Ivica Ďuricová - Zlaté puto

Máte radi napätie, drámu, šokujúce odhalenia a nevysvetliteľné úkazy? Tak ste na správnej adrese.

Predstavujem Vám novinku z pera slovenskej autorky Ivice Ďuricovej Zlaté puto.

Vedeli ste, že reálne existuje americká agentúra pre národnú bezpečnosť NSA, ktorá monitoruje všetko dianie na internete z celého sveta? Áno, aj vás. Viete si predstaviť, čo by sa stalo, ak by takéto informácie vedel niekto zneužiť na mocenské boje? Existoval by zároveň niekto, kto by bojoval za súkromie miliónov ľudí po celom svete a slúžil ako jednotka akýchsi neviditeľných moderných rytierov?

Autorka dokázala skĺbiť záhady, medziľudské vzťahy a zdanlivo nevysvetliteľné úkazy, ako čítanie myšlienok, schopnosť predvídať budúcnosť či odkazy od intuície do napínavého čítania, ktoré vás pohltí. Ako je možné, že tieto veci sa vo svete dejú a nik ich nevie vysvetliť? Vravíte si, veď predsa musí existovať niečo...niečo tam za oponou. Odhalenie, ktoré ak by ste poznali, všetko by vám zrazu dávalo zmysel.

ZLATÉ PUTO JE MYSTERY ROMÁN ZASADENÝ DO SVETA UTAJENÝCH AGENTÚR A MODERNEJ DIGITÁLNEJ ŠPIONÁŽE.

Keď sa Sofia, nič netušiaca majiteľka baliaceho servisu, nechtiac dostane do boja dvoch odvekých rivalov Williama a Adama, jej život začne ísť prudko dolu z kopca. Zröntgenujte exkluzívnu ukážku, v ktorej Sofia  zrazu odhaľuje prastaré umenie charizmágie a sama zisťuje, že má dar, ktorý vôbec nechcela.  Slepo však nasleduje agenta Williama na jeho misiu do Ríma a zisťuje, že sa ocitla  na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. Stane sa obetným baránkom a je donútená pykať za chyby iných. Na jej pleciach napokon stojí rozhodnutie, či zachrániť seba alebo celý svet.

Na ktorú stranu sa pridáte vy? Vyberiete si zmysel pre spravodlivosť alebo túžbu po moci? A je toto rozhodnutie vôbec také čierno-biele?

Ponorte sa spolu s autorkou do sveta túžby po moci, tichých divákov a horúcich blikajúcich skríň, papierov s vysokou gramážou, klenotov, čierneho oblečenia, kníh, rýchlych áut, nikdy nekončiacich bitiek, falošných bánk a pohodlných tenisiek.

A mám pre vás dobrú správu. Ak máte radi "brownovky" tak Zlaté puto je prvou časťou trilógie. Román si môžete objednať  TU.

  

Úryvok:

Keď vystúpil z auta, William už stál na vyhliadke a opieral sa lakťami o hradby, chrbtom k nemu. Pozeral sa na mesto a nemohol ho vidieť. Napriek tomu vedel, že je tam. 

 „Adam,“ povedal sucho bez toho, aby sa musel obzrieť. Rozpoznal jeho energiu ešte predtým, než vypol motor svojho drahého auta.

 „Dobre ťa vycvičili,“ odvetil Adam a podišiel k nemu. Postavil sa tesne vedľa, a tiež sa na moment zahľadel na mesto. Kedysi by bol dal ruku do ohňa za to, že tu raz budú takto stáť spolu ako členovia Bieleho klubu a bok po boku tajne bojovať za spravodlivosť. No dnes bolo všetko inak. Stáli tam síce vedľa seba, ale ako súperi. 

 Na vyvýšenine nad mestom ešte stále fúkal studený vietor. Williamovi sa opieral do dlhších tmavých vlasov a rozhadzoval ich na všetky strany. 

V takejto bezprostrednej blízkosti sa obaja ocitli jeden pri druhom až po niekoľkých rokoch. Vlastne sa nerozprávali od ich spoločnej záverečnej skúšky. Všetko ostalo nevypovedané a ťaživo viselo medzi nimi i teraz. Adam Williama nenávidel, William mal svojho niekdajšieho priateľa plné zuby a lomcovali ním aj iné nepríjemné pocity. Z dávneho nepretrhnuteľného bratského puta sa teraz stala neprekonateľná nenávisť a priam zhmotnená zloba.

„Tak? Čo odo mňa chceš?“ spýtal sa Adam napokon. Hra na mačku a myš sa mohla začať. 

 „No tak, na hádanky sme hádam už príliš starí,“ povedal William ľadovým hlasom. 

„Predsa si mi ten kameň poslal, aby si sa so mnou mohol konečne stretnúť. Správne si dúfal, že vstup do môjho osobného priestoru ma poriadne naštve.“

 Adam sa samoľúbo uškrnul. 

„Serú ťa tie vaše stupídne pravidlá, čo? Najradšej by si mi bol tým kameňom rozbil hlavu, viem to.“

 William zachoval stoický pokoj. 

„Boj zblízka nie je to, čo robíme. Možno si na to ešte nezabudol.“ Znelo to ako snaha prehovoriť mu na chvíľu do duše. William však vedel, že to nemá význam. 

 Adam sa posmešne rozrehotal. 

„Mňa sa to však netýka, vieš William? Pôvodne som ťa chcel vylákať von, aby som ťa mohol konečne zastreliť ako prašivého psa. A potom aj všetkých tvojich bratov a sestry. Už dlho mi lezieš s tým svojím posratým Klubom na nervy.“ 

 Ticho. Ako pri divadelnom predstavení. 

 „No napokon som si našiel niečo lepšie...“ 

 Opäť ticho. 

William nič nehovoril, iba čakal. Stále bol absolútne pokojný, ako hladina jazera za bezvetria. No blížil sa moment, keď jeho hladinu rozčerilo jedno obyčajné meno. 

 „Sofia,“ povedal bezvýrazne Adam, „hovorí ti to meno niečo?“ 

 „Nie,“ odvetil William, no viditeľne ním trhlo. 

 Adam to postrehol a využil moment. Zdrapil Williama za hlavu a kým mu prstami tlačil na oba spánky, do mysle mu násilne vtlačil obraz Sofie, ako sa pichla pri balení balíčka. 

Vedel o nej. Ba čo viac, bol s ňou v spojení a ubližoval jej. Zámerne. To všetko teraz William musel vidieť a spracovať. Keď ho Adam pustil, William mu bez zaváhania vrazil päsťou do tváre a Adam spadol na zem. Na perách sa mu objavila krv. On sa však iba pobavene uškrnul. Pomedzi biele zuby sa mu predierali maličké potôčiky červenej telesnej tekutiny. 

 „Tak ako, čo ti teraz káže ten tvoj Kódex, hrdina?“ začal Adam. 

„Mal by si predsa brániť dámu, ktorá sa ocitla tvojou vinou v nebezpečenstve, nie? A vedel si, ty idiot, že je s tebou spojená zlatým putom? Isteže nevedel, charizmág predsa niečo také sám nevidí. Tešíš sa? Našiel si svoju polovičku, William! A vlastne počkať... Kódex predsa zakazuje akékoľvek vzťahy! Chudáčik William...“ 

 Adam sa očividne výborne bavil. Vychutnával si svoju pomstu plnými dúškami a William iba nehybne stál, snažil sa ovládnuť svoj prerývaný dych a nezaškrtiť toho hada na mieste.

 Zlaté puto. Sofia, Adam a jeho moc nad ňou. Balíček. Jeho dotyk s ňou a jej dotyk s balíčkom. Doniesol som mu ju ako na striebornom podnose...

 „Si hlupák, Adam,“ povedal napokon William, keď sa opäť ovládol. 

„Viem, že máš prsty vo Viktorovom únose, aj že to zariaďoval ten tvoj poskok Franz.

Tentokrát sa rozčerila Adamova hladina. Na moment mu zamrzol úsmev na tvári, no o pár sekúnd už tam bol znova. 

 „Nič nevieš. A nič mi nedokážeš,“ povedal, no vo vnútri zúril. 
Ten idiot Ferdinand! Kto ho zasa obtiahol?!

  „Uvidíme,“ povedal William, oprášil si ruky a bez slova sa vydal k svojmu autu. 

„Ak je to všetko a predsa len ma dnes neplánuješ zastreliť, rád by som sa pobral tráviť čas zmysluplnejšie ako s tebou,“ povedal a vyberal pritom kľúče z vrecka. 

 Adam nereagoval, iba okolo seba nechal plápolať svoju divokú rozohnenú auru. 

„Príde čas, keď sa ti to vráti,“ povedal napokon, no to už William sedel v aute a odchádzal preč...