Máte radi knihy s témou druhej svetovej vojny? Tak táto kniha určite nesmie chýbať vo vašej knižnici.
Predstavujem Vám román Mischling z dielne vydavateľstva Ikar, ktorý uzrie svetlo sveta 20.septembra. Zröntgenujte exkluzívnu ukážku o židovských dvojčatách, ktoré skončili v koncentračnom tábore v rukách šialeného doktora Mengeleho. Známe meno, z ktorého mrazí. Tento "anjel smrti vykonával na dvojčatách tajné nacistické pokusy. Už len čítať o tom, je hrozné. Neľudské zverstvá a sadistické testy vykonával pod záštitou vedeckých pokusov. Dosť veľa informácií som si prečítala o tomto šialencovi a poviem Vám, že som neveriaco krútila hlavou a doslova mi prišlo zle. Román nie je žiadna ľahká literatúra a je len pre silné žalúdky. Knihu si môžete objednať TU.
Píše sa rok 1944 a do koncentračného tábora Osvienčim prichádzajú židovské dvojčatá Perla a Staša s matkou a so starým otcom. Dostanú sa do rúk neslávne známeho doktora Mengeleho, „anjela smrti“, ktorý na nich a na ostatných dvojčatách vykonáva neľudské experimenty. Perla po čase zmizne a Staša žije nádejou, že predsa len ostáva nažive. V plnej nahote tu vystupuje krutosť nacistického tábora, dozorcov, no aj vzájomná pomoc medzi väzňami. Osvienčim napokon oslobodzuje Červená armáda, väzni sú slobodní, putujú zničeným Poľskom, ale aj na tejto ceste na nich striehnu nástrahy, pri ktorých ide o život. Osudy oboch sestier tak môžeme sledovať aj po skončení vojny, keď sa v povojnovom Poľsku snažia nájsť jedna druhú. Tento pútavý a mimoriadne ľudský príbeh nie je zbytočne sentimentálny, vďaka čomu obludnosť nacistického režimu vystupuje ešte výraznejšie.
Úryvok:
Stvorili nás ako jedno. Moje dvojča Perlu a mňa. Alebo aby som bola presná, Perlu stvorili a ja som sa od nej odkrojila. Perla vtisla svoj reliéf do maternice a ja som jej podpis napodobnila. Osem mesiacov sme sa vznášali v amniotickom snežení, dve ružové rukavičky na futre našej mamy. Nevedela som si predstaviť nič nádhernejšie ako maternicu, o ktorú sme sa delili, no keď boli hotové slonovinové lešenia našich mozgov a slezina, Perla chcela vidieť svet mimo nás. A s gurážou novorodenca z našej mamy vyskočila. Hoci sa narodila predčasne, bola rafinovaná nezbednica. Vravela som si, že je to len jeden z jej kúskov. Vráti sa a vysmeje sa mi. No keď sa nevracala, vyrazilo mi to dych. Za- žili ste niekedy, že to lepšie z vás sa oddelí a premiestni sa niekam do tajomnej vzdialenosti? Ak áno, som si istá, že si uvedomujete nebezpečenstvá takého stavu. Keď som prišla o dych, nasledovalo srdce a mozog zachvátila nepredstaviteľná horúčka. Vo svojej embryonálnej ružovosti som stála pred touto pravdou – bez Perly sa stanem odkrojkom, bezcennou vecou, človekom neschopným lásky. Preto som nasledovala sestrin príklad a dovolila lekárovým rukám, aby ma vytrhol von, poplieskal a podržal na svetle.
Poznamenajme, že pri trhaní počas toho neželaného prechodu som neplakala. Neplakala som ani vtedy, keď rodičia nedbali na moje želanie, aby aj mňa pomenovali Perla. Namiesto toho som sa stala Staša. A keď sa piplačky okolo pôrodu skončili, vstúpili sme do sveta rodiny, klavíra a kníh, do dní, ktoré omračovali krásou. Boli sme také podobné – stále sme púšťali z okna na dlažbové kocky mramorové guľôčky a ďalekohľadmi sme pozorovali, ako sa kotúľajú dolu svahom, chceli sme vidieť, až kam sa také oživené dostanú. Ale skončil sa aj tento svet, svet oplývajúci úžasom. Väčšina svetov sa skončí. Musím vám však povedať jedno – spoznali sme ešte jeden svet. Ten nás vraj sformoval najväčšmi. Ale tí, čo tak hovoria, sa mýlia. Predbežne vám poviem iba toľko, že do tohto sveta sme vstúpili v dvanástom roku života, keď sme sa chúlili pri sebe vzadu v dobytčiaku. Tie štyri dni a noci cesty sme prežili vďaka ľsti. Živili sme sa tak, že sme si hore-dolu podávali cibuľu a olizovali jej žltú šupu. Zabávali sme sa hrou, ktorú pre nás vymyslel zajd čiže starý otec, hrou nazvanou Klasifikácia živých tvorov. V tejto šaráde jeden opísal živočícha a ostatní museli uhádnuť druh, rod, čeľaď a tak ďalej až k všeobjímajúcej nádhere ríše. V dobytčiaku sme takto prebrali množstvo živočíchov, zaradili sme všetko od medveďa po slimáka a zasa späť – je dôležité, zdôrazňoval zajd vysmädnutým chrapľavým hlasom, aby sme zorganizovali vesmír podľa našich najlepších, až priveľmi ľudských schopností –, a keď dobytčiak konečne zastal, prestala som so svojou šarádou aj ja. Pamätám si to takto – práve som presviedčala Perlu, že som améba. Možno som opisovala iného živočícha a ako na amébu sa pamätám zrejme preto, lebo v tej chvíli som sa cítila strašne maličká, strašne priehľadná a strašne krehká. Ale naisto to neviem. Už-už som chcela priznať, že som prehrala, no tu sa odsunuli dvere dobytčiaka. Svetlo nás tak ohromilo, že nám na dlážku vypadla cibuľa, kotúľala sa po rampe, páchnuci, dopoly zjedený mesiac, a pristála pri nohách dozorcu. Predstavujem si, že sa zatváril zhnusene, ale do tváre som mu nevidela – na nose si držal vreckovku, rozkýchal sa a prestal, keď dvihol nad našu cibuľu čižmu a vrhol na ten malý mesiac zatmenie. Drvil ho a my sme videli, ako cibuľa plače, jej trpké slzy sa menili na kašu. Nato opäť zaujal svoj postoj a my sme skočili do útočiska zajdovho veličizného kabáta. Hoci sme zajda ako úkryt už dávno prerástli, strach nás zmenšil, v záhyboch kabáta sme sa pri jeho vychudnutom tele schúlili a z nášho starého otca sa takto stala hrudkovitá postava s mnohými nohami. V tom úkryte sme žmurkali. Potom sa ozval zvuk – dupot, šuchot – a rovno pred nami stáli dozorcove čižmy. „Čo si to za hmyz?“ spýtal sa dozorca zajda a poklopal palicou všetky dievčenské nohy, ktoré vytŕčali spod kabáta. Štípali nás od toho kolená. Potom udrel po nohách aj zajda. „Šesť nôh? Si pavúk?“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára