Darina Hamarová - Slzy anjela

Pamätáte sa ešte na nezávislého novinára Giu, ktorého stvorila Darina Hamarová vo svojej prvotine Slzy muža? Pevne verím, že áno. Pre všetkých nedočkavcov tejto úspešnej autorky, mám dobrú správu. Už 22. novembra sa môžete tešiť na voľné pokračovanie s názvom Slzy anjela.

Zröntgenujte exkluzívnú ukážku, v ktorej sa dozviete o záhadnom zmiznutí mladého dievčaťa, ktorého sa rozhodne Giu nájsť. Nič však nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Giu je vtiahnutý do prípadu viac, akoby sám chcel. Bojuje s prekážkami, otvára nové možnosti a spoznáva hodnotu toho, že až keď niečo stratíme, až potom si uvedomíme, aké to bolo pre nás vzácne.

Milovníci Hamarovej sa tak opäť môžu tešiť na chvíle beznádeje, strachu, napätia, ale aj na potoky sĺz a more lásky pretkané štipkou erotiky. Emócie, vášeň a humor sú tajné zbrane autorky, ktorá vie, ako pritiahnuť pozornosť čitateľa. Román si môžete kúpiť aj  TU.

„Stratila sa mi priateľka," tieto zvláštne slová vyslovili jemne narúžované pery hádam osemnásťročnej dievčiny, ktorá sa v jeden septembrový deň z ničoho nič zjavila uprostred Giuovej izby, a spustila tým nepredvídateľný tok udalostí, ktoré ako divoká riava nezadržateľne strhli Giua so sebou. Giu stojí pred ďalšou výzvou. Má pomôcť nájsť stratené dievča. Mladučká Bea zmizla za záhadných okolností bez jedinej stopy, akoby sa po nej zľahla zem. Na pohľad neriešiteľný hlavolam, najmä keď sa do cesty postaví prekážka v podobe jedného z najmocnejších mužov v meste, Beinho otca. 

Prečo človek príde na to, čo je preňho najvzácnejšie, až vtedy, keď to stratí? Na pozadí osudov trojice nerozlučných priateľov - Guia, novinára na voľnej nohe; Jany, šéfredaktorky nemenovaného časopisu a Lukyho, renomovaného advokáta špecializujúceho sa na trestné právo, s ktorými sme sa stretli už v prvotine autorky Dariny Hamarovej Slzy muža -, sa odohráva príbeh plný napätia, lásky, jemnej erotiky a nevtieravého humoru.

Urývok:

Napadlo mi, že aj Bea by sa dala nájsť podobným spôsobom. Hneď som si spomenula na vás. Ako ste našli Michala, Moniku…“ „Počkajte, Laura. Nenašiel som ani Moniku, ani Michala. Oni neboli stratení. Len ich život, ich osud bol kdesi schovaný. Ich spoločný osud. To je veľký rozdiel.“ „Nie je. Bea mala, má, tiež svoj osud. Ako váš Michal a Monika. Nájdite ju, prosím vás.“ „Hm. Chcete odo mňa nemožné. Ako dlho bol stratený chlapec v príbehu toho amerického novinára?“ „Dva týždne. Nepočúvali ste ma?“ „Počúval. Veľmi pozorne. Chcel som sa len utvrdiť, že som vás aj správne pochopil. Je rozdiel hľadať niekoho od prvého dňa jeho zmiznutia a začať s tým po pol roku. Videli ste film 96 hodín?“ „Nevidela. Filmy veľmi nemusím. Knihy áno, tie môžem čítať od rána do neskorej noci, ale filmy? Strata času. Pri väčšine z nich.“ Páni, na svoj vek zaujímavý názor, zahanbil som sa v duchu. Nenápadne som hodil okom na skrinku, v ktorej som mal svoju zbierku filmov od výmyslu sveta. Čo už, každý máme nejakú svoju slabú stránku. „Žiadny problém, že ste ho nevideli. O nič svetoborné ste neprišli. Pointa celého filmu je v tom, že Liam Neeson hľadá svoju dcéru, ktorú mu aj s kamarátkou unesú v Paríži. Ako bývalý príslušník CIA vie, že ak ju nenájde do deväťdesiatich šiestich hodín od jej zmiznutia, neobjaví ju nikdy. Pochopili ste?“ „Pochopila, ale reálny život nie je film. V skutočnom živote sa občas udejú aj zázraky.“ 

Zhlboka som si vzdychol. Postavil som sa a moje kroky opäť viedli k oknu s výhľadom do záhrady. Premýšľať. Ako sa môže stratiť človek? Bez stopy? Sú len dve možnosti, ako sa to môže stať. Prvá, že to urobí dobrovoľne. Jednoducho sa rozhodne pre iný život, zbalí si zopár svojich vecí a odíde. Druhá, omnoho desivejšia, že mu k tomu niekto „pomôže“. Že ho napríklad unesie alebo… Pri pomyslení, čo môže nasledovať za spojkou alebo mi prebehol mráz po chrbte. Monika bola veľmi čerstvá skúsenosť. „Laura, veľmi rád by som vám pomohol. Obávam sa však, že toho nie som schopný, že ju nedokážem nájsť.“ „Aspoň sa pokúste. Zistite, čo sa s ňou stalo, prečo zmizla. Kto za to môže. Napíšte o tom.“ „Mám napísať o niekom, kto o ničom netuší? Stále hovoríte, že zmizla, stratila sa. Lenže čo ak vaša kamarátka odišla dobrovoľne? Nad takou alternatívou neuvažujete?“ Sadol som si späť do kresla. „Mám pre vás návrh. S Beou ste chodili do toho istého ročníka, do tej istej triedy tej istej školy, z čoho usudzujem, že ste obe z hlavného mesta. Nebolo pre vás jednoduchšie osloviť niektorého z mojich kolegov tam u vás? Niektorých z nich poznám, sú výborní, lepší ako ja, majú „kľúče“ od dverí, za ktorými sedia vplyvnejší a významnejší ľudia, ako sú tí, ku ktorým sa viem dostať ja. Čo keby som vás na niekoho z nich nakontaktoval a odporučil vás?“ Tentoraz sa postavila Laura. No nešla k oknu, ale k dverám. Otvorila ich. Na tvári sa jej zračilo veľké sklamanie. „Ďakujem za vašu ponuku, ale nemerala som za vami takú ďalekú cestu, aby som si vypočula práve toto. Netuším, či je Bea obeťou nejakého nešťastia, zločinu, alebo si sama zvolila túto cestu. Vôbec ste ma nepochopili. Neviete, aké to je, keď máte kamarátku, ktorú vidíte každý deň, stretávate sa s ňou, smejete sa spolu, rozprávate sa o všetkom možnom. Zrazu jej niet. Zmizla bez jediného slova, bez stopy. Nikdy predtým to neurobila. Nikdy predtým neodišla z domu bez toho, aby o tom nepovedala aspoň mame. Hľadali ju všetci. Rodina, priatelia, polícia, a nič. Dnes je to presne stoosemdesiatsedem dní. Zrazu mi svitla nádej, že s vašou pomocou by som predsa len mohla niečo zistiť. A jediná odpoveď, ktorá sa mi od vás dostala, je, že ma nakontaktujete na nejakého vášho kolegu?!“ Mala pravdu. Napriek tomu, že mi bola od samého začiatku veľmi sympatická, som počas celého nášho rozhovoru hľadal cestu, ako sa jej zbaviť. Áno, bolo to sebecké. Človek by nikdy nemal odmietnuť pomoc inému človeku, ak mu vie pomôcť. Prepáčte, Fiodor Michajlovič, veľmi rýchlo som zabudol na vaše slová z bratov Karamazovovcov. „Laura, počkajte…“ zmohol som sa po chvíli. „Nenamáhajte sa, Giu. Ďakujem za váš čas a za to, že som vás mohla spoznať. Asi som si vás zidealizovala. Človek nemusí byť takým, akým sa zdá na prvý pohľad. Pred niekoľkými minútami ste mi hovorili, že všetko, čo robím, mám robiť s láskou, ostatné príde samo. Držíte sa toho aj vy alebo tým chcete len ohúriť mladé naivné dievčatá?“ Pozrela na hodinky na ruke. „Prepáčte, musím ísť. O pár minút mi odchádza autobus,“ ukončila svoju reč a zavrela za sebou dvere. Ako vytesaný z kameňa som sa nechápavo díval na miesto, kde ešte pred chvíľkou stála. Takto mi už dávno nikto nenaložil. Na mojom domácom ihrisku.

 Čo robíš, Giu?! Prečo si jej odmietol pomôcť? Správaš sa ako malé dieťa. Keby s tým za tebou prišla Jana, vezmeš to všetkými desiatimi. Po Michalovi je Bea nová výzva. Bež za Laurou, hovoril som si v duchu. Dlho som nepremýšľal. Bleskovo som vhupol do topánok a vybehol von na ulicu. Po Laure ani stopy. Vrátil som sa domov, z poličky som vzal doklady a kľúče od auta. Auto mávam zaparkované vždy pred domom. Keby niečo. Stíhacia jazda za Laurou sa mohla začať. Na autobusovej zastávke nebolo ani nohy. Neklamný znak, že autobus do okresného mesta už odišiel. Podľa cestovného poriadku, nalepeného vnútri čakárne, pred piatimi minútami. V pohode ho dobehnem, potešil som sa. Z našej dediny do okresného mesta je to nejakých dvadsať kilometrov, osem zastávok. Na moje sklamanie som autobus na trase nedostihol. Nepochodil som ani na konečnej, kde som si bol istý, že Lauru nájdem. Figu borovú. Vyparila sa. Ako duch. Sklamane som rozhodil rukami, sadol do auta a naštartoval ho, premýšľajúc, čo ďalej. Pomaly som sa pohol a moje auto viedla akási tajomná navigácia. Po ceste, ktorú som veľmi dobre poznal. Minul som poslednú dedinu a mieril do hôr. Lesy na kopcoch okolo hrali všetkými farbami z palety neznámeho maliara. Od tmavozelenej cez hnedú, žltú až po červenú. Viditeľný znak začínajúcej nadvlády pani jesene nad prírodou. Cez deň bolo ešte príjemne teplo, dozvuky leta, ale noci už dýchali chladom. Počas jazdy som sa nostalgicky usmieval pri spomienke, ako som prvýkrát tadiaľto išiel hľadať muža, tak veľmi poznačeného osudom, a nevedel som nájsť odbočku vedúcu lesom až k jeho obydliu. Dnes s tým nemám žiadny problém. Pripomína mi ho každý kúsok lesa.