa vydať hlásku. Bez odozvy.

„Upokoj sa,“ sprísnel. Metala som sa pod ním ako ryba na suchu. Mal cezo mňa iba jednu nohu, ktorou ma dokonale uzemnil.

Stavila by som sa, že ani nemusel vyvinúť veľkú námahu a paralyzoval by kohokoľvek, nielen mňa.

Sila, ktorou disponoval, bola obdivuhodná a zároveň strašidelná. Priam nadpozemská.

Začínala som sa skutočne báť.

Doposiaľ som to brala ako napoly realitu a napoly sen, že možno párkrát žmurknem a zobudím sa.

Nebol to sen.

„Nechcem ti ublížiť, ale nie som ani veľmi trpezlivý človek, takže...“ spustil. Preľaknuto som prehĺtala strach. „Varoval som ťa, aby si bola opatrná. A ty len tak necháš pootvorené dvere na prízemí? V cudzom štáte, v cudzej krajine?

Dočerta, ženská, nebol by som taký lajdácky ani doma. A v cudzine už vôbec nie. Neurobil by som to ani ako chlap, nieto ešte ako žena tvojich rozmerov.“

Dúfala som, že naráža na moju útlejšiu postavu a nemusím sa hneď uraziť.

V každom prípade mi to celé stále nedávalo zmysel.

Napadlo mi iba jediné, že je to psychopat, ktorý najprv svoju obeť upozorní na blížiace sa nebezpečenstvo a jej ľahostajnosť oplatí najhorším spôsobom, akým...

„Nikdy som nebol dobrý v dlhých prejavoch, takže zostručním odpoveď na otázky, ktoré ti pravdepodobne víria v hlave,“ zjemnil tón, no naďalej opatrne držal svoju dlaň na mojich perách.

„Ako som už povedal, nechcem ti ublížiť, ale už ma unavuje sledovať, ako hazarduješ so svojím životom. Odteraz až do odvolania budeš pod mojím dozorom a budeš ma na slovo poslúchať. Žiadne pokusy o útek, žiadne experimenty zmiznúť z mojich očí, žiadne hlúposti, ako mi prejsť cez rozum, čo je aj tak v tvojej situácii nemožné. Takže to neskúšaj. Keď tieto podmienky dodržíš, neublížim ti.“

Chcela som klásť tucet otázok a za nimi ďalšie a ďalšie.

Okrem nich sa mi v mysli predbiehali možnosti, ako sa ho zbaviť a ujsť do bezpečia. Ale ako možno zneškodniť chlapa, čo vyzerá, že zdrhol z armády a ide si budovať svoju vlastnú?

Kondička ma naposledy navštívila... vlastne nikdy, takže facka by preňho bola len akýmsi poláskaním.

Nech mi napadlo čokoľvek, sila, akou držal moje nohy bez pohybu a ústa bez slova, mi dala najavo moju bezmocnosť.

Vycítil to.

„Nebudem ti recitovať môj životopis, ale dokážem človeka spacifikovať skôr, než mu napadne vyskúšať ma. Takže zabudni na všetko, čo ti doteraz prebehlo mysľou, aj na to, čo ti ešte len na myseľ príde. Nestojím o problémy, ale ty si sčasti môj problém a ja ťa potrebujem mať pod kontrolou,“ povedal to v štýle – tiež ma to štve, ale musím s tým žiť.

O čo tu, dopekla, ide?