Emily D. Beňová - Navždy mojou

Práve v týchto dňoch uzrela svetlo sveta osemnásta kniha známej slovenskej autorky Emily D. Beňovej pod názvom Navždy mojou.
Autorka ostáva verná svojmu štýlu písania a i tentoraz sa môžete tešiť na dynamický a vzrušujúci príbeh s kvapkou erotiky, romantiky a nádychom tajomna. Stránky nabité humorom, ale aj iróniou oslovia najmä ženské publikum.


Odpúšťanie je vraj súčasťou života, no odpustiť sa nedá všetko, hlavne nie vtedy, ak vám bolo ublížené tým najpodlejším spôsobom. Lenže, čo urobíte, ak vás príde požiadať o pomoc rodina človeka, ktorý vám ublížil najviac? Podáte im pomocnú ruku, alebo sa otočíte chrbtom?

Elizabet Parkerová je sekretárkou arogantného a neznesiteľného Alexandra Benneta, pri ktorom žiadna jeho sekretárka nevydržala dlho. Elizabet je však iná a vzdať sa rozhodne nemieni. Odoláva jeho náladám i keď to s ním nemá ľahké. Všetko sa zmení v deň, keď sa stane tragédia, ktorú nik nečakal, a pán dokonalý je zrazu odkázaný na pomoc druhých. Lenže kto mu podá pomocnú ruku, keď všetci od protivného Alexandra radšej bočia? Čo ak o pomoc požiadajú práve Elizabet? Prijme zúfalú prosbu, alebo je čas na pomstu? Dokáže sa mu pomstiť za všetko zlé, čo jej urobil? A ako sa rozhodne, keď jej život skrížia traja rozdielni muži? Ktorému dá šancu?


 Úryvok:

Tresne bielu šálku na stôl, až z nej vyšplechne káva a rozleje sa na  svetlé drevo. Mláčka v priemere asi sedem centimetrov vytvorí na jednej strane šálky malú mapu v tvare Talianska.

Blbec menom Alexander Maximilián Bennet, mimochodom môj šéf, druhý výkonný riaditeľ spoločnosti BennetCorporation, s.r.o., na mňa vrhne ľstivé šedé oči, ktoré by pokojne mohli aj zabíjať, a bodne ma nimi ako osa.

„A toto je zase čo? Ste vy dnes vôbec v práci? Ako keby nestačilo, že ste prišli neskôr, teraz toto. Ste úplne mimo. Chcel som od vás kávu s mliekom a nie bez.“

Opakujem si, že musím byť pokojná. Jeden hlboký nádych, potom výdych. „Mlieko došlo, pán Bennet. Vravela som vám to,“ poviem mu pokojne a jeho nad pokojom v mojom hlase až nadnesie. Doslova vidím, ako v ňom kypí zlosť a každú chvíľu čakám, že exploduje ako balón napustený vodou.

Už-už si predstavujem, ako praská a jeho podstata sa rozletí široko-ďaleko, no moje predstavy preruší jeho nekompromisný hlas.

„Tak ho pozháňajte, kristepane! Takéto veci by ste mali robiť automaticky, vážená. A káva je studená ako psí čumák, takže sa nedá ani piť,“ zúri ďalej.

Proste dnes nemá svoj deň, no ja sa nad jeho aprílovými, permanentne sa opakujúcimi náladami, nepozastavujem. Som na ne zvyknutá. Tri roky pod jeho nadvládou ma zocelili natoľko, že som voči jeho náladám doslova imúnna.

„Táto je akurát tak na behačku. Chcete ma zabiť?“

Keby som len mohla...

„Ste totálne nemožná ženská. Ako je možné, že som vás ešte vždy nevyhodil?“

Dovolím si hádať, že je to preto, že som vo svojej práci nenahraditeľná. Bezo mňa by ste boli stratený. Mám to doslova na jazyku, no radšej si doňho boľavo zahryznem a aj naďalej mlčím.

Prebodne ma pohľadom a v mysli ma určite zabíja. Somár jeden! Jediná dobrá vec na ňom, je to, že je sexy. Ináč by si zaslúžil niekoľko faciek.

„Hádam ste onemeli, slečna Parkerová?“

Zavrtím hlavou. „Nie, pán Bennet. Budete si ešte niečo priať?“ Proste ho ignorujem a popritom pozorujem, že ho moja pokojná maska vytáča. Ak by mohol, roztrhol by ma v zuboch. Vidím mu to na očiach.

„Áno. Prineste mi ďalšiu kávu, no nech je teplá, pretože táto sa nedá piť.“

„Ak ju chcete aj s mliekom, tak si na ňu budete musieť počkať. Dodávateľ ju prinesie až zajtra, a kým prejdem do kancelárie k vášmu otcovi, tiež mi to nejaký čas potrvá.“

„Preboha, tak mi ju urobte bez mlieka, no chcem teplú kávu. A hlavne rýchlo!“

Že sa ten idiot nebojí, že mu do nej cestou k jeho stolu aj nenapľujem. Práve teraz mám neskutočnú chuť urobiť to, no má šťastie, že nie som až taká mrcha, a že mám dnes vlastne celkom dobrú náladu. „Rada by som vám oznámila, že je tu vaša sestra,“ poviem a šéf doslova skamenie.

„Viola je už tu? Tak skoro?“ Mrkne na svoje nechutne drahé luxusné hodinky a zachmúri sa, ako keby ho štvalo, že je už toľko, koľko ukazujú.

„Chce vedieť, či si pre ňu nájdete čas.“

„Prečo prišla?“ Bodne do mňa  nahnevaný pohľad, ako keby som ja mohla za to, že je tu.

„To mi nepovedala. Vravela len, že je to dôležité.“ Z okraja jeho stola vezmem papierovú vreckovku a utriem ňou rozliatu kávu. Následne beriem aj šálku, keď prehovorí.

„Mám teraz čas?“

Ako hovorím. Bezo mňa je úplne stratený. Tento chlap by bez mojej pomoci ani nevedel, kedy je čas na obed. Opätovne cítim hrdosť, a to moje ego doslova nadnáša. „Presne tridsaťpäť minút. Potom máte rodinné zasadnutie, ktoré sa týka dedičstva firmy a o jedenástej vás očakávajú na tlačovke, ktorá sa bude konať na treťom poschodí.“

„Iste, tá tlačovka. Moja reč?“

„Prvý šuplík, pane. Ešte niečo?“

„Len tu kávu.“

Prikývnem a pohnem sa na odchod. Keby len vedel, ako veľmi ho neznášam. V kroku sa pozriem na jeho sestru a usmejem sa, čo je úplným opakom mojich skutočných pocitov. „Pán Bennet vás prijme, slečna Viola.“

Menovaná vstane z kresla, kde doteraz sedela a upraví si šedú úzku sukničku po kolená. „Akú má náladu?“

„No...“ Položím šálku do umývadla a pripravím do stroja ďalšiu. „Práve ma vyhrešil za kávu bez mlieka.“

„Niekedy vás obdivujem, Elizabet. Vydržať po boku môjho brata musí byť naozaj zložité. Zaslúžite si Nobelovu cenu.“

„Mám troch bratov. Zažila som aj horšie! Verte mi.“

Viola, vysoká, štíhla a odfarbená blondína sa usmeje a prejde ku mne. „Máte môj obdiv. Zvládate môjho brata ľavou zadnou. Tie, ktoré tu robili pred vami, zutekali už po niekoľkých hodinách. Vy ste tu už tretí rok.“

„Mám vyšší prach zraniteľnosti.“

Mladé žieňa, dva roky staršie ako ja, sa zachichoce a prikývne. „To je dobre, pretože, on to síce nikdy neprizná, no ste pre túto spoločnosť, aj pre neho, veľmi dôležitá. Aj preto vás volajú oceľová mylady.“

Zažmurkám. Chcem byť vážna, no pri tom pomenovaní jednoducho nedokážem byť pokojná. „Oceľová?“ Mám chuť sa zasmiať, a veľa mi k tomu nechýba, no v tom sa dvere kancelárie šéfa blbca otvoria a on vykukne von.

„Viola, nemám na teba celý deň, tak kde toľko trčíš?“

Viola na mňa hodí oči a vzdychne si. Myslím, že ho berie s rezervou, ako ja, no taktiež je mi jasné, že má pred svojím bratom patričný rešpekt.

„A od vás chcem konečne tú kávu.“

„Iste, PANE.“ Pozriem sa na Violu a ona mi pohľad opätuje. „Pripravím kávu aj pre vás?“

„Buďte taká láskavá. Tak ako vždy.“

Prikývnem a slečna podíde k svojmu bratovi. Ten jej uhne a tesne predtým, ako zavrie dvere na svojej kancelárii, na mňa znova zagáni.

Otočím sa, proste ho znova ignorujem, a keď počujem, ako zavrel dvere, púšťam sa do prípravy káv.

Pripravím im nápoje a vo chvíli, keď stroj zapíska, sa predo mnou zjaví Jesse, najmladšie dieťa z troch Bennetových potomkov.

„Ahoj, Elizabet.“

„Jesse! Ahoj. Som taká rada, že ťa opäť vidím,“ hlesnem naradovane a dostávam od neho pusu na líce.

Jesse má dvadsať rokov, a hoci vyzerá zrelo, je jediným z rodiny, ktorý nepracuje v rodinnej firme BennetCorporation. Ich matka Nikol má na starosti účtovníctvo, jej manžel a otec troch detí Samuel, je prvým výkonným riaditeľom spoločnosti. Viola má jeden úsek, ktorému skúsene velí a blbec Alexander Bennet je druhým výkonným riaditeľom, ktorý onedlho preberie rodinnú firmu.

To, že k nám zavítal Jesse je milým prekvapením, pretože sem takmer nikdy nechodí. Zväčša ho vídam na inom poschodí, kde má kancelárie ich otec Samuel. Za bratom však prichádza iba výnimočne.

„Ako sa máš?“

„Fajn. Ako žiješ ty, dievča?“

„Mám sa fajn. Prišiel si pozdraviť veľkého brata?“

„Nie. Idem za otcom, dnes je to rodinné stretnutie, tak som ťa cestou prišiel pozdraviť.“

„Mňa?“ žasnem.

„Ja som nezabudol. Všetko najlepšie, Elizabet,“ povie mi a podá mi veľkú drahú bonboniéru, ktorú celý ten čas schovával za chrbtom.

„Ďakujem, no nemal si si robiť starosti.“

„Nijaké som si nerobil. Zaslúžiš si len to najlepšie. Hlavne, keď zoberiem do úvahy, kto ti šéfuje.“

Zložím bonboniéru na stolík a Jesse mi kladie ďalšiu otázku.

„Aký máš deň?“

„Obstojný. Ako sa má mama?“

Pán a pani Bennetoví sú veľmi milí ľudia. Ich dcéra Viola je stelesnením dobroty a Jesse rovnako, hoci je tak trochu rebelom a často sa o ňom píše v novinách. Média ho hlavne opisujú ako hazardéra, ktorý je dobrovoľným sponzorom dopravnej polície.

Nuž, dodržiavanie rýchlosti nie je jeho silnou stránkou, to je pravda.

Jediné dieťa, ktoré sa im naozaj nepodarilo je ich prvorodený syn Alexander Maximilián Bennet.

„Veľmi dobre. Budeš tento víkend na tom našom rodinnom plese?“

„O nijakom plese nič neviem a nie som ani rodina, takže asi nie.“

„No, vždy ťa pozývajú, takže najskôr ťa pozvú aj teraz, a ty to tento rok neodmietneš.“

„Ach, neviem Jesse. Vieš, že sa na takýchto večierkoch necítim dobre. Proste medzi vás nezapadám.“

„To je predsa hlúposť. Na každom z plesov vždy zapadneš.“

„Bola som len na dvoch.“

„Nik ma predsa nepozval.“

„To je len otázkou času.“

Usmejem sa a on pokračuje ďalej.

„Čo robíš dnes večer?“

„Prečo? Chceš ma pozvať na rande?“

Zazubí sa a mihne hnedovlasou hlavou do strany. „Možno hej. Šla by si?“

Usmejem sa. Jesse je lichotník do špiku kosti, aj preto ho mám tak veľmi rada. Vždy sa ku mne správa pekne, ako väčšina ich rodiny, no čo sa týka jeho otázky... Jesse je fajn, no pre mňa je príliš mladý.

A nie je to môj typ, no zase jeho brat...

Môj šéf je síce korunovaný blbec, no zároveň je to poriadny kus chlapa. Myslím, že niet ženy, ktorej by sa nepáčil. Nebyť toho, že je sukničkár a egoista bez štipky súcitu, možno by som o neho aj stála.

„Možno ak by si mal o pár rokov viac,“ poviem a on sa zamračí, no nie hnevlivo, ale nesúhlasne.

Zložím šálky na podnos a zavrtím hlavou. „Zatiaľ nie, no deň sa ešte neskončil,“ poviem optimisticky a zdvihnem podnos s kávami.

Jesse sa usmeje a zavrtí hlavou. „Budem nenávidieť každého, ktorý ťa zbalí.“

Zasmejem sa. „Si blázonko.“

„Môj brat ani nevie, aký poklad tu má.“

S tým súhlasím, no nahlas to nepoviem. Sama však dobre viem, že nebyť mňa, nevedel by ani len kedy má poradu. Ale to by veľký PÁN nepriznal, ani keby ho mučili. „Ináč, je tu Viola. Práve spolu hovoria. Poviem im, že si tu?“

„Nemusíš. Idem rovno za otcom a počkám ich tam. Kúpil som si nové auto a dnes by som chcel otca previezť. Neviem, či bude chcieť.“

„Za opýtanie nič nedáš, no ako ho poznám, nebude súhlasiť. Jazdíš veľmi rýchlo.“

„A čo ty? Nešla by si sa so mnou previezť?“