Predstavujem Vám dlho očakávanú novinku Grafitové dievča z pera úspešnej slovenskej autorky Miroslavy Varáčkovej. Grafitové dievča je už dvanásty román Varáčkovej, ktorý uzrie svetlo sveta 30. apríla.
Miroslava Varáčková vytvorila vo svojom najnovšom románe opäť nezabudnuteľnú hrdinku, ktorá sa v krutej slovenskej realite nebojí postaviť predurčenému osudu, chytiť život do vlastných rúk a pokúsiť sa vybudovať si svetlejšiu budúcnosť. Ponorte sa do trpko-sladkého románu, o ktorom budete premýšľať ešte dlho po dočítaní.
V románe čitateľ okrem trápenia nájde aj začínajúcu lásku, mierne napätie a poriadnu dávku nebezpečenstva.
Tento čiastočne komiksový román si môžete objednať aj TU.
Táňa kráča v ústrety bezútešnej budúcnosti - doštudovať s odretými ušami, nájsť si najpodradnejšiu prácu v meste a dúfať, že ju už nechytia policajti.
Táňa to v živote nemá ľahké. Doma ju čaká len matka alkoholička, ktorá jej nedokáže dať ani pár drobných na jedlo, nieto ešte na niečo iné, bez čoho si žiadna sedemnásťročná baba nedokáže predstaviť svoj život. Z reality uniká len s kamošom Britvom pri drobných krádežiach. Keď ju osloví fotograf Ben, Táňa nadobudne pocit, že po rokoch trápenia a súženia, jej bude konečne dopriate to dobré v živote. No vzťah založený na neúprimnosti a faloši nemôže vydržať. A nešťastie nikdy neprichádza osamote.
Úryvok:
Tvorili
nerozlučný pár, bizarnú dvojicu s trpkými osudmi. Táňa a Britva, osamelá a
nepochopený. Okrem spoločných krádeží ich spájalo puto, ktorému rozumeli len
oni dvaja. Stačil uprený pohľad a nebolo viac treba. Kým ona žila v nedostatku,
on mal prebytok. Všetkého. Dokonca i vlastných myšlienok, o ktorých Táňa dobre
vedela. Množili sa mu v hlave ako vírus, nedovolili mu spávať, normálne sa
správať, dokonca, ako sám vravel, niekedy mu plnili i pľúca a bránili mu
zhlboka dýchať. Dusil sa nimi, dusil sa životom, ktorý žil. Aj preto s ňou
chodil na záťahy. Krásne mu prečistili hlavu, zbavili ho toho večného kolotoča
myšlienok. Dopriali mu slobodu. Krehkú, prchavú a... Vlastne bola to iba
ilúzia, no aj tá sa počítala. Počítalo sa všetko, čo dokázalo zmierniť chaos v
jeho mysli.
Po pár
metroch začali šprintovať, dobehli na stanicu, naskočili do rozbiehajúceho sa
vlaku a zvalili sa do prvého voľného kupé v nádeji, že stihnú prísť do cieľovej
stanice, skôr ako sa ukáže sprievodca, aby skontroloval lístky.
„Ak
jedného dňa na nás prídu a urobia ti bytovú prehliadku, budeš mať po chlebe,
Britva,“ nadhodila Táňa, nadväzujúc na začatú tému. „Všetky tie nezmyselné
akože umelecké diela, ktoré v izbe zhromažďuješ, ťa usvedčia.“
„Nemaj
obavy, nikdy ma nedostanú. Kto by už len hľadal zlodejíčka v rodine právnika?
Pod lampou je najväčšia tma, čo to nepoznáš?“
„Aby si
nebol prekvapený. Nikdy nevieš, čo sa môže stať.“
„Zbytočne
maľuješ čerta na stenu, neznášam fotra, ale byť jeho deckom má aspoň jednu
výhodu. Dokonalým imidžom zakrýva našu dokonale prehnitú rodinu.“
„Hm, to je
fakt. Kebyže ťa nepoznám a stretnem ho niekde na ulici, pomyslela by som si, že
je totálne zazobaný a slušný človek.“
„Zazobaný
hej, o slušnosti nemôže byť ani reči,“ vyprskol a pokrútil hlavou.
„Vieš, čo
je paradox?“ spýtala sa Táňa.
„Formálne
správny úsudok, ktorého výsledkom je logický spor,“ vysypal bez najmenšieho
zaváhania.
„Netúžila
som počuť definíciu, iba som ti chcela povedať, že je zvláštne, keď decko
solventného človeka musí kradnúť.“
„Čo si
pomôžem, keď som sa narodil na nesprávnom mieste, v nesprávnom čase a totálne
nesprávnym ľuďom?“
„Nevidela
by som to také čierne. Keby bolo všetko inak, nikdy by sme sa nestretli a
nestali by sa z nás kamoši.“ Táňa zabodla oči do svojho kamaráta v nádeji, že
jej vyznanie opätuje.
„Keby som
mal normálny život, nepotreboval by som ťa.“
„Dobre
vedieť,“ do hlasu sa jej chtiac-nechtiac primiesil vyčítavý tón. V duchu si za
to okamžite vynadala, nechcela pôsobiť ako nejaká citlivka. Hlavne nie pred
ním.
„Žartoval
som,“ zarehnil sa vlastnému vtipu.
„Ha-ha,
chytám sa za brucho. Vieš, keby to nebola pravda, tvoje slová by sa ma
nedotkli. Je mi jasné, že ma potrebuješ len preto, lebo nikoho iného nemáš.“
Naoko ľahkovážne mykla plecom a odvrátila zrak. Snažila sa tváriť, že jej je
jedno, čo si Britva myslí a čo hovorí.
„Veď je to
obojstranné, tak čo?“
„Tak nič.
Iba som si uvedomila, že práve preto, v akej sme situácii, sme od seba
závislí,“ odvetila ticho.
Britva sa
odmlčal, kupé zaplnilo veľavravné ticho.
Táňa sa po
chvíli zadívala cez okno a všimla si, že sa v ňom odráža jej tvár. Priblížila
nos k sklu a pozerala si do očí. Snažila sa pochopiť dievča, ktoré videla,
ktoré malo v sebe príšerný zmätok a chuť zmeniť na sebe všetko, no ktoré sa
dokázalo iba potulovať ulicami s divným kamarátom, kradnúť, klamať, hádať sa s
matkou a nahovárať si, že všetko by mohlo byť ešte horšie, že je vlastne fajn,
ako sa veci majú. Niekde v kútiku duše však vedela, že v poriadku nie je nič,
že je iba otázkou času, keď bublina, v ktorej žije, praskne, a ona si ešte viac
nabije nos. Alebo skončí v base.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára