Predstavujem Vám novinku Obete noci z pera slovenskej spisovateľky Adriany Krištofíkovej, na ktorú sa môžete tešiť už 23. novembra. Ak máte radi príbehy inšpirované skutočnými udalosťami, tak vedzte, že pri tomto románe si prídete na svoje.
Tento román je úplne iný ako predchádzajúce autorkine knihy.
Samozrejme, aj tu sa môžete pripraviť na vzťahové problémy, no autorka pritvrdila a do diela zakomponovala jemné prvky trileru. Strach, napätie a nebezpečenstvo vás budú sprevádzať počas celého čítania.
Zröntgenujte exkluzívnu ukážku, v ktorej sa dozviete, že honba za peniazmi, nezáujem o rodinu a rozdielne priority manželov dohnali celú rodinu až na pokraj priepasti. Ako zasiahla neočakávaná dráma a klamstvá túto rodinu, sa dozviete ak si román TU kúpite.
Je hlboká
noc. Začínajúci spisovateľ Jakub čaká na inšpiráciu.
Náhodou
vyzrie z okna a naskytne sa mu pohľad na neskutočnú scénu: na treťom poschodí v
bytovke oproti stoja na úzkej rímse pod oknom muž a malé dievčatko...
Rozďavím dvere na spálni a priskočím k Mirke.
„Zobuď sa!“ trasiem ňou.
Otvorí oči a nechápavo sliepňa do šera.
„Čo je? Koľko je hodín?“ Potom sa prudko posadí: „Čo
sa stalo?!
Horí?!“
„Nie. Poď rýchlo so mnou!“
Pribehneme k oknu. Obraz oproti sa nezmenil.
Mirka si zakryje rukou ústa: „Preboha! Kubo, to je
Anička! A Jaro,
Evin bývalý! Teda takmer bývalý. A kde je Eva?!“
Eva a Jaro
chceli žiť naplno, no honba za úspechom a pôžičky na všetky strany sa im stali
osudnými. Ambiciózna Eva trávi čoraz viac času v práci a dcéru odkladá ku
kamarátke. Jaro nezvláda prepustenie z dobre plateného miesta, vracia sa
k experimentovaniu s drogami a ocitá sa na ulici. Dráma, ktorá sa odohrala
jednej noci za dverami ich sídliskového bytu, zasiahla aj do života susedov
Jakuba a Mirky. Ani im sa nevyhla hra na pravdu a lož, ktorá navždy zmenila ich
komplikovaný, no láskyplný vzťah.
Úryvok:
Pondelok, 2.
februára, 10:00
Ako obyčajne, sedím za počítačom a lovím myšlienky, ktoré
sa ako nezbedné myši rozutekali po kútoch. Je ráno, pol desiatej, dopíjam už
svoju druhú kávu. Včera sme to s Janom trochu prehnali a prišiel som
domov poriadne neskoro. Zase. Mirka sa tvárila, že spí a dnes mi
nepovedala ani pol slova. Zúrivo zabuchla za sebou dvere a odišla
v ústrety svojim všedným povinnostiam. Všednému životu, ktorému chýba
šťava čoraz viac a viac. Môj nový román sa zasekol pri vyzliekajúcej sa
žene za oknom. Čo sa stalo potom? Neviem. Nemám ani potuchy a momentálne
radšej rozmýšľam nad pseudonymom. Jakub Konrád sa neuchytil, čo tak Jakub Green
alebo Samuel Grey? Som skutočne originálny. Prázdne sny, to je všetko, čo ťa
zaujíma. To mi povedala naposledy, keď som sa priznal, že tento mesiac mi to
opäť nevyjde a musíme ísť do mínusu. Kubo, je to vôbec možné, aby sme žili
takto?! Jej pichľavá rečnícka otázka zostala visieť vo vzduchu a ja som si
na ňu odpovedal. Je. Jednoducho a bez pátosu. Čo je na tom zlé? Natiahnem
sa na gauči a zatvorím oči. Nič svetoborné dnes asi nevytvorím, lepšie
bude levitovať a čakať na zajtrajšok. Aj tak začína pršať, na vonkajšie
parapety bubnuje dážď. Deň ako stvorený na vyvaľovanie sa v posteli. Sily
ma pomaly opúšťajú a ja sa prepadám do snov. Alebo sú to spomienky? Sám
neviem…
Niekto zvoní pri dverách. Pod stolom hľadám papuče a nemotorne sa
šuchcem do chodby. Možno je to poštár, alebo niečo také. Domový dôverník, ktorý
zbiera podpisy na fond
opráv. Treba urobiť revíziu výťahu, podpísať petíciu proti vykrádaniu pivníc.
Nie som majiteľom bytu, takže to vybavím veľmi rýchlo. Otváram dvere, masírujúc
si zátylok. Vo dverách stojí Eva. Eva?! „Eva!“ „Prekvapený?“ vyzerá ako
vystrihnutá z prednej strany pánskeho časopisu. Zmyselne dráždivá, aj keď
toho veľa neodhaľuje. Pestovaná pleť s dokonalým mejkapom, dlhé červené
nechty, rozopnutá krátka bundička a minisukňa. „Áno, prekvapený,“ hlcem
ju očami, ale zároveň si uvedomujem svoj nechutný zovňajšok a pivový
dych, ktorý neprerazil ani kofeín. „Prepáč, ale včera som trochu oslavoval,“
ospravedlňujem sa a otváram dvere. „Poď ďalej. Ako ti môžem pomôcť?“
„Prepáč, že ťa takto prepadávam,“ vchádza za mnou na bocianích nohách v
lodičkách s vysokými podpätkami. „Myslím, že medzi nami niečo zostalo
nedopovedané.“ „Dnes nepracuješ?“ ošívam sa a rukou ju pobádam do
obývačky. „Urob si pohodlie, hneď som tu.“ Zatváram sa v spálni a z
bielizníka vyťahujem čisté slipy a ponožky. Kurva! Tričko a rifle
mám v skrini na chodbe! Zrazu mi napadne spásonosná myšlienka: letné
oblečenie Mirka ukladá na zimu do postele. Nadvihnem matrace a z
úložného priestoru vyťahujem kvietkovaná košeľu a rifľové bermudy. Hurá!
Ide sa na Havaj!
Vraciam sa do
obývačky. Eva sedí na gauči, nohy má zvodne preložené, a číta časopis,
ktorý asi našla na stolíku. „Čo si dáš?“ urobím krok vzad a v duchu
hľadám únik, trebárs aj do kuchyne. Nachystať obložené misy, kávy
a čaje, čokoľvek, len byť čo najďalej od pokušenia. „Nič. Alebo – niečo
predsa,“ usmeje sa a odkladá časopis. „Dnes mám voľno, vlastne som
u lekára.“ Pri- žmúri oči a ukáže na prázdne miesto vedľa seba.
„Chceš sa zahrať na lekára?“ „Prosím?“ zabľabocem. Predstavy sú jedna vec, ale
realita, ktorá ma práve dobehla, je od nich vzdialená na sto honov! „Že či si
sa nehrával ako malý na lekára a sestričku. Napríklad v škôlke. Ako
si vôbec objavil ženské telo?“ pradie a tento rozhovor mi pripadá
neskutočný. Možno mám halucinácie a mal by som pribrzdiť s alkoholom.
Nepremení sa o chvíľu táto diva na stovku bielych myší? „Nie, nehrával,“
habkám. „A to telo som objavil…“ zaseknem sa a pozriem do stropu, ako
by mi mal niekto hore našepkať. Eva sa zvonivo zasmeje. „Už sa toľko netráp.
Poď si ku mne sadnúť,“ opäť pobúcha dlaňou po pohovke. „Naozaj nechceš kávu?“
palec nasmerujem ku kuchyni, akoby som stopoval na diaľnici. Potrasie hlavou.
Poslušne podídem k nej a sadnem si. „Vieš, minule, keď sme sa viezli
spolu v tom taxíku… Myslím, že po mne túžiš, ale bojíš sa,“ položí mi ruku
na stehno a ja sa v duchu vrátim k večeru v Acapulku.
Nepodarilo sa mi nenápadne vykĺznuť. Naozaj?
Vlastne som si dal
ešte dve tequily a jej spoločnosť na ceste domov mi už vôbec neprekážala.
Matne si pamä- tám uslintané bozky s alkoholovou príchuťou a ako som
sa na ňu prilepil hneď v taxíku. Čo bolo potom? „Vlastne, čo bolo?“ Eva sa
zase zasmeje a zakloní pri tom hlavu. Vlasy jej tancujú na pleciach. „Nič.
Pred bránou ti zazvonil mobil. Nezdvihol si ho síce, ale konal si ako na povel.
Rozlúčili sme sa, a keď som si ráno prišla k vám po Aničku, ešte si
spal. Vypočula som si Mirkine ponosy, ako sa o teba bála a ako si
jej, ty hnusoba, nedvíhal mobil. Preto som tu. Konečne som si našla čas, aby
som dokončila, čo sme začali.“ Rýchlo sa postavím a ruky si schovám za
chrbát. „Pozri, Evi, ty si atraktívna žena a iste by si nemala
o mužov núdzu. A pozri sa aj na mňa,“ mierne sa predkloním. „Myslím,
že máš pravdu. Naozaj sa ťa bojím, možno toho, že sa k sebe nehodíme,
možno toho, že som ženatý. Čo ja viem?“ Postaví sa aj ona a podíde ku mne.
Objíme ma okolo pása a ruky mi nasmeruje na svoj zadok. „Kubo, si taký
roztomilý ako domáce zvieratko. Roztržitý, zasnený a ani len netušíš, ako
veľmi imponuješ ženám. To je na tebe to najvzrušujúcejšie,“ perami sa dotkne
mojich úst. Chvíľu ju omámene bozkávam, pretože toľko vyznaní naraz som
v živote nepočul. Rukami mi vojde pod tričko a tlačí ma k
dverám. Stop! Odtiahnem sa od nej. Naša spálňa. Mirka a jej vôňa na
vankúši. „Čo je?“ zháči sa. „Myslela som, že sa ti to páčilo…“
"To áno,“
vymocem sa z jej zovretia a ustupujem do obývačky. „Ale uznaj, že tu
sa to vôbec nehodí. Ani nedá.“ Zahľadí sa mi pod pupok. „Myslím, že dá,“ zase
sa lišiacky usmeje a približuje sa ku mne. „Máš pravdu. Prišla som si po
teba. U mňa doma nikto nie je, vari si zabudol? Toto bola iba taká malá
predohra. Moja súkromná výzva. Dajme tomu, že ma už omrzelo zvádzať ťa spoza
okna.“ „Ty teda ideš priamo na vec,“ vydýchnem pomaly a škrabkám sa po
strnisku. Robím to vždy mimovoľne, keď neviem, ako ďalej, získavam čas, ktorý
hrá proti mne. Aspoň v to dúfam: že oddialim skazonosné rozhodnutie.
Stojím a prihlúplo sa usmievam. Mám, čo som chcel. Mám, čo som chcel?
Chcem to vôbec? A k tomu ešte aj tá opica, ktorá mi zatemňuje mozog.
Na druhej strane, mám silný pocit, že keby teraz Eva vypadla, napísal by som
aspoň dvadsať šťavnatých strán svojho nového románu. „Dobre. Choď prvá
a ja ťa dobehnem,“ kľučkujem, ako sa len dá medzi chtíčom
a zodpovednosťou. Teraz by ma mala vidieť moja žena! Staviam sa
k problému celým telom, ako riadny chlap, nebojácne! Nechtiac sa zasmejem.
Predstava Mirky, ako oceňuje moju odolnosť voči dokonalej Eve, ma pobaví.
Prekvapene na mňa pozrie. „Som ti na smiech?“ zvážnie. „Nie. Na niečo som si
spomenul.“ „Hej? A na čo?“ „Na svoju ženu…“
Hoci jej to malo
lichotiť, že sa smejem z manželky, zasyčala pomedzi zuby a urazene
zabuchla dvere. Si trápny! Jedna ako druhá, len trieskajú a nedajú pokoj.
Pokrčím plecami a podídem k oknu. Potom vezmem do rúk mobil a
naťukám esemesku. Evi, prepáč. Prídem. O chvíľu som u Teba.
Odpovedala smajlíkom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára