Michaela Zamari - Osud nevyjednáva

Pamätáte si na prvé knihy Michaely Zamari?  Trochu vám osviežim pamäť. Nela a Tomas.

Už 23. augusta sa môžete tešiť na voľné pokračovanie série Šéf môjho šéfa.
Pripravte sa na ďalšiu jazdu lásky, tajomstiev, vášne, túžob, ale aj na humor, šteklivú erotiku a romantiku. Lebo hry osudu sú niekedy nevyspytateľné.


Čo o knihe prezradila autorka:

Už pri písaní Šéfom môjmu šéfovi, teda pri pokračovaní príbehu Nely a Tomasa, som vedela, že priestor dostanú aj ich najlepší priatelia, Liana a Johannes. Dokonca som sa na písanie o nich dvoch tešila ešte viac, než na písanie druhej časti Šéf môjho šéfa, hoci Nelu a Tomasa rovnako zbožňujem, ako všetky moje hlavné postavy. Takže príbeh Osud nevyjednáva som si naozaj veľmi užila. :)

Séria pokračuje, príbeh Liany a Johannesa, dva diely v jednom!  

Ich životné cesty sa mali pretnúť už niekoľkokrát. Avšak osud má svoj vlastný časový harmonogram.

Johannes je mladý, úspešný a charizmatický Švajčiar s nadhľadom, ktorý si nenechal zničiť charakter vysokým číslom na bankovom účte. Liana je sebestačná žena, ktorá miluje cudzie jazyky, venuje sa tlmočníctvu, dabingu či videám, a popritom sa po náročnom rozchode snaží znovu nadobudnúť životnú rovnováhu pri novej rodine na Slovensku.

 Týždeň na čarokrásnom ostrove v Indickom oceáne vrcholiaci svadbou ich najlepších priateľov im konečne umožní stretnúť sa.

Ich materinské jazyky sú odlišné, ale k vzájomnej príťažlivosti nie sú potrebné titulky.

Iskra preskočí takmer okamžite, no čosi vo vzduchu im bráni, aby svojim citom nechali voľný priebeh. Obaja však pocítia nový elán, príval vášne a spaľujúcu túžbu.

 Johannes môže mať takmer všetko a ženu ako Liana hľadal pridlho, lenže, čo ak mu Liana môže dať všetko, okrem toho jediného, čo si za peniaze nekúpi?

Má vôbec zmysel púšťať sa do vzťahu, ktorý je vopred odsúdený na zánik? Môže ich ťažká prekážka spojiť, alebo ich navždy rozdelí?

Úryvok:

Odopla som si bezpečnostný pás, s úmyslom navštíviť toaletu. Vypila som asi hektolitre sladeného nápoja s kofeínom, len aby sa viečka udržali v pozore.

Kofeín prestal pôsobiť minimálne pred desiatimi minútami, hoci som silno pochybovala o jeho prítomnosti. Asi si naň moja hlava vypestovala odolnosť.

Našťastie som si vyprosíkala miesto na kraji radu, tak som mojím ponocovaním nemusela obťažovať snívajúcich spolusediacich.

Závidela som im tú zavše výnimočnú, pre väčšinu automatickú pohodu.

Potichu som sa zdvihla a pomedzi sedadlá zamierila k toalete. Vyhýbala som sa nohám cestujúcich.

Pár minút som striehla na príležitosť, kedy sa rozsvieti zelený nápis, informujúci, že toaleta je voľná.

Ako na potvoru ma v poslednej sekunde predbehla nejaká čiperná babička sediaca hneď v prvom rade, cez ktorý som ja musela prejsť.

Paráda.

         „Dopekla,“ zakliala som potichu a plecom sa oprela o protiľahlú stenu.

         „Ahoj. Ako si užívaš let?“ vyrušil ma mužský hlas prichádzajúci spoza môjho chrbta.

         Skvelé, ešte to mi chýbalo.

Mohol sa ma toto spýtať? Ok, beriem, že sme nad oblakmi kdesi nad Arabským morom a začať témou o počasí by pôsobilo trochu pribrzdene, ale spýtať sa, stojac pred toaletou, ako si užívam let, keď je očividné, že mi ide rozdrapiť mechúr?

         Nemala som chuť konverzovať. Navyše s nejakým sebavedomým mužom, ktorý sa objavil v nesprávny čas pri nesprávnej toalete.

Presne tak jeho hlas znel. Ako lacný pokus o flirt.

Ocenila som aspoň anglický jazyk, ktorý zvolil, čím zvýšil šance na úspech.

         Nereagovala som. Ani som sa len neotočila.

         „Problém so spánkom?“ skúsil to po francúzsky.

         Až teraz ma zaujal. Ale aj naštval. Slušný chlap by predsa pochopil, že nemám záujem konverzovať a skrátka by zmĺkol. No on nie.

         Odignorovala som aj jeho francúzsky prízvuk. A že ho mal naozaj božský!

         Za túto poznámku som sa vnútri prefackala.

         Podivný neznámy sa ani tak nevzdal.

         „Nemôžete spať?“ spustil tentoraz po nemecky.

         Zagúľala som očami sama pre seba. Stále ma nemohol vidieť, lebo k dispozícii mal iba môj chrbát. Nemčina v jazykovom portfóliu ma síce nadchla, obzvlášť, keď zatiaľ trafil všetky jazyky, ktorými hovorím, ale aj tak mi liezol na nervy.

Pravdepodobne zaúradovala aj moja únava.

         Začala som sa pohrávať s myšlienkou, že ak sa ma to opýta ešte v štvrtom jazyku, tak sa obrátim a niečo mu na to poviem. Zatiaľ som sa nerozhodla, v akej reči.

         Nezhmotnil moje obavy. Vrátil sa k angličtine.

         „Tvárite sa, že mi nerozumiete?“ opýtal sa trochu pobavene.

         Musela som sa zasmiať. Až teraz na mňa spravil dojem. „Zjavne mi to veľmi nejde,“ zhodnotila som a konečne sa otočila tvárou k nemu.

Hľadela som mu do tváre a moje oči onemeli.

Nielenže som uvidela muža, s ktorým ma chceli Tomas s Nelou zoznámiť už niekoľko mesiacov, ale naživo mal omnoho väčšiu charizmu ako z fotografie.

Navyše, do nosa mi udrela drevitokorenistá vôňa, ktorá znásobila zmyselnú auru okolo neho.

Tak sa pekne upokojíme, uzemňoval ma rozum.

 Vedela som, kto je on. On veľmi dobre vedel, kto som ja. Jediné, čo som nepoznala, bol jeho hlas.

      Jeho odzbrojujúci hlas.

      Využila som moment prekvapenia, keď sa potešil mojej reakcii a celého som si ho obzrela. Od vypracovaných nôh v bledohnedých džínsoch po ležérne tmavé tričko s krátkym rukávom. Tmavé blond vlasy mal trochu rozstrapatené z cesty. Jemu sa zjavne podarilo prespať aspoň časť letu.

Mierne zmenil strih. Na poslednej fotografii ich mal značne dlhšie.

A že mu to pristalo. Zatúžila som načiahnuť k nim dlaň... No radšej som skúmavo skĺzla nižšie.

Pri pohľade na jeho ruky, ktoré mal na architekta celkom pestované, som neúmyselne zadržala dych. Na fotografiách bolo očividné, že sa o seba stará, ale naživo vyzeral... nie ako typický manekýn, ale ako muž, za ktorým sa obzrie každá žena, pretože z neho vyžaruje niečo, čo nemožno len tak ľahko opísať.

Nedbalá elegancia, či ako sa to nazýva?

Usmial sa, pristihol ma.

Vtom som pookriala a niečo si uvedomila. Tak počkať, keď vie, kto som, prečo ma oslovil ako nejaký nový úlovok?

Mal na mňa lepší výhľad, videl ma zboku, ale určite musel vedieť, kto som. Len ja som ho doteraz nevidela.

Týmto lacným pokusom o flirt ma nahneval.

Chceli nás zoznámiť, chceli, aby sme si padli do oka, práve preto malo byť naše prvé stretnutie iné. Určite nie ako nevydarená ukážka – ako zbaliť ženu počas čakania na toaletu.

Pobúrilo ma to.

Ak som o Johannesovi vedela niečo negatívne, hoc iba jednu jedinú vec, tak to bol prístup k hľadaniu tej pravej. Ešte pred niekoľkými mesiacmi vraj zo zúfalstva vytrvalo bažil po skromnej normálnej žene, ktorá by ho nechcela iba pre peniaze. Túžil po pravej láske. S prístupom školáka, ach. A to len nedávno oslávil tridsiatku.

Urputne som lovila v slovných zásobách všetkých štyroch jazykov správne slová, ale rečové ústrojenstvo si vzalo pauzu. Nechalo ma v tom samu.

Tak pokračoval on.

„Čaká vás tam niekto, kvôli komu sa so mnou nemôžete rozprávať?“ hlavou kývol k priestoru s cestujúcimi.

Odrazu som nevedela, či venovať pozornosť jemu, alebo vlastným myšlienkam. Prečo sa trepal na toalety až k ekonomickej triede? A prečo sa tvári, že ma nepozná?

Možno mi trochu narástli vlasy, odkedy som sa posledný raz fotila s Nelou a Tomasom. Možno som mala odvtedy aj oživenú farbu, tizianovú, ale nech sa mi nikto nesnaží nahovoriť, že by ho to zmiatlo.

Vylúčené.

„Ak by aj bol, menilo by to niečo na situácii?“ pristúpila som na jeho divnú hru. Potrebovala som odpútať pozornosť od plného mechúra.

„Pravdepodobne... nie,“ zaváhal len zo zdvorilosti. „Nevidím žiadny prsteň. Takže asi to nebude vážne...“

„Ale je to vážne...“ vyletelo zo mňa.

„Čiže ste vo vzťahu...?“

Vážne vedieme našu prvú konverzáciu pri záchodoch o tom, či som zadaná?

„Som,“ hlesla som rozhodne. „Vo vzťahu... sama so sebou,“ vystrela som sa, nech si nemyslí, že mi chýba sebavedomie.

Hoci, zišlo by sa mi väčšie.

„Hm...“ premeral si ma a zadíval sa mi do očí. Tak drzo a tak hĺbavo, že som nevedela zanalyzovať, či sa mi to páči, alebo ma naďalej irituje. „A intímny život vám funguje?“